Coriolanus, ktorého mohli slovenskí diváci vidieť iba raz

Autor: Martina Rúčková | 21.2.2014 o 8:45 | Karma článku: 5,06 | Prečítané:  831x

Britské Národné divadlo z londýnskeho Southbanku spustilo pred pár rokmi odvážny projekt živých prenosov svojich predstavení. Slovenským partnerom tohto projektu je Slovenské národné divadlo, ktoré sa hrdo chválilo tým, že 30. januára tohto roku odvysielalo priamy prenos Shakespearovho Coriolana ako jediná inštitúcia na Slovensku. Ja som stihla jednu z mnohých repríz vo vypredanej kinosále v Moskve a nedalo mi nespomenúť si aj na Coriolana z produkcie NSD, ktorý vyhral cenu Dosky 2011 za najlepšiu réžiu a najlepšiu inscenáciu. Aký bol Coriolanus na druhý pokus?

D01.jpg

S01.jpg

Predloha

Hra rozpráva príbeh z čias rannej demokracie v antickom Ríme. Po vyhnaní etruských kráľov nastupuje v Ríme nové zriadenie: senát, konzuli a tribúni ľudu. Gaius Marcius je veliteľ, ktorý stojí na čele boja proti italickému kmeňu Volsciov, ktoré vedie Tullus Aufidius. Gaius Marcius ho porazí, no nechá žiť a do Ríma sa vracia so slávou a novým prívlastkom - Coriolanus, podľa mesta Coriola. Matka Volumnia si prostredníctvom syna plní svoje ambície a presviedča ho, aby kandidoval za konzula. Coriolanus je hrdý vojak a politické líškanie sa o hlasy je mu nemilé a práve preto povie všetko tak, ako si to myslí. Nakoniec je súdený ako zradca a jeho trestom je vyhnanie z Ríma. Sklamaný sa utieka k svojmu nepriateľovi Tullovi Aufidiovi a začne tiahnuť na Rím. Postupne za ním prichádza veliteľ rímskej armády Cominius, Menenius Agrippa ktorý má ku Coriolanovi otcovský vzťah, no obmäkčí ho až delegácia žien Ríma: ctenej dámy Valérie, manželky Virgílie so synom a matky Volumnie. Volsciovia však s návrhom, nech uzavrú s Rímom mier nesúhlasia a Coriolana zabijú ako zradcu.

Coriolana napísal Shakespeare už v staršom veku a napriek tomu, že sa táto tragédia považuje vďaka námetu za historickú, nie je z rovnakého súdka ako iné bardove historické hry. Coriolanov jazyk je omnoho drsnejší, verš mnohokrát prenecháva priestor voľnejšiemu dialógu a viac ako v inýách hrách sa tu poukazuje na krv a iné veci telesné: jazvy, rany, plné či prázdne bruchá. Vďaka svojmu námetu je to však hra, ktorá má čo povedať dodnes.


Anglické esá

D08.jpg


V National Theatre dobre vedeli, čím na svoje prenosy prilákajú divákov z celého sveta a stavili na hviezdne obsadenie. V hlavnej úlohe žiari Tom Hiddleston, ktorý má za sebou niekoľko filmov áčkovej holywoodskej produkcie (Deep Blue Sea, Polnoc v Paríži, Thor 1 a 2, Avengers). Coriolanovi dáva rozmer inteligentného vojenského vodcu, podstatne odlišného od drsnej verzie Milana Ondríka, ktorý ho posunul až na hranicu hrubokrkého grobiana. Na druhej strane má však omnoho jemnejšie zafarbenie hlasu, vhodné skôr pre úlohy intelektuálov a vďaka pokrivkávajúcej kvalite prenosu sa práve jeho rozprávané, nie kričané repliky v šume javiska aj hľadiska občas strácali. Všetko ale vynahradil svojimi výrazovými prostriedkami a vďaka záberom, aké divadelný divák nemá možnosť vidieť vždy, bolo vidno veľké herecké umenie, pri ktorom sa mu v priebehu pár sekúnd vystriedalo na tvári niekoľko emócií. Veľmi ma prekvapila aj výborne natrénovaná bojová scéna s Hadleym Frasierom, ktorý hral Aufidia. Mimochodom, Aufidiova postava bola interpretovaná s jemnou dávkou homoerotiky, čo však len pridalo na emočnej dynamike dvoch úhlavných nepriateľov.

