Za odkazom Byzantia: Albánske pamiatky v Drači a Berate

Autor: Martina Rúčková | 20.5.2014 o 8:45 | (upravené 30.5.2014 o 11:48) Karma článku: 6,43 | Prečítané:  960x

Albánsko na nás na prvý dojem zapôsobilo trochu ako Kuba. Od hraníc sme videli všetko: pár moderných stavieb, mnoho ošarpaných budov, zeleň a palmy, poriadok v centrách a neporiadok všade, kam už turisti nechodia a najmä predaj moriakov, asi na novoročnú večeru, priamo pri cestách. Teda je jasné, že sa nám páčilo. Ak máte chuť vidieť krásne historické miesta a zažiť pri tom trochu ľahkej exotiky, dokonca bez toho, aby to príliš vyčerpalo vaše finančné rezervy, Albánsko vám môžem len a len odporučiť. Z bohatej histórie krajiny sme si vybrali antický Rím za čias cisára Trajána, ktorý zanechal v meste Durres, alebo Drač, amfiteáter a historickú časť mesta Berat, ktorá bola kontinuálne osídlená od druhého tisícročia pred naším letopočtom. Poďme sa teda spolu vydať na západ tejto krajiny, ktorá vás prekvapí na každom kroku.

Cestami – necestami

Cestovať po Albánsku autom je celkom pekný záhul. Kvalita ich ciest je rôzna, ale pripravte sa, že ani na diaľnici sa nepoveziete rýchlejšie ako stovkou. A častokrát ešte pomalšie, aby vás neprekvapil náhodný retardér, ktorý si len tak leží priamo uprostred cesty, po ktorej sa autá rútia onou povolenou stovkou, bez akejkoľvek výstražnej značky pred ním. To, že vám do cesty z ničoho nič skočí človek, ktorý sa rozhodol prejsť na druhú stranu, a to, že auto pred vami zrazu prudko zabrzdí, aby na kraji cesty vystúpil jeden z jeho pasažierov, sú už len také drobnosti.

 

Pomalé cesty plné dier a iných prekážok sme však brali športovo, nikam sme sa neponáhľali a naopak, aspoň sme neprišli o nič z pozoruhodnej okolitej scenérie. Z vlastných skúseností vám ale dám radu: ak sa vyberiete do Albánska, vyhraďte si dostatočný čas na presuny a odhad času, za ktorý vzdialenosť prejdete, treba zdvojnásobiť. Albánsko má vo svojich zásobách ešte jednu cestnú špecialitku a to dvojaké názvy miest. Jeden názov nájdete na mape a druhý na rozcestníkoch či značkách ukazujúcich vzdialenosť do mesta. V tom druhom prípade ich totiž skloňujú, teda smer do tohto mesta, vzdialenosť do tamtoho mesta. Berat bude na týchto značkách Berati, Durres Duresti a Butrint Butrinti. Aby ste to náhodou nemali príliš jednoduché.

Amfiteáter v Drači

Cestami-necestami sme sa teda dostali až do Draču. Toto mesto na pobreží Jadranu leží v blízkosti Tirany, hlavného mesta krajiny a so svojimi stopätnástimi tisícmi obyvateľov je druhým najväčším v Albánsku. V siedmom storočí pred naším letopočtom ho založili grécki kolonisti z Korintu a neďalekého Korfu pod názvom Epidamnos. Po porážke Grékov ich vystriedali Rimania a v priebehu stredoveku sa v Drači striedali Bulhari, Normani, Sicílčania, Benátčania, Srbi a Turci, pričom každý z národov zanechal na tvári mesta svoju stopu. Dnes panuje v tomto prímorskom meste ruch a to aj uprostred pracovného dňa. Kaviarničky a reštaurácie sú plné miestnych, cestou po chodníku obchádzate mnoho ľudí. Ulice Draču mi na prvý dojem, najmä v centre mesta, prišli akési úzke, pretože boli už zblízka lemované vysokými budovami, historickými aj modernými. Uprostred týchto úzkych uličiek vládne nefalšovaný dopravný chaos. Navigovanie cez neho si vyžaduje zachovať paniku v každej situácii.

