Kubánske trampoty na druhú

Autor: Martina Rúčková | 24.1.2014 o 8:45 | Karma článku: 6,96 | Prečítané:  1059x

Keď sa nad tým zamyslím, nemám dôvod sa sťažovať. Kto sa vydá na dovolenku na Kubu, musí očakávať istú dávku neplánovaného. Čaro miestneho organizovaného chaosu nás postretlo v jeden jediný deň hneď dvakrát a my sme sa nestačili čudovať, čo všetko si na nás ostrov slobody a jeho obyvatelia opäť pripravili. Vitajte na Kube, kde vaša dovolenka niekedy nepôjde presne podľa plánov...

Oprav si defekt!

Plán bol jednoduchý, kúpiť si lístok, sadnúť do autobusu a odviesť sa do Holguínu. Po trojhodinovom čakaní sme sa dostali do autobusu, aj keď bez lístka. Predpokladám teda, že naše cestovné šlo opäť do vrecka pani v pokladni a vodičovi. Čo už, hlavne že sme sedeli a viezli sa. Po asi dvoch hodinách jazdy však náš autobus odrazu zastavil. Dostali sme pokyn vystúpiť. Pravá predná pneumatika mala nie že defekt, ona kompletne praskla. Môj muž si obišiel autobus a konštatoval, že ani ostatné kolesá nevyzerajú veľmi dobre - o dezéne sa nedalo ani len hovoriť. Neostávalo nám nič iné, len sedieť a čakať. V našom prípade postávať na kraji cesti, búchať sa po tele všade, kde si na nás sadli komáre a sledovať A je to!, ktoré sa pred nami odohrávalo.

Mali sme jedno veľké šťastie v tom, že sa náš defekt stal uprostred len relatívne ničoho, kde bol jeden traktor a tým pádom miestny Kubánec očividne znalý základných mechanických zručností. Pozrel sa na to, vybehol si po vercajg a odrazu zmizol pod autobusom. Dvaja vodiči sa prizerali a občas akože pomohli, no veľký úžitok z nich nebol. Človek by čakal, že zavolajú dispečing, ale na Kube je to očividne rýchlejšie štýlom urob si sám. Po chvíľke sa spod autobusu vygúľala rezerva a s ňou aj náš mechanik - pôvodne svetlovvlasý, s chlpatým porastom na chrbte v rovnakej farbe, z ktorého sa pomaly ale isto stával vďaka gleju a špine černoško. Potom prišiel druhý problém a to ako odkrútiť skrutky na kolesách - keďže guma už nebola menená pekne dlho, držali ako prilepené sekundovým lepidlom.

V jednom momente sme boli svedkami vtipnej scény, kedy pomocný mechanik spolu s jedným z vodičov ťahali predĺženú páku skrutkovača a po tvári im stekali kropaje potu, zatiaľ čo majster mechanik trieskal kladivom kolmo na hlavicu skrutkovača, aby dobre držal. Po dvoch odmontovaných skrutkách bolo skrutkovač potrebné preklepať kladivom, lebo sa pokrivil. A potom celý cirkus opäť od začiaku, kým neboli všetky skrutky odskrutkované a koleso vymenené. Zaskrutkovať a potom ešte trošku extra ajetovania pri vyťahovaní popraskanej gumy z kovovej časti kolesa. Koleso si vzali autobusári, gumu zasa mechanik, napokon v tejto krajine sa nič nevyhadzuje. Celá to prekvapivo skutočne netrvalo dlhšie ako 40 minút.

Zatlieskali sme mechanikovi, ale z potlesku sa prirodzene neuživí ani umelec a preto pred dverami do autobusu stál vodič s klobúkom v ruke a každý kto chcel opätovne nastúpiť do autobusu, musel nechať prepitné pre mechanikov za ich dobrovoľnú prácu. Niečo sme mu tam priridzene nechali, uškŕňajúc sa nad faktom, že cestovné tu očividne nezahŕňa pokrytie prípadných opráv autobusu. Ešteže nám neodišiel motor, to by nás asi vyšlo drahšie...

Zvláštne rezervácie v Holguíne

Osud nám však nedal vydýchnuť a ďalšie absurdity pokračovali hneď po tom, ako sme vystúpili z autobusu na stanici v Holguíne. Dohodli sme sa s párom mladých Slovákov, ktorých sme stretli ešte v Trinidade, že nám zahovoria casu. Mali sme sa prejsť k nim a oni nás odvedú na našu casu, lenže nás na stanici čakal nejaký deduško. Pýtali sme sa ho, či je z casy, ktorú nám rezervovali naši slovenskí priatelia na čo vehementne prikyvoval, že áno.

Tak sme as nechali odviezť presne 500 metrov a ubytovali sa. Taxi ujo sa stále vypytoval či ideme do Gibary a kedy chceme zajtra ísť. Bolo to mierne iritujúce, keďže sme sa mali najprv stretnúť s Daliborom a Miškou a dohodnúť sa na logistike zájazdu. Preto sme mu povedali, že mu zavoláme. No ďalších Slovákov na case nikde. Postupne sme začali skladať kúsky dohromady. A keď som povedala Lucy a pani domáca prikývla, bolo nám všetko jasné...

Naša agilná ježibabka Lucy z Camagüey, u ktorej sme bývali, sa očividne rozhodla privyrobiť si na náš účet. A tak od nás v rámci rozhovoru vytiahla kam máme nasmerované a celá natešená nám nechala lístočky s adresami jej známych, u ktorých sa môžeme ubytovať. Poďakovali sme a zdôraznili sme, že ak by sme potrebovali ubytovanie, ozveme sa im, ale nech nám nič nerezervuje. Ježibabka si spravila po svojom. Ubytovanie v Holguíne sme už nezrušili, aj keď nás čakali trampoty so zrušením toho druhého ubytovania. Z pani domácej vyliezlo, že máme zahovorenú casu aj v Gibare, spolu so šoférom. A tak sme ju poprosili, nech ich všetkých obvolá a zruší to.

Poviete si, toľko kriku pre nič? Nie, opäť raz by sme preplatili a provízia by šla práve našej pani ježibabke za to, čo sme si v podstate ani neobjednali. A keď bola takáto potmehúdska ona, rozhodli sme sa, že jej to oplatíme rovnako. Tak či tak si na nás zarobila za tú noc, kedy sme už ostali na case...

Mesto však bolo skvelé a pravej kubánskej človečiny tu bolo ešte viac ako v Camagüey. Po prvýkrát som videla ľudí tancovať na zábave priamo na ulici, čo bola asi prvá vec, ktorá každému, s kým som sa rozprávala o Kube, napadla. Večer našťastie skončil v dobrej nálade a skvelým rumom sme zapíjali našich šesť hodín koncentrovaného kubásnekho všedného nevšedna.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?