O dvoch druhoch expatriatov

Autor: Martina Rúčková | 1.10.2013 o 8:45 | (upravené 26.11.2014 o 9:20) Karma článku: 8,87 | Prečítané:  876x

Už som si prečítala mnoho delení expatriatov, teda ľudí, ktorí sa už z akéhokoľvek dôvodu rozhodli odísť žiť do zahraničia. Väčšinou sa škatuľkujú na základe ich motivácie odchodu do zahraničia, veku, rodinného stavu či frekvencie návštev rodnej krajiny. Podľa mňa je to ale omnoho jednoduchšie a expatrioti sa dajú veľmi ľahko rozdeliť na dve skupiny: tí, čo sú so svojím životom v zahraničí spokojní a tí, čo s ním spokojní nie sú. Od toho sa potom odvíja všetko ostatné...

Skupinu nespokojných krásne charakterizoval náš veľvyslanec, keď v rámci jednej z akcií na ambasáde vyhlásil, že „Vyslaním do Ruska sa život nekončí." Nám to prišlo veľmi vtipné a našich skvelých susedov z Českého domu, ktorým ich tri roky v Rusku vypršali, sme upokojovali, že návratom na Slovensko sa život taktiež nekončí. Verte či nie, sú mnohí ľudia, ktorí sa odhodlali vydať sa do zahraničia len s vidinou finančného prilepšenia. Povedia si, že tie tri roky nejak pretrpia a potom si budú užívať ťažko zarobené peniaze, netušiac, že ten čas im bude takto utekať neuveriteľne pomaly. Títo expatriati sú známi tým, že všeko v krajine ich pôsobenia je pre nich zlé, zatiaľ čo doma je všetko najlepšie. Kamarátia sa výlučne expatriotmi zo svojej rodnej krajiny a väčšinou nikde nechodia a snažia sa minimalizovať svoje výdavky. Doma ich každý ľutuje a zárpveň obdivuje, že sa na niečo také dali, ale za nič na svete by s nimi nemenili. Jazyk krajiny sa, ak ho nepotrebujú kvôli práci, neučia, kultúru nespoznávajú.

Zdá sa vám to extrémne? Je to tak. Najsmutnejšie vždy je práve to, ak sa expatriat žiadnym spôsobom nesnaží spoznať kultúru krajiny svojho vyslania, najmä rôzne nuánsy a rozdiely, čo by mu určite výrazne zjednodušilo život. Potom je z mnohých vecí o to viac prekvapený a rozhorčený. V krajine trpí, fixuje sa na priateľov doma alebo žije reklatívne samotársky. Po niekoľkých odtrpených rokoch sa vráti domov, materiálne síce bohatší, no psychicky totálne zdeprimovaný.

A potom sú tu expatriati, ktorí si povedia, čert to ber, ideme do novej krajiny a jej kultúru treba poriadne nasať. Od začiatku si uvedomujú, že ich čaká iný život ako ten, ktorý žili doma. Nemajú okolo seba také zázemie, ale dokážu si rýchlo zvyknúť. Ani v zahraničí nezabúdajú na svoje koníčky. Určite nesedia doma, naopak - tu v Rusku sme videli rodiny, ktoré zbalili deti a vybrali sa na víkendový výlet do okolitých miest, aby spoznali to pravé Rusko a nielen Moskvu. Jazyk krajiny, kde žijú, nemusia ovládať na top úrovni, no vedia sa dohovoriť a ich deti navštevujú školy a škôlky pre miestnych, nehľadajú anglicky hovoriace enklávy. Ich typickým príznakom je, že po istej dobe vedia nielen vymenovať tie-ktoré špecifiká a rozdiely krajiny, no vedia vám aj vysvetliť, prečo je to tak.

My s manželom sme v tomto trochu iní, ako jeden z mála párov Slovákov či Čechov z nášho okolia ešte nemáme deti. To nám umožňuje obrovskú flexibilitu v cestovaní, teda s ohľadom na to, že obaja pracujeme. Ale práve fakt, že sme v Rusku, sa snažíme využiť najviac ako sa to len dá a každý druhý víkend sme v nejakých iných končinách. Lebo aj my vieme, že Moskva nie je Rusko a rýchly mestský život kde je všetko, na čo si človek spomenie, treba vyvážiť návštevou končín, kde ľudia žijú inak. Tiež sme si povedali, že sa budeme snažiť náš pobyt vnímať pozitívne, čo ale neznamená, že pred tým zlým si zakrývame oči. Naopak, máme to tu radi a páči sa nám to, so všetkými špecifikami. No potom prídeme na chvíľku na Slovensko a človek si uvedomí omnoho viac vecí v perspektíve. A častokrát zistí, že si mnoho vecí neváži. Zrazu zisťujem, aké fantastické máme doma cesty, ako všetci jazdia kultivovane a ako krásne rýchlo sa prechádza cez pasovú kontrolu...

A neobviňujťe ma z rusofílie. Počas nášho ročného štúdia v Oxforde sme sa takto rozhodli naplno objať anglickú kultúru, precestovali sme Veľkú Britániu od juhozápadného Land's Endu až po severovýchodný John o'Groats. V momente, kedy do spoločnej kuchyne vstúpil ktorýkoľvek z našich spolubývajúcich, prepli sme do angličtiny, aj keď sme sa nerozprávali priamo s nimi. Podobne je to aj teraz v Rusku, i keď jazykovo ešte mám čo doháňať. Napriek tomu všetkému však nemám pocit, že by som sa takto zapredávala, či prichádzala o svoju národnú identitu. Je super zažiť inú krajinu a inú kultúru, no nezabúdam, kde sú moje korene. To však neznamená, že budem v permanentnej depresii z toho, že som sa presťahovala do inej krajiny a všetko, čo je iné, je zlé. Určite je to o osobnom postoji a o tom, ako sa človek dokáže vysporiadať so zmenami. Stačí však malá snaha: nemať predsudky, či už pozitívne alebo negatívne, aj jedny aj druhé spôsobia viac zloby než úžitku.

Každý človek, ktorý sa chystá vycestovať do zahraničia, má isté očakávania a predsudky. Je dobré ich zahodiť, nebude sklamaný a môže byť len milo prekvapený. Každá kultúra na svete vám dá niečo nové a vďaka nej sa zasa dozviete niečo nové o sebe. Je len a len na vás, či jej dáte šancu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?