D05.jpg

D04.jpg

Veľmi ma potešil Mark Gatiss v úlohe Menenia, ktorý svojim scénam kraľoval. Vďaka úlohe patricija mohol využiť distingvovaný aristokratický prízvuk ktorý krásne kontrastoval so severskou výslovnosťou Aufidia. (Marka ste naposledy mohli vidieť ako Mycrofta v seriáli Sherlock a okrem Sherlocka napísal scenár pre niekoľko epizód seriálov Dr. Who, či Poirot.) Prekvapili ma rímski tribúni, zo Sicinia sa stala Sicinia. Tieto výkony však patrili medzi tie zabudnuteľnejšie. Veľmi nevďačnú úlohu mala dánska televízna hviezda Brigitte Hjort Sorensen, ktorá hrala Coriolanovu manželku Virgíliu. Jej postava nemá v hre veľa priestoru, no zdalo sa mi, že ani z toho mála nevyťažila maximum. Zapamätala som si ju len ako tú blondínu, ktorá sa so svojím manželom bozkávala asi v štyroch scénach. Skutočne emotívnu repliku mala asi len jednu, veľa si toho nezahrala.

D03.jpg

D06.jpg

Kľúčovú postavu Volumnie, Coriolanovej matky, dostala Deborah Findlay a práve tu som si v dobrom spomenula na inscenáciu SND. Ak v nej žiaril niekto, kto by sa mohol pokojne pridať k britskému obsadeniu, bola by to Anna Javorková, ktorá hrala Voluminiu s chladnou vypočítavosťou a navonok predstieraným pokojom. Aj v najhorších situáciách si zachovala všetku dôstojnosť a vyžarovala z nej moc. Deborah Findlay spravila z Voluminie skôr babku než matku. Na javisku vynikala tak či tak, no pohnutú vnútornú spleť vlastných ambícií a až nezdravej lásky k svojmu jedinému synovi podľa mňa nevystihla dostatočne. Na všetky tieto dumky som ale  záverečnom dejstve hneď zabudla...

S02.jpg


Inscenácia na scéne Donmar

National Theatre sa v inscenácii režisérky Josie Rourke rozhodlo umiestniť Coriolana do malej scény Donmar v štvrti Covent Garden, ktorá pôvodne slúžila ako sklad, kde dozrievali banány. Malá štvorcová scéna mnoho priestoru na manévrovanie nedáva: jedna stena, ktorej spodná polovica je natretá na červeno a pred ktorou stojí rebrík. V priebehu hry sa pomocou projekcie premietajú na túto stenu rôzne grafiti. Ďalšie kulisy sú rovnako minimalistické a v podstate ich tvorí desať stoličiek, ktoré herci podľa potreby premiestňujú po javisku a zopár rekvizít.

Keď som videla okresanú, poldruha hodiny trvajúcu inscenáciu na doskách SND, mala som z nej zmiešané pocity a z divadla som neodchádzala práva nadšená. Prišla mi príliš prvoplánová, príliš očividná, ako keby bol divák hlúpy a nechápavý a všetko je mu potrebné vysvetliť po lopate: výrazné gestá, moderné kostýmy s prevládajúcou čiernou a červenou farbou, koža, reťaze... Najviac mi však prekázal ten hmotný „bordel", ktorý sa postupne na javisku tvoril. Ten sa konal aj tu a pochopila som, že inak sa asi nedá nepokoj tej doby vyjadriť inak. No zatiaľ čo na javisku SND sa tvorila kopa z črepín a špina sa prezentovala aj obscénnymi gestami, pľuvaním a mnohopočetným využitím umeleckej licencie (Coriolanovo dobytie ríma a znásilnenie vlastnej matky, Cominiova samovražda), špina na scéne Donmar bola umeleckejšia a symbolickejšia: pozostávala najmä z hliny, krvi, lupeňov ruží a v jednom momente aj roztrhaných červených hlasovacích lístkov.

