Vítanie prvého mája v Oxforde

Autor: Martina Rúčková | 12.7.2013 o 8:05 | Karma článku: 5,89 | Prečítané:  523x

Večery trimestra zvaného Trinity majú v Oxforde ešte väčšie čaro ako obyčajne, čo je v prípade mesta oplývajpceho zdobenými vežičkami i múrmi budov univerzity čo povedať. Teda, colleges sa tvária ako inokedy, mohutné a majestátne, no ruch pred ich bránami a zvuky ozývajúce sa z ich záhrad vám napovedia, že to tak po celý rok nebýva. Z ničoho nič je Oxford plný študentov v róbach a frakoch, ktoré nahradili tradičné taláre. Plesovou sezónou je tu namiesto fašiangov tradične koniec apríla, máj a jún. A najčarovnejšou nocou Trinity je práve tá, po ktorej prichádza May Day, teda prvý máj.

Veža Magdalen College, pohľad z Botanickej záhradyVeža Magdalen College, pohľad z Botanickej záhrady

Letné plesy Oxfordskej univerzity sú jedinečné v tom, že sa odohrávajú nielen vo vnútri colleges, priamo v ich historických budovách, ale častokrát v ich záhradách. Po trávnikoch sú rozložené šiatre s občerstvením, viacerými tanečnými parketmi či rôznymi atrakciami, ktoré by ste si spájali skôr s kolotočmi a púťami. Na jednom z týchto plesov som sa posledný aprílový deň nachádzala aj ja. Bola som súčasťou tanečného tímu, ktorý na plese vystupoval. Svoje sme si odtancovali, páni sa prehodili z frakov do smokingov a dievčatá do plesových šiat. Pamätám si ako sme si posedeli na hojdacích kreslách ktoré boli rozložené po celej záhrade Harris Manchester college, jedli falafel a uznanlivo hodnotili vystúpenie huslistu, ktorý hral s techno podmazom. Tieto výmysly v rámci plesov ma nikdy neprestali fascinovať a to najmä preto, že študenti Oxfordu, ku ktorému určité elitárstvo neodmysliteľne patrí, sa snažili spraviť všetko pre to, aby bola na plese zábava a nebola to len suchárina.

No táto noc bola oproti iným plesovým nociam výnimočná: túto noc totiž nespali mnohí. Na druhý deň čakalo mesto vítanie prvého mája, ktoré sa už vyše päťsto rokov odohráva na High Street, pred bránami Magdalen College. Davy ľudí sa zbiehajú na ulici, doprava je presmerovaná a čakajú, kedy sa o šiestej ráno z veže rozozvučí oslavný hymnus Chóru Magdalen College a chlapčenské hlásky privítajú sviatočný deň. Študenti vedia, že byť hore do šiestej ráno je omnoho jednoduchšie ako ísť spať a opäť skoro ráno vstávať. A tak sme sa po plese vybrali do MCR alebo spoločenskej miestnosti pre postgraduálnych študentov Magdalen College, kde študoval môj tanečný partner Ian. Tam sme posedeli spolu s ďalšími študentmi ktorí boli pripravení na vítanie prvého mája a pred pol šiestou sa vybrali k zadnej bráne college, ktorá bola ešte otvorená, aby sme dovnútra prepašovali môjho vtedy-ešte-nie-manžela a našich kamarátov.

On videl mesto z úplne opačnej stránky. Povedal si, priateľka je na „fuške", voľný večer pred ním a tak sa vybral do mesta s kamarátmi. Problém bol v tom, že tento program vás v Oxforde dokáže zabaviť nanajvýš do druhej až tretej hodiny, kedy takmer všetky kluby zatvárajú. A keďže kluby sú drahá záležitosť, mládenci sa vybrali do jamajského pubu, ktorý je asi jedinou krčmou v Oxforde, kde vám skutočne nalejú aj po polnoci. No i tak prišiel čas, kedy starý Jamajčan s dredmi, majiteľ, barman, DJ, vyhadzovač aj upratovačka v jednej osobe zavelil záverečnú. Čo si počať? Autobusy tradične o tomto čase premávajú viac než sporadicky (Oxford a nočné autobusy, to by bola téma na horekovanie), taxík na intrák celú akciu predraží, peši je to predsa len ďaleko. A tak sa ponevierali po meste, ktoré vraj vyzerá zvonku colleges úplne inak ako zvnútra. Vyľudnené, prázdne, ponorené do tmy ktorú občas rozbíjalo oranžové svetlo pouličnej lampy. Pred mobilnými stánkami s občerstvením pozdĺž High Street a St. Aldate's sa ponevierali čudné indivíduá, takže nakoniec boli chalani veľmi radi, keď sa dostali pred zadnú bránu Magdalen College. Tá predná bola dávno zatvorená pred davmi. Študáci aj tak vedia, kam sa majú dopraviť... 

Stretli sme sa niekedy pred šiestou - ja, v dlhých čiernych šatách snažiac sa zabrániť tomu, aby som svojimi podpätkami vertikutovala storočný zelený trávnik pod vežou a môj manžel v rifliach, mikine a teniskách, obaja stojaci v kruhu priateľov popíjajúci šampanské z plastových fláut. Bol to jeden z momentov, kedy ma zaplavil príval emócií a ja som bola vďačná, že aspoň jeden rok môžem byť študentkou v tomto úžasnom meste a poznať toľkých fantastických ľudí. V tej chvíli na nás dýchala stáročná história a my sme sa stali ďalšími z mnohých študentov, ktorí mohli zažiť jeden z najúžasnejších východov slnka vo svojom živote.

So spevom chlapčenského zboru začalo postupne spoza horizontu vykúkať aj slniečko a kým sa hymnus skončil a ulica za múrom sa ozývala jasotom a potleskom, už nám jasne svietilo na cestu. Z pocitov, ktoré človeku takmer tisnú slzy do očí prichádza pomalé precitnutie a naša pozornosť sa upriamuje na opäť na svetské veci. Ako napríklad také raňajky. S úsmevom kráčame v ústrety krčmám, ktoré sú pri tejto príležitosti odrazu otvorené, aby sme si v King's Arms dali pravé anglické raňajky. Vydávajú sa po desiatkach, podnik je na to pripravený. Vraciame sa späť popri Magdalen college, most je zatarasený, aby sa zabránilo novodobej tradícii skákania do rieky. Voda býva okolo prvého mája nízka a mnohí podgurážení študenti už takto prišli k zraneniam. Zvrtneme to po St. Clement's a Headington Hill Road a vidina spánku v tichu internátnej izby už dávno nevyzerala tak lákavo... 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?