Za odkazom Byzantia: Pamiatky na hraniciach Bulharska a Rumunska

Autor: Martina Rúčková | 1.8.2014 o 8:45 | (upravené 9.9.2014 o 11:33) Karma článku: 5,70 | Prečítané:  1102x

Cesta z Nesebaru smerom k hraniciam s Rumunskom sa neobišla bez pár zaujímavých zastávok. Človek ani netuší, na čo všetko môže po ceste naďabiť, stačí sa na chvíľku odpojiť od overenej cesty. Viete, čo bolo predlohou známeho zobrazenia svätého Juraja ako drakobijca na koni? A aké poklady ukrývajú skalné útvary severného Bulharska?

Madarský jazdec

Našou prvou zastávkou bola malá dedinka Madara v oblasti Šumen. Jej tisíc tristo obyvateľov má radosť, že kamenné zobraznie tráckeho jazdca na jednom zo skalných útesov bolo zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. To im zaručilo pravidelný prísun podobných turistov-poznávateľov ako my. A verte, že v tomto prípade naozaj stojí za to spraviť si v Madare zastávku.

Spočiatku vlastne ani netušíte, kde tá pamiatka je, vidíte len malú bielu búdku, kde zaplatíte vstupné, aby ste sa mohli vybrať hore schodami. Kam vedú, nevedno. Musím skonštatovať, že schody a strmé kopce boli elementom, ktorý sa počas nášho balkánskeho výletu opakoval mnohokrát a na šliapanie hore kopcom sme si už zvykli. Preto sa mi zdalo, že tých schodov hore k skalnej stene ani nebolo až tak veľa. A zrazu, tesne pred posledným schodiskom, sa vám milý Madarský jazdec predstaví v celej svojej kráse.

Na sto metrov vysokej skalnej stene je vo výške dvadsaťtri metrov nad zemou vytesaný reliéf jazdca na koni, ktorý kopijou zapicháva leva. Nad jazdcom letí orol a beží za ním pes. Prečo práve tento motív? Môže za to trácka minulosť tejto oblasti. Trácky jazdec je označenie motívu, ktorý sa pravidelne opakuje na reliéfoch, sochách aj mozaikách z čias antického ríma a zobrazuje jazdca na koni zapichávajúceho oštepom zver. Predpokladá sa, že práve tento motív bol predlohou typického zobrazenia svätého Juraja, ktorý zabíja draka. Svätec bol vraj vojakom v starovekom Ríme, ktorý motív tráckeho jazdca poznal a využíval. K spojeniu jedného z prvých kresťanských mučeníkov a zobrazenie nadväzujúce na tráckeho jazdca však došlo až v štrnástom storočí.

Reliéf madarského jazdca vznikol v ôsmom storočí nášho letopočtu v období, ktorému predchádzal čas vojen a sporov. Bulharsko bojovalo o svoju nezávislosť s Byzantskou ríšou, ktorá sa považovala za právoplatného nasledovníka Ríma a nechcela sa vzdávať svojich území. Cisár Justinián sa nakoniec dostal na trón až s pomocou bulharského chána Tervela, za čo na oplátku uznal samostatnosť Bulharska. Reliéf vznikol na počesť tejto udalosti tridsať rokov po založení bulharského štátu v roku 681. Jeho cieľom je zapôsobiť na diváka už zďaleka a sochár, ktorý na ňom pracoval, to dosiahol niekoľkými spôsobmi: okrem skvelej plastickej práce s reliéfom postavy zvýraznil vrstvou červenej sadry, vďaka čomu z bielo-šedej skalnej steny doslova svietili. Dnes po nej nájdete už len drobné stopy, z väčšej časti opadala.

Okrem hlavnej cesty nahor smerom k jazdcovi vás budú značky navigovať aj na bočné cesty, ktoré vedú k jaskyniam s prepadnutým stropom. Je to pekná prechádzka po netradičnom prostredí. Z mnohých jaskýň vytvorili malé svätyne. Nič nezvyčajné, ako sme neskôr zistili.

