Sobotné popoludnie. Začíname v Kišineve, do ktorého sme prileteli len pred chvíľou. Pred hotelom nás už čaká vodič Boris, ktorý nám bude robiť spoločnosť celý víkend. Hneď nám dáva do ruky migračné kartičky, ktoré treba vyplniť, aby sme si na hraniciach ušetrili čas. Turistov do Tiraspolu vozí pravidelne, vraví, že tam zájde dva či trikrát za týždeň. Z okna pozorujem nekonečné zelené rovinaté pláne, ktoré sú príjemnou zmenou popri betóne a občasnom stromčeku ulíc Moskvy. Cesta nám ubehne rýchlo aj vďaka Borisovmu rozprávaniu o živote v Moldavsku. Asi po hodine cesty sa dostávame pred hranice Podnesterska. Súčasnému statusu quo vo vzťahu k tejto entite predchádzali ozbrojené konflikty a ruská intervencia. Tá teritoriálny konflikt takpovediac zmrazila, no nevyriešila. Z právneho hľadiska je to s Podnesterskom podobne ako s Náhorným Karabachom, či Abcházkom a Južným Osetskom. Nehovoriac o tom, že tieto štyri neuznané entity spolu udržiavajú priateľské vzťahy. Pozornosť medzinárodnej komunity sa, z mojich skúseností, upiera skôr na ten Náhorný Karabach, o posledných dvoch zasa vieme mnoho vďaka správam. Na Podnestersko sa tak trochu zabúda...
Prechádzame popri prvej závore a moldavských policajtoch. Boris len kývne „rybjatam", čo tam len tak sedia a pokračujeme ďalej, tentokrát cez dvoje závor, ktoré strážia ruskí vojaci so samopalmi. Na tráve pri ceste majú pod celtou aj tank. Pokojne prechádzame a zastavujeme pri bielej búdke. Vchádzame dnu a ideme sa registrovať na vstup. Aj s manželom podávame policajtovi vyplnené migračné lístky. Trvá nám to dlhšie ako Borisovi, ešte nás nemajú v počítači. „Pápu vašeho kak zovut?" spytuje sa policajt nás oboch, nechápajúc, že nemáme vyplnenú kolonku „otčestvo". Pre potreby Podnesterska sa tak stávam Martinou Janovnou ktorou nie som ani v Rusku a z manžela je Ivan Jozefovič. Dostávame pasy s polkou migračného papierika vnútri, ešte raz ich ukazujeme policajtom na hraničnom prechode a už sa ocitáme v meste Bender. To síce oficiálne do krajiny nepatrí, ale je pod kontrolou ruskej armády.
Boris nám zastaví pred sochou Potemkina a kráčame k vojenskému cintorínu, ktorý je svedectvom vojen, ktoré sa v tejto oblasti odohrávali. Sú tu pochovaní ruskí aj švédski vojaci padlí v osemnástom storočí, dokonca sám švédsky kráľ, a rumunskí, francúzski a ruskí vojaci ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne. Nasadáme späť do auta a prechádzame cez most s výhľadom na Benderskú pevnosť. Boris vraví, že kedysi sa tam dalo ísť pozrieť, teraz tam ale sídli armáda. Aj okolo pevnosti sme videli postavený val, zahalený stromami a húštinou s občasnou hrdzavo červenou bránou. Bolo nám jasné, že vojakov tam bude viac než dosť. Manžel si z diaľky spravil fotku, vtipkujúc, že si musí dávať pozor, aby ho nevychytal žiaden sniper. Rýchlo späť do auta, smer Tiraspol.
Už na predmestí sme začali objavovať rozsah miestneho monopolu s ruským krytím Šerif. Šerif má futbalový klub, autosalón kde kúpite Škodu, Mitsubishi a Mercedes, supermarkety, čerpacie stanice a mnoho ďalších odnoží. Zastavili sme niekde pri bytovkách, kde nás už čakala Lena, naša turistická sprievodkyňa. Pracuje ako logopedička v materskej škôlke, sprevádzaním turistov si privyrába na drobné radosti života, napríklad na kozmetiku. Lena je veľmi milá a už od začiatku nás nadchla tým, ako dokázala o každom mieste niečo zaujímavé povedať a popretkávať to históriou a informáciami o tom, ako sa im tu žije. A v porovnaní s Kišinevom musím konštatovať, že nech je to politicky ako chce, ten život je tu zrovnanejší a poriadnejší. Áno, budovy sú ošarpané a pre našinca je to bizarný návrat do ťažkých deväťdesiatych rokov, no na rozdiel od Moldavska tu nevidíme žiadne polorozostavané budovy, ktoré už stihli schátrať tak, že by ich už žiaden investor i tak nedostaval. Asfalt chodníkov je na mnohých miestach popraskaný a cez škáry začala rásť burina, no chodníky aj cesty sú pozametané a čisté.
