Za odkazom Byzantia: Athos, sväté miesto kam ženská noha nevkročí

Autor: Martina Rúčková | 27.6.2014 o 9:00 | (upravené 9.9.2014 o 11:45) Karma článku: 8,08 | Prečítané:  1437x

Dnes bude reč o svätej hore Athos, mieste, kde sa sústredia pravoslávni mnísi. Ženy majú na ňu prístup zakázaný, údajne preto, aby nerušili mníchov pri rozjímaní nad jedinou ženou: Pannou Máriou. Môjho manžela sem priviedol najmä výnimočný kultúrny a umelecký charakter tohto miesta, a strávil noc v jednom z miestnych kláštorov. Ako teda vyzerá zážitok pútnika, ktorý sa odrazu ocitne na mieste, kde majú svätí muži prevahu?

Trochu povinnej faktografie

Ak by sme mali veriť gréckym mýtom a legendám, Athos vznikol zo skaly, ktorú hodil rovnomenný bojovník z rodu Gigantov na boha morí Poseidóna. Po historickom mušketierovi, ktorý niesol meno d'Athos, p oukazujúc na jeho rodný kraj, pomenoval Alexandre Dumas jedného zo svojich mušketierov. Pôvod Athosovho mena nenápadne odhalí postava strážču v Bastille, ktorý pokrúti hlavou a povie, že Athos nie je mužské meno, ale názov hory.

Od mýtov k faktom. Vieme, že Athos bol spirituálnym centrom od roku 1054 a odvtedy požíva autonómny status. Od nepamäti si túto horu vyberali mnísi, ktorí chceli žiť asketickým životom a postupne si vytvárali svoje komunity. Svätá hora bola oficiálne zasvätená svojej patrónke, Panne Márii, na konci desiateho storočia, kedy tu panovník Nikoforos II. Fokas založil kláštor Megistis Lavras, ktorý sa dodnes považuje za najvýznamnejší z kláštorov na Athose. Dnešných dvadsať kláštorov v obýva asi 1600 mníchov, dodnes používajú juliánsky kalendár a napriek tomu, že administratívne patria Grécku, cirkevne sú podriadené Gréckemu patriarchátu v Konštantínopole (Istanbule). Svätá hora Athos sa nazýva aj Záhradou Panny Márie a smú na ňu vstúpiť iba muži.

Toto pravidlo bolo pravidelne potvrdzované ediktmi panovníkov, najvýznamnejším z nich je ten Konštantína IX. Monomacha z roku 1060, ktorý zakázal vstup na Athos ženám, samicám domácich zvierat, mužom bez brady a eunuchom. Táto výsada ostala zachovaná napriek úporným snahám eurokolosov o aplikovanie zásad rovnoprávnosti mužov a žien a Grécko si vynútilo dodržiavanie tohto zákazu napriek tomu, že Athos je, podobne ako zvyšok Grécka, súčasťou Schengenu. Ako pokrok môžeme považovať fakt, že na Athose sa dnes už tolerujú aspoň tie samice domácich zvierat a povolenie na vstup na polostrov vám vydajú aj napriek tomu, že bradu nemáte.

Ako sa dostať na Athos

Aby sa hlavný hrdina môjho rozprávania, môj manžel Ivan, dostal na tento polostrov, musel v dostatočnom predstihu osloviť jednu z gréckych cestovných agentúr, ktoré povolenky na vstup na polostrov vybavujú. Na jeden deň, resp. jednu moc vpúšťajú na Athos asi štyridsať pútnikov, pričom len malý počet z týchto miest je určených tzv. neveriacim. Pre potreby Athosu je neveriacim každý, kto nevyznáva pravoslávnu vieru, bez ohľadu na to, či je kresťan alebo nie. Ivan dostal na svoje povolenie automaticky nápis "katolík", ktorý sa vraj píše podľa krajiny, z ktorej pútnik pochádza. Okrem poplatku cestovnej agentúre platil za diamontirion,povolenie za vstup, 30 eur.

To ale už priamo v meste Ouranoupoli, z ktorého premávajú trajekty do prístavu Dafni na Athose. Štandardné povolenie oprávňuje každého muža stráviť na polostrove najviac štyri noci, no každá z nich musí byť v inom kláštore. Táto budova je už storočia bránou všetkých pútnikov na Athos:

Prvá z lodí začína svoju cestu do Dafni o ôsmej hodine ráno, preto začínajú pútnici zo Solúna svoje ráno návštevy Athosu dosť skoro - o štvrtej či piatej hodine ráno. Do Ouranoupoli sú to dve hodiny cesty autom. Loď zastaví pri kláštoroch na pobreží a v prístave Dafni, odkiaľ pripravený autobus prevezie pútnikov do Karyes - administratívneho centra ostrova. To je zaujímavé tým, že tu nájdete hneď tri pobočky bánk - celkom dosť na usadlosť o 1600 mníchoch...