D02.jpg

Tento Coriolanus nebol skracovaný a trval celé tri hodiny, napriek tomu však nedal priestor, aby sa diváci nudili, naopak, povedala by som, že pomalšie pasáže politického snovania dali len „vydýchnuť" pred tým, čo sa malo odohrať po nich. Kostýmy boli tiež minimalistické, miestami som mala chuť obviniť kostýmových výtvarníkov z lenivosti. Samozrejme, dá sa to interpretovať snahou o prenesenie hry do súčasnosti. Najmä spodné časti kostýmov: topánky a nohavice ostro kontrastovali s brneniami a šperkami. Hra bola mimoriadne krvavá, omnoho násilnejšia a drsnejšia v telesnom slova zmysle. Pred príchodom do Ríma sa Coriolanus umýva, pod prúdom vody tečúcej priamo na javisko si čistí rany a keď zo seba strasie vodu ako pes, červené kvapky striekajú na všetky strany. Jeho jazvy, o ktorých sa v hre toľko hovorí, a ktoré sú hrdosťou vojaka, sú spravené veľmi reálne.

Ako som spomínala vyššie, najviiac ma prekvapilo posledné dejstvo, od momentu, kedy sa snaží Coriolana obmäkčiť celý Rím prostredníctvom jeho vyslancov. Práve tu si divák uvedomí to, vďaka čomu má divadlo tú podmanivú silu strnúť ho. Hercom to jednoducho hralo, bola som nadšená z výkonov, ktoré som mohla vidieť zblízka. Úplne ma však odrovnala scéna Coriolana a troch žien. V tomto momente Tom Hiddleston aj Deborah Findlay skutočne plakali a nechcelo sa mi veriť, že sa nedívam na film, ale na záznam živého divadelného predstavenia. To neboli žiadne nasilu vytisnuté krokodílie slzy, ale skutočné vyvrcholenie vnútorného boja postáv, ktorý sa začal od prvého dejstva. Človeka až mrazí. Na rozdiel od inscenácie SND dokázalo posledné dejstvo hry predniesť svoj mrazivý odkaz aj napriek rozhadzovaniu vecí a prehliadky násilia, ak nerátame smrť hrdinu, nad ktorým visel Damoklov meč už od začiatku hry.

A prečo iba raz?

Napriek tomu, že po celom svete sa táto úspešná hra vysielala v niekoľkých reprízach a, napríklad ako tu v Moskve, aj vo viacerých kinách v rámci jedného mesta, mal našinec v tomto ohľade jednoducho smolu. Napriek tomu, že som predstavenie videla na filmovom plátne a ľudia všade naokolo chrúmali pukance a nachos, bol to úžasný umelecký zážitok. Je mi ľúto, že na Slovensku sa akosi nepochopil koncept „z divadla do kinosál", čím by sa určite rozšíril počet divákov, ktorí by si tohto Coriolana prišli pozrieť. Najmä dnešná mládež častokrát vníma divadlo, nieto ešte Shakespeara, ako niečo „patricijské", preto by bolo skutočne vhodné využiť možnosti tohto média a preniesť ho k „plebsu", teda do kinosál.

Možno vďaka tomu by mohli Slováci vidieť úžasné herecké umenie naživo a zblízka. Kvalita výkonov hercov, ktorí majú bohaté televízne skúsenosti, prináša úprimnú radosť z videného a prispieva k záverečnej katarzii. V slovenských seriáloch hrajú divadelní herci, ktorí používajú ako svoje výrazové prostriedky najmä intonáciu a gestá, vo výrazoch tváre sú mnohokrát až príliš plochí. Česť výnimkám. Prečo nedožičiť širším masám kvalitu a, ako v mojom prípade, možnosť vybuchnúť do smiechu nad jediným prekvapeným pohľadom, ktorý geniálne vypointoal celú scénu? Shakespearovský námet v Moskve ľudí neodradil, naopak, kinosála bola plná mladých ľudí.

Ak dokáže takýto divadelný projekt dobrovoľne pritiahnuť toľko ľudí sledovať hru v pôvodnej, prekrásnej shakespearovskej angličtine (s titulkami), treba sa ho snažiť sprostredkovať čo najväčšiemu počtu ľudí. Nie jeden večer, ale v niekoľkých reprízach. Kto Coriolana zmeškal, musí cestovať za prenosmi do Viedne... Inak ná musí stačiť hra v zaujímavom a akčnom, možno až jemne bulvárnom, spracovaní vo veľmi peknom preklade Ľubomíra Feldeka na Novej scéne Slovenského národného divadla...

Upútavka na Coriolana v National Theatre

Upútavka na Coriolana v Slovenskom národnom divadle

 

Fotografie použité z oficiálnych stránok National Theatre Live a Slovenského národného divadla:

http://ntlive.nationaltheatre.org.uk/productions/ntlout5-coriolanus

http://www.snd.sk/?cinohra&predstavenie=07_coriolanus&termin=6513

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?