Tropické zážitky v Baracoe, prvom hlavnom meste Kuby

Autor: Martina Rúčková | 28.2.2014 o 8:45 | Karma článku: 7,36 | Prečítané:  893x

Vitajte v neslávne známej kubánskej provincii Guantanámo na východe ostrova. Mesto Baracoa, v ktorom žije asi 80 000 obyvateľov, má prezývku „Prvé mesto" - Ciudad Primada, pretože je to najsaršia španielska usadlosť na ostrove a zároveň jej prvé hlavné mesto, ktoré založil dobyvateľ Diego Velasquéz, historicky prvý guvernér ostrova Kuba. Pôvodnými obyvateľmi tu bol kmeň Taínov a Baracoa je jediné miesto na ostrove, kde aj dnes nájdete ich potomkov. Mesto je príjemné a pokojné, obklopené krásnou zeleňou. Jeho ulice sú zvláštnym mixom divokého západu, koloniálneho štýlu, vyblednutých farieb na prašných uliciach a rozostavaných budov. Ak je vám teplo, pred páliacim slnkom sa môžete ukryť vo vlhkom dažďovom pralese či na niektorej z okolitých pláží.

01Mesto.JPG

02Mesto.JPG

V meste

Baracou sme spoznávali celkom lenivo. Strávili sme tu tri dni, ktoré nám ubiehali pomaly a v oddychovom tempe. V múzeách sme neboli, zato sme zažili viaceré miestne atrakcie. Prešli sme sa k pevnosti Fort Matachin, v ktorej je expozícia mestského múzea. V priebehu pobytu sme, na naše veľké prekvapenie a napriek aktuálnemu ročnému obdobiu, dokonca zažili aj dážď. V Baracoe majú vďaka svojmu podnebiu vody dosť a ako jediné miesto na Kube netrí jej výpadkami. Vďaka podnebným podmienkam sa tu pestujú kakaovníky a miestna továreň vyrába čokoládu, ktorou zásobuje celý ostrov. Vyskúšali sme, chuťovo mi pripomínala lacné poľské čokoládky, ktoré chutia po všetkom, len nie po kakau.

03Mesto.JPG

04Mesto.JPG

05B.JPG

Čokoládou však naše spoznávanie miestnych špecialít neskončilo, pokračovali sme s pero caliente. Áno, v doslovnom preklade zo španielčiny horúci pes. Hotdogovňa nemala chybu, toľko obrázkov naaranžovaného hotdogu s miestnymi nealko nápojmi (tucola) či ružových páročkov jemne hranatého tvaru na pozadí fotiek z Baracoi, nuž to chcelo skutočne umeleckú víziu. Hotdogy ale na naše prekvapenie pipravoval kuchár v rondone a čiapke. Miesto klasického rožku ich tu podávajú v podlhovastej žemli. A na rozdiel od tých našich sa z jedného poriadne najete. A aby nebolo tej miestnej gastronómie málo, boli sme aj v cukrárni a dali si po štyri kopčeky zmrzliny - jeden deň mali čokoládovú a banánovú, ďalší čokoládovú a jahodovú. Toť celá ponuka. Chceli sme k nej aj dulce, nejaký sladký koláčik, ale teta povedala, že ze nemajú - pre veľký úspech došlo. Dve hodiny po otvorení... Mimochodom, aj otváracie hodiny mali úplne vynikajúce: 9.11 - 21.45. Prečo práve deväť jedenásť? Jediné vysvetlenie je nejaký záhadný lokálny spoj...

05C.JPG

05D.JPG

V rámci atrakcií ešte manžel vyskúšal miestne holičstvo. Oholili ho, napúdrovali a vymasírovali nejakým starým vibračným prístrojom. V momente, keď ho však chceli aj ostrihať na typickú kubánsku módu, sme sa radšej poďakovali, zaplatili a rýchlo zutekali.

05f.JPG

05e.JPG

06.JPG

V dažďovom pralese

Z ponuky výletov miestnej cestovnej kancelária sme si vybrali exkurziu po národnom parku Alexandra Huboldta. Začala tak, že sme nasadli do autobusu a poldruha hodiny nami natriasalo skoro ako na diaľnici Brno-Praha. Cesta, ktorá do parku viedla bola plná výmoľov a viac ako tridsiatkou sa po nej ísť jednoducho nedalo. Dobre nás to vyhegalo a len sme sa čudovali, čo všetko dokázal ten náš čínsky Yutong vytiahnuť a prejsť. V jednom momente si to náš vodič zamieril priamo cez rieku, veď prečo nie?