Neďaleko prístavu, dobre ukrytý medzi kľukatými kameňmi dláženými cestami, leží antický amfiteáter. Zbadáte ho až na poslednú chvíľu a je dobré pravidelne sa pýtať na smer. Po výstupe strmou uličkou sa dostanete na vrch, kde je vchod do objektu označený malou hnedou búdkou. Po zaplatení vstupného nám pani pokladníčka s úsmevom prisľúbila, že nám vo vnútorných priestoroch hneď zažne.
 

Amfiteáter pôsobí už na prvý pohľad majestátne, no náš neveriaci turista pochybuje, že by v časoch svojej slávy poňal až dvadsať tisíc ľudí. Vykopaný je však len z polovice a ešte mnohé z jeho tajomstiev ostávajú ukryté pod kobercom z nepokosenej zelenej trávy. Dívame sa na jeden z najväčších amfiteátrov na Balkáne a jediný svojho druhu v Albánsku. Využíval sa až do piateho stročia nášho letopočtu, kedy Byzantská ríša, pod ktorú toto územie v tom čase patrilo, prijala kresťanskú vieru. Nad amfiteátrom sa o sto rokov neskôr postavila kaplnka.

 

Vo vnútorných priestoroch amfiteátra sa nachádzajú vzácne mozaiky s náboženskou tematikou, ktoré však postupne, podobne ako celý amfiteáter, podliehajú skaze. Mesto sa zo všetkých síl snaží túto pamiatku zachrániť, aj za cenu zbúrania okolitých domov. Patrí medzi ohrozené pamiatky a môžeme len dúfať, že sa Draču podarí zachovať jeho krásny amfiteáter aj pre budúce generácie

Pevnosť v Berate

Prímorskú atmosféru postupne vystriedala horská – Berat leží obklopenými zelenými kopcami, uprostred krásneho a úrodného údolia, priamo na rieke Išuli. Míňame domy rôzneho stupňa ošarpania a pomaly začíname stúpať. To už vieme, že sme dobre v Mangaleme, starej štvrti, na ktorej leží pevnosť. Jej prvými osadníkmi boli grécke kmene v šiestom storočí pred naším letopočtom, tých vystriedali Rimania, neskôr tvorilo toto územie hranice Byzantskej ríše a užilo si aj nájazdy slovanských kmeňov. Exotiku mu dodáva turecké dedičstvo – ešte v 18. storočí bol Berat hlavným mestom Beratského pašalíku, ktorý založil paša Ahmed Kurt. O sto rokov neskôr sa mesto stalo jedným z centier albánskeho národného obrodenia a od roku 1835 tu fungovala grécka škola.

Už naše ubytovanie nás pripravilo na návštevu pevnosti, pretože sa nachádzalo na podobne vydláždenej úzkej uličke v typickom kamennom dome, v penzióne Našo Vruho. Kamenné steny sú ideálnym ubytovaním na leto, našťastie pomohla klimatizácia a hrubé deky. Celé uprostred krásnej pomarančovej záhrady s hrkútajúcimi holubmi. Zažili sme fantastickú albánsku pohostinnosť. Pán Vruho sa hostí vždy na začiatku opýta, či hovoria nemecky, francúzsky alebo taliansky, ale je to jedno, pretože ovláda hybrid týchto troch jazykov. Nikto však nemal problém s tým, že by sa niečo stratilo v preklade...

Krátko dolu briežkom a potom opäť hore po strmom kamennom chodníku smerom hore na pevnosť. Velebila som fakt, že bol neskorý december a nie niektorý z letných mesiacov, pretože som bola len v tričku a i tak mi bolo celkom teplo. Pevnosť, ktorú vypálili Rimania v roku 200 pred naším letopočtom, a ktorú neskôr opäť vystaval byzantský cisár Teodózius II., sme popozerali najmä v sprievode miestnych. Tuším sme tam boli jedinými turistami. Jednotlivé kamenné budovy v jej vnútri sú z 13. storočia a okrem niekoľkých kostolov, reštaurácií a obchíkov, sú dodnes obývané. Musím ale povedať, že napriek úžasnému výhľadu miestnym tú cestu domov z mesta príliš nezávidím.

Z kombinácie pamiatok od čias starých Grékov a Rimanov, cez Byzantskú a Osmanskú ríšu až po súčasnosť sme boli prekvapení, no to sme ešte netušili, že nie sú posledné, ktoré uvidíme v takomto krásnom slede za sebou. Do Butrinti bola cesta dlhá a poriadne nás vyhrkala, no stála za všetky drobné...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?