Prehliadku začíname novovybudovaným parkom s bustami významných historických osobností mesta, okrem iného cárovnej Kataríny II., ktorá tu Potemkina vyslala. Z parku vedie cesta k Cintorínu hrdinov - pomníku druhej svetovej vojny, občianskej vojny na počiatku deväťdesiatych rokov a dokonca aj afgánskej vojny. Spánok padlých vojakov stráži večný oheň. Odtiaľ k mostu cez Dnester, vidíme pláž na ktorej sa opaľujú ľudia, mnohí sa kúpu, iní sa vozia na malých lodičkách. „Šerif tu dal nanosiť ten piesok, ešte plánovali vybudovať veľkú zónu oddychu nad plážou, s bazénmi a tak, no zatiaľ tam nič nie je," ukazuje Lena na prázdnu trávnatú plochu. Prechádzame cez cestu k zrekonštruovanému pravoslávnemu chrámu. Kostol so zelenou strechou stojí priamo oproti biskupskému sídlu. Poskytuje nám príjemný chládok a pohľad na živé nástenné maľby hýriace jasnými farbami. Pokračujeme k miestnej tržnici. V čase našej návštevy je zatvorená a na mieste kde boli cez deň stánky sú už len odpadky ledabolo pozametané na jednu kopu. Fotiť sa v nej nesmie. Výrobky chemického priemyslu dováža Podnestersko z Ukrajiny, plyn im chodí z Ruska, no v rámci možností sa krajína snaží vyrábať si tovar pre vlastnú potrebu sama. V Tiraspole je niekoľko škôl vrátane vysokých, pričom fakulty sú ruské, ukrajinské a moldavské. Absolventom dávajú diplomy kvalifikujúce ich na prácu v príslušných krajinách. Väčšina absolventov vysokých škôl odchádza za prácou do zahraničia, čo je problém, ktorý Podnestersko zdieľa s Moldavskom.
Naša prehliadka ďalej veie okolo kina, kde podľa Leny premietajú normálne moderné filmy tak, ako inde. Pokračujeme na hlavnú ulicu a zavítame do miestneho obchodu so suvenírmi, ktorý mi však príde skôr ako také vetešníctvo. Popozeráme tovar, ideme zmeniť asi 30 eur na ich „suvorovky" - ruble s podobizňou ruského generála Alexandra Suvorova, zakladateľa Tiraspolu, na rube. Aktuálny kurz je 14 rubľov a 20 kopejok za jedno euro. Okrem drobných suvenírov si kupujeme miestny koňak Kvint, pollitrovú fľašu osemročného brandy za asi osem eur. (Po neskoršej degustácii sme skonštatovali, že chuťovo pripomína naše KBŠ.) Boris nám neskôr vysvetľuje, že sem po Kvint chodí mnoho Moldavcov, najmä na jeseň, kedy je svadobná sezóna. „Viete, ja som už pil rôzne koňaky, aj francúzske, ale niet nad Kvint," vraví nadšene a karhá Lenu, že nám neporadila kúpiť si ten „surprízny".
Sochy Lenina sme objavili v počte kusov dva: jeden, pripomínajúci Batmana vďaka dlhému „plášťu", pred budovou parlamentu a druhý pred Palácom republiky. Práve tie si najmä zahraniční novinári radi fotia a dvaja Leninovia sa vynásobujú konštantou v závislosti od krajiny ich pôvodu. Áno, niektorá symbolika Sovietskeho zväzu je v Tiraspole veľmi zrejmá, no bola by škoda Podnestersko zredukovať iba na skanzen socializmu. Ťažko sa mi robia akékoľvek hodnotiace úsudky, na to som tam bola príliš krátko. Milo ma ale prekvapili v reštaurácii Andy's Pizza, kde sme si prišli dať rýchly obed. Hneď k nám pribehol čašník s menu, predstavil sa, zapísal si našu objednávku a spýtal sa nás, či si prosíme pivo hneď alebo zároveň s pizzou, ktorá bude hotová do pätnástich minút... to som teda celkom pozerala, človeka zo Slovenska to stále dokáže prekvapiť.
Vracajúc sa späť do Kišineva nás ešte Boris upozornil na to, aby sme si pozreli okolité polia. Boli už poorané a veľké baly slamy boli roztrúsené po poliach. Keď sme prekročili hranicu, ktorá vlastne hranicou nie je, ukazuje nám moldavské polia so slovami: „Viete, to je tak. Podnestersko sponzoruje Rusko. Moldavsko zasa berie dotácie z EÚ. Ak nemáme úrodu, tak nám to dotáciami kompenzujú a ak úrodu máme, tak nám platia za to, aby sme sa vôbec obťažovali ju poorať. Ako vidíte," vraví pri pohľade na pole, na ktorom zrelé obilné klasy začínajú černieť, „so žatvou sa čaká, kým prídu dotácie."