Loď je relatívne pomalá a niektorí bohatší pútnici, ktorí ľutujú menej svoje peniaze, než svoj čas, si môžu objednať súkromnú motorovú loď, ktorá je o poznanie rýchlejšia. Ivan sa napríklad takto odviezol cestou späť, kedy videl dvoch pútnikov nastupovať do jednej z rýchlolodí, "po ksichte" ich identifikoval ako Rusov a tak sa im prihovoril a poprosil, či by ho nevzali so sebou. Tí súhlasili. Ivan sa ponúkol, že ich pozve na kávu, keď sa dostanú na pevninu. Z kávy sa stal obed, ruskí pútnici si dali aj tradičné grécke cipuro a keď sa dozvedeli, kam ešte naša cesta pokračuje (do Bulharska, Rumunska a cez Maďarsko späť na Slovensko), Ivanovi nedovolili zaplatiť, že on má toho ešte na ceste veľa pred sebou. Myslím si, že to bol pekný príklad toho, ako niekto skutočne žije podľa zásad ako "miluj blížneho svojho".

Kláštory

Okrem toho "svojho" kláštora, kde strávil noc, navštívil Ivan nasledujúce ráno ďalšie štyri. Keďže zmeškal autobus, o tom neskôr, na Moni Xiropotamou, v ktorom sa údajne nachádza najväčší kus Ježišovho kríža, sa vydal pešky. Našťastie sa hore kopcom netrápil celú cestu, po nejakej dobe ho minul mních v pickupe, ktorý mu ochotne zastavil a zviezol ho ku kláštoru.

Pokračoval, už dolu briežkom, do Moni Agiou Pandeleimonos, takzvanému ruskému kláštoru. Je to najväčší z kláštorov na Athose, ktorý v súčasnosti rekonštruujú. Po rekonštrukcii bude mať kapacitu 3000 ľudí, čo je viac, než súčasná kapacita všetkých kláštorov dohromady. Smerujú doň najmä pútnici z Ruska a domnievame sa, že to môže byť tiež miesto pre umiestnenie nepohodlných osôb tak, aby sa im v podstate žilo celkom dobre. Okrem toho je zaujímavý tým, že mnísi chovajú kone, ktoré využívajú ako dopravný prostriedok na ceste do iných kláštorov.

Ruské osadenstvo kláštora je skutočne írečité ruské a Ivan zachytil aj takýto rozhovor medzi mníchom predávajúcim ikony a ruskými pútnikmi:

- Brat, ukážte mi prosím túto ikonu.

- Tambovský vlk ti je bratom, ja som ti otec.

Moni Xenofondos vraj svoju históriu začal písať dávno pred rokom 998, z ktorého pochádza prvá písomná zmienka o tomto kláštore. Vďaka svojej polohe na pobreží ho vraj často napádali piráti.

Moni Dohiariou je jedným z najkrajších príkladov architektúry špecifickej pre Athos.

Tá obsauje typické prvky: opevnenie je v tvare štvorca, obdĺžníka alebo lichobežníka, s vežami na cípe. Tieto opevnenia vyznačujú hranice zasväteného miesta, v centre ktorého zvyčajne stojí kostol. Rozdelenie ďalších priestorov na liturgické a spoločenské aktivity je dodnes dané prísnymi rehoľami z 10. storočia. Kláštory majú aj takzvané skíty, čo sú domy patriace pod konkrétny kláštor určené pre mníchov, ktorí túžia po ešte väčšom odopieraní pre dosiahnutie duchovnej očisty. V krásnej prírode medzi kláštormi niájdete tradičné olivové háje a mnoho pozostatkov byzantskej rurálnej architektúry:

Pobyt v jednom z kláštorov

Ešte pred tým, než Ivan dorazil do Moni Koutloumousiou, prekvapil ho takýto vozový park miestnych mníchov:

Dostalo sa mu srdečného privítania od mnícha majordóma, ktorý všetkým pútnikom ponúkol kávu a malú sladkosť, grécku verziu typického tureckého lokumu. (Ak však v Grécku nechcete riskovať nevraživosť vašich hostiteľov, zapamätajte si, že káva je "grécka káva" a lokum je v každom prípade "greek delight".) Zároveň každému dal kľúč od jeho izby. Izby v ubytovacej časti sú dvojmiestne, no vo svojej plnej kapacite sú obsadené iba počas obdobia, kedy sa oslavuje sviatok, alebo svätý, ktorému je kláštor zasvätený. Moni Koutloumousiou je zasvätený sviatku Premenenia Pána.