08Pral.JPG

Potom sme konečne zaparkovali a vybrali sa na trek. Trasa sa volala Balcón del Iberia, pričom ak som pochopila správne, iberia je malá žabka, endemit, ktorý žije len na území tohto národného parku a dorastá maximálne do dĺžky 9mm. V prvom rade sme museli prejsť jeden vysoký stupák a odtiaľ to už potom bolo miernejšie. Cestou sme videli rôzne stromy a rastliny, nejakú kaktusoidnú rastlinu, čo tu používajú ako živý plot, figy, mahagón a kokosy všetkých troch farieb. Priznanie ignoranta: netušila som, že to, čo považujeme za kokosový orech, je len jadro obalené dužinou...

09Pral.JPG

10.JPG

No to sme už šli ďalej a stretávali ďalších zástupcov miestnej flóry i fauny: mimózy, ktoré stiahnu listy, keď sa ich človek dotkne, vtáčiky a divé prasiatka, mnoho divých prasiatok. Aj keď tieto nemajú kly, z miest, kde by im rástli, im ako pozostatok visí kúsok kože. Chovajú si ich miestni farmári, no nie v ohrádke, ale nechajú ich behať pekne po lese. Náš sprievodca vedel napodobniť štebot mnohých vtákov, očividne autenticky, pretože niektoré mu aj odpovedali.

07Pral.JPG

Vošli sme do dažďového pralesa. Tam nebolo veľa exotických zvierat, zato mnoho zelene a klzký červený íl, vraj preto, lebo obsahuje veľa železa a niklu. Človek musí dávať pozor na každý krok a snažiť sa kráčať najmä po lístí. V pralese je asi päť druhov hadov, našťastie žiaden z nich jedovatý a veľká stonožka, ktorú si náš sprievodca odvážne vzal do ruky.

11Dazd.JPG

Kým sme sa dostali k rieke, kde sme si mali oddýchnuť a okúpať sa, boli sme už poriadne špinaví. Vziať biele tenisky do pralesa s červeným ílom bola najväčšia hlúposť, akú som mohla spraviť, ešteže boli červené už od Viňalesu... Rozložili sme sa na kameňoch, prezliekli sa do plaviek a vliezli do studenej vody. Holými nohami sme prešli po ostrých kamienkoch a potom preplávali k vodopádu. Voda bola príjemná studená a skvelo nás schladila po celom dni brodenia sa teplom a vlhkou džungľou. Cestou do mesta sme sa ešte zastavili na jednej z miestnych pláží.

12.JPG

13.JPG

Manžel mi večer prezradil, že keď sa náš sprievodca dozvedel, že sme tu na svadobnej ceste, povedal, že na Kube teda na trek do pralesa na medové týždne nechodia. Svadobnú cestu odbavia týždňom v hoteli. Potom si povzdychol, že to tiež nie je o láske, ale o tom, či máš auto a potom si môžeš vyberať. Očividne tu teda kapitalizmus prichádza so všetkým, čo k nemu patrí. A sprostredkujem aj ďalšiu radu pre budúcich návštevníkov Kuby: ak si vyberáte casu, tak nech v nej nemajú kohúta. Kubánske kohúty sú totiž jemne retartované a okrem toho, že kikiríkajú na úsvite, pokračujú v tom celý deň.

14.JPG

15.JPG

16.JPG

Letom cez celý ostrov

Keďže sme odlietali z Havany, potrebovali sme sa do nej nejakým spôsobom dostať. Mali sme kúpenú letenku, vďaka ktorej by táto trasa mala trvať ani nie tri hodiny. Na letisko sme si dohodli taxík - bol by nás odviezol syn našej pani domácej, ale ten mal rannú fušku, smerom do Santiaga a tak zahovorila nejakého svojho kamaráta. Ten po nás prišiel na motorke so sajdkárou. Manžel sa namontoval do sajdky a ja som si sadla za vodiča s tým, že batožinu sme položili za manžela a mojou úlohou bolo držať ju na mieste. Šli sme relatívne pomaly, ale obaja sme boli radi, že to tá úbohá jawa 250tka s tromi ľuďmi a batožinou vytiahla. Opatrne, vyhýbali sme sa všetkým výmoľom a dieram a aj cez mláčky sme šli pozorne. Predsa len, pre istotu. Po dlhej, ale zato okružnej ceste, kedy sme míňali miestnych cyklo-taxikárov tlačiacich svoje zdroje obživy hore kopcom, sme konečne dorazili na letisko.

17.JPG

To malo presne jeden odbavovací pult, za ktorým nám pani ručne vypisovala naše palubné lístky. Potom sme prešli k pultu pred „Poslednou čakárňou" a ďalšia pani nám skontrolovala pasy s menami na palubnej vstupenke. Áno, Martina a Ivan sedelo. Ako priezvisko slúžila len inicála... Napriek veku lietadla sme ale do Havany dorazili šťastne a pred odletom späť domov sme stihli navštíviť všetko, čo sme na začiatku v Havane nestihli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?