Kamenné kostoly v Ivanove

V Bulharsku to totiž nie sú jediné kostoly a kaplnky doslova vtesané do prírody. Spojenie drsnej prírody a neúnavnej ľudskej prírody sme našli asi dvadsať kilometrov od mesta Ruse, v ktorom sme mali naplánovaný nocľah. Najprv sme museli zísť z hlavnej cesty a s pomocou máp, keďže k tomuto klenotu vás značenie neprivedie, odnavigovali k malému parkovisku. Tam nás vítala malá informačná tabuľa a zatvorený stánok. Predsa len, kto by liezol úzkymi a šmykľavými kamennými schodmi po kamennom masíve, ktorý sa rozprestiera nad riekou Rusenski lom? My predsa!

História kostolov v skalách sa spája s obdobím druhého bulharského štátu, ktorý existoval od konca dvanásteho storočia do roku 1396, kedy Bulharsko anektovala Osmanská ríša. Miestnych mníchov podporoval bulharský cár Ivan Ansen, ktorý chcel posilniť svoj dojem milosrdného panovníka. V kláštoroch žili mnísi až do konca štrnásteho storočia, no po dobytí Bulharska Osmanskou ríšou ich opustili. Fresky sa v nich zachovali vďaka tomu, že boli v priestore vytesanom do vápencovej skaly a chránené proti vonkajším vplyvom.

Neviem si predstaviť, ako sa na vrch skaly šplhali mnísi kedysi, my sme mali čo robiť aj so schodmi a zábradlím. Najmä zábradlia som sa držala ako kliešť, aby som náhodou nespadla. Odmenou za náš malý vysokohorský výstup mi však bol krásny výhľad na celé údolie. Cesta od kostolov pokračuje ďalej, až na koniec masívu, uprostred nádhernej prírody. Vôbec nám neprekážalo, že zelene bolo málo a okolie bolo odeté do žlto-hnedého šatu. Boli sme radi, že svietilo slnko a že počasie sa nad nami aspoň na tomto krásnom mieste zľutovalo.

Ešte nás čakala cesta dole a potom sme už sadli do auta a pokračovali smerom k rumunským hraniciam.

Kláštor Horezu

Prvú rumunskú pamiatku sme navštívili nasledujúce ráno, dobre oddýchnutí po noci strávenej v malom hoteli v meste Ruse blízko hraníc. Ruse je piate najväčšie mesto Bulharska, rozľahlé a ľudnaté. Miestne pamiatky nás príliš neohúrili, kuchyňa však áno. Pre túto oblasť sú typické jedlá dlho varené a zapekané v hlinených nádobách, mäso je jemné a podáva sa s dusenou či zapekanou zeleninou v rôznych  chutných kombináciách.

Cestou do Rumunska sme tiež mali príjemné počasie a za hranicami nás prekvapila čulá stavebná aktivita na okrajoch ciest. Asi eurofondue. Z hlavnej trasy do Sibiu v srdci Transylvánie sme si spravili malú odbočku do dedinky Horezu. Tam leží kláštor, ktorý bol v porovnaní s ostatnými kláštormi, ktoré sme po ceste videli, postavený najneskôr a to až koncom sedemnásteho storočia. Pri našej ceste na Ukrajinu sme pochodili rumunské Maramures, kde sme videli kláštory staršie o sto až stopäťdesiat rokov s biblickými výjavmi pomaľovanými na celej fasáde. Volali sme ich kláštory-komiksy. Kláštor Horezu na ne svojou architektúrou nadväzuje, no pridáva do nej moderné prvky a je omnoho „čistejší“ a elegantnejší.

Valašsko, kde sa Horezu nachádza, nebolo nikdy súčasťou Osmanskej ríše, čo umožnuilo plynulý vývoj novej kultúry a architektúry po vymanení sa z vplyvu Byzantskej ríše. Miestne umenie sa inšpirovalo gréckym Atosom, na ktorého tradíciu nadviazalo a rozvíjalo ju. Kláštor v Horezu bol založený v roku 1690. Podporoval ho princ Constantin Brancovan, po ktorom bol pomenovaný jediný pôvodný rumunský umelecký štýl Brâncovenesc. Dnes v ňom sídli ženský rád a podľa parkoviska asi dvesto metrov od kláštora, stánkov a ďalšej turistickej infraštruktúry sme usúdili, že v lete nemá o návštevníkov núdzu. V čase našej návštevy si však Horezu žilo svojim pokojným ospalým životom a žiadne nástrahy na turistov na nás nečakali.

Poobdivovali sme elegantný žlto-biely kláštor a potom pokračovali ďalej na sever, do Transylvánie. Dracula už čakal.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?