Ivan sa šiel pred modlitbou o tretej ešte prejsť a pozrieť si priestory kláštora. V jeho knižnici našiel okrem iného aj publikáciu z mojej alma mater UPJŠ v Košiciach, ešte z čias, keď mala aj teologickú fakultu. Kláštor mal, okrem iného, aj takéto ihrisko:

Nasledovala popoludňajšia modlitba, pred ktorou sa Ivana jeden z mníchov - otcov, alebo padres, ako sa tu volajú, spýtal, či sa rozhodol konvertovať na pravoslávnu vieru. Viem si predstaviť, že pre otcov musí byť bizarné, ak sa toto miesto rozhodne navštíviť niekto "len tak", no Ivan rád vyhľadáva spirituálne zážitky akéhokoľvek druhu, bez ohľadu na náboženstvo. Okrem iného mu ukázali ich najsvätejšiu ikonu, ktorá vraj v časoch nájazdov pirátov pomohla ukryť kláštor v hmlách tak, že ho piráti nenašli. Dnes je vo veľkom presklenom obale, do ktorého hádžu vďační pútnici zlaté šperky a iné predmety zo zlata a ikona je do polovice zakrytá zlatom.

Po modlitbe prišiel čas večere. Ivanovi ako neveriacemu bol pridelený Padre Jozef, ktorý sa mu venoval. Ostatní pútnici večerali spolu s mníchmi, no keďže večera obsahuje aj náboženské obrady, Ivan ju jedol v kláštornej kuchyni, v prítomnosti Padreho Jozefa. Padré Jozef mal asi štyridsať rokov a pôvodne pochádzal z Nemecka, no pred vyše desiatimi rokmi konvertoval na pravoslávnu vieru. Na Athose žije už osem rokov, pričom vystriedal tri kláštory. Ako jeden z mladších bratov mal mnoho povinností v rámci kláštora, no bolo na ňom vidieť, že ich robí s radosťou. Rovnako na ňom bolo vidieť, že poctivo dodržiava prísny pôst, ktorý sa práve v tomto kláštore naozaj dodržiaval. V iných kláštoroch totiž k večeri dostanú mnísi aj pútnici i víno.

Padre Jozef Ivanovi položil filozofickú otázku, kde asi spravili katolíci chybu a pustil sa do zanieteného vysvetľovania rozdielov medzi katolíckou a pravoslávnou vierou. Ivana najviac zajal rozdiel v spôsobe, akým pravoslávni zobrazujú svojich svätých: na rozdiel od kresťanskej glorioly majú nad hlavami obrovské žiariace zlaté disky, ktoré vraj omnoho lepšie zobrazujú tú energiu a božie vnuknutie, ktoré sa im dostáva a ktoré oslepuje všetkých, ktorí sa na nich pozrú. Pôstna večera obsahovala fazuľovú polievku, jablko a kus čierneho chleba. Keď Ivan pochopil, že to je všetko, čo dostane, pred zotmením si ešte odbehol do Karyesu, kde si nakúpil ďalšiu poživeň. V potravinách, ktoré primárne obsluhujú mníchov, sa dá kúpiť vínko aj čokoládky a zabalia vám ic h do čiernej nepriehľadnej tašky. Pred západom slnka je na Karyes takýto malebný pohľad:

Brány kláštorov sa zatvárajú spolu so zotmením. Tesne po zotmení sa rozostúpili mraky a Padre Jozef vzal Ivana na malý kopček nad kláštorom, z ktorého bol dobrý výhľad na okolie. Ivan sa bál, aby ich pustili späť do kláštora a až po chvíli pochopil, prečo sa Padré Jozef nikam neponáhľa - on mal totiž aj kľúče. Rovnako mal na starosti aj zvonenie, ktorým o druhej ráno budil všetkých na rannú modlitbu. Tá začínala o tretej ráno, Ivan sa k veriacim pripojil asi o pol piatej. Vravel mi, že celá bohoslužba v človeku skutočne vyvolá silný zážitok, priam je schopná priviesť ho až do tranzu. Kostol je osvetlený iba svetlom sviec, šíri sa z neho silná vôňa kadidla, ktoré dymí počas celého obradu. Mnísi takmer celý čas spievajú, iba čo občas vyjdú do vedľajšej miestnosti, aby si pozreli ďalšiu pieseň v spevníku pod slabým svetlom sviece.

Po omši sa Ivan zbalil a vybral sa, spolu s ostatnými pútnikmi sa rozlúčiť s majordómom. Opäť tradičným spôsobom: odovzdaním kľúčov, kávou a lokumom. Pred bránou už nervózne podupkávali niektorí mnísi. Padré Jozef sa zdržal, v radosti z absolvovanej liturgie ešte chvíľu posedel v tomto blaženom pocite a tak trochu zabudol na veci svetské, ako napríklad otvorenie brán kláštora. Vďaka tomuto oneskoreniu síce zmeškal autobus, ktorý rozváža pútnikov medzi kláštormi, ale príliš ho to nehnevalo. Slnko práve vychádzalo a Ivan v jeho žiare uvidel všetky vŕšky Athoskej hory. Prezradil mi, že práve toto bola jedna z tých chvíľ, kedy ho zaplavil ten krásny pocit pokoja a tichej radosti, pre ktoré tak rád cestuje a spoznáva.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?