Abcházsko - Apsny: prírodné aj kultúrne pamiatky Nového Afonu

Autor: Martina Rúčková | 9.9.2014 o 9:45 | (upravené 9.9.2014 o 11:25) Karma článku: 6,28 | Prečítané:  1190x

Do Suchumi, hlavného mesta Abcházska, sme sa v priebehu celého dňa nedostali, ale takáto zastávka ani nebola v pláne, času sme mali málo. Po prehliadke prírodných krás jazera Rica sme sa popri rieke Jupšara vrátili na hlavnú cestu, odkiaľ sme si to namierili do Nového Atosu. No aj tak sme sa po ceste zastavili ešte niekoľkokrát...

Mysleli sme si, že sme už videli všetky možné verzie miestnych kaukazských kostýmov, v ktorých sa môže nadšený turista fotiť. Kaukazci nás ale opäť prekvapili. Na móle boli rozostavané sochy medveďa, vlka a nejakej ďalšej zveri, s ktorou ste sa za poplatok mohli odfotiť. Ďalšou z atrakcií bola lanová šmýkačka nad jedným z lanových mostov. Od tej sme sa prešli k jednému z dvoch vodopádov: vodopádu mužských sĺz. Len niekoľko kilometrov od neho sa nachádza aj vodopád dievčenských sĺz, oba pomenované podľa legendy, v ktorej lesná víla aj mladý muž, do ktorého sa zaľúbila, pre kliadbu dodnes ronia slzy nad svojou nenaplnenou láskou. Legenda tiež vraví, že ak na porast okolo týchto vodopádov uviažete farebnú stužku, splní sa vám želanie. Ako sme mohli vidieť, tých želaní nad vodopádom bolo vyslovených neúrekom...

Ďalej sme sa zastavili v jednej z degustačných miestností miestneho vinárskeho závodu. Abcházske vína sú skôr sladké než suché s výraznou ovocnou príchuťou, ktorá človeku pripomenie skôr ríbezľové víno. Suché, najmä červené je chuťovo trochu triezvejšie a ovocie v ňom cítiť len v príjemných, akceptovateľných náznakoch. Práve takéto sme si so sebou odniesli. Degustácia na abcházsky spôsob je naozaj zábavnou záležitosťou. Vzhľadom k tomu, že degustačné miestnosti navštevuje veľké množstvo turistov, musia miestne pracovníčky rýchlo vybaviť veľké masy národa. Ako na to? Nuž tak, že vám ulejú za polievkovú lyžičku, ktorú z pohára sotva stihnete kopnúť do seba, a už vám ulieva ďalšie. Znásobte to v priemere šiestimi druhmi bielych vín, šiestimi druhmi červených a ak sa vám máli, ulejú vám aj niekoľko druhov čače, teda miestnej vínovice. Na výber máte priesvitný destilát, alebo čaču v niekoľkých odtieňoch hnedej, ktorá si čo-to poležala v sudoch...

Po krátkej, no o to intenzívnejšej koštovačke nasadáme späť do auta a pokračujeme smerom do Nového Atosu. Slovenská Wikipédia síce uvádza ako hlavný jeho gruzínsky názov Achali Atoni, ale pri rozhovore s miestnymi sa vyjadrujte len o Novom Afone, ako znie jeho názov v ruštine, na kedysi gruzínske názvy spomínajú s nevôľou. Samotné mesto leží na pozostatkoch antického prístavného mesta Anakopia a založili ho v roku 1874 ruskí mnísi, ktorí prišli z preplneného kláštora na gréckej hore Athos hľadať miesto, kde by sa mohli usídliť. Báli sa totiž, že v dôsledku rusko-tureckých vojen by Osmanská ríša vyhnala z polostrova Atos ruských mníchov. Názov Nový Atos dostalo toto abcházske mesto preto, lebo sa svojou krásou vyrovnalo Atosu a ruskí mnísi sa tu okamžite cítili ako doma.

Novoatoská jaskyňa

Prvým miestom, ktoré sme v Novom Atose navštívili, bola Novoatoská jaskyňa. Je to jedna z najväčších jaskýň na svete, jej objem sa odhaduje až na milión štvorcových metrov. Úctyhodná je aj jej hĺbka – 183 metrov. Milá jaskyňa si na svojom mieste žila od nepamäti, miestni ju nazývali Bezodná diera a báli sa okolo nej čo i len prejsť. Všetky neduhy a nepríjemnosti, kliatby a javy, ktoré si nevedeli vysvetliť, dávali za vinu práve tejto diere. Až v roku 1961 sa našiel odvážlivec – šestnásťročný miestny mládenec Givi Smyr, ktorý sa rozhodol do tejto jamy spustiť. Objavil jaskyňu, o ktorej porozprával speleológom a sám sa zúčastňoval ďalších zostupov do jaskyne. Jaskyniarstvu zasvätil celý svoj život a dnes je riaditeľom Novoatoskej jaskyne.

Prehliadka jaskyne začína celkom kuriózne, nasadáme na malý metro-vláčik, ktorý nás zo vstupnej siene prenesie na stanicu, z ktorej vedie vstup do jaskyne. Z deviatich siení jaskyne je pre verejnosť sprístupnených šesť, ďalšie tri sú uzatvorené pre speleologické bádanie. Jaskyňa má skutočne pozoruhodné priestory, aj keď musím povedať, že rozmaznaná slovenskými krasovými jaskyňami som bola spočiatku sklamaná, jaskynnej výzdoby tu bolo pomenej a steny najmä v prvých troch sieňach hrali iba odtieňmi sivej. Práve tu si človek uvedomí, aké veľké poklady sa u nás na Slovensku skrývajú v podobe našich krásnych jaskýň. Prehliadka jaskyňou je inak dosť masová záležitosť, v jednej prehliadkovej skupine nás bolo sto. Sprevádzala nás pani dôchodkyňa so zaujímavou ruskou intonáciou, ktorá znela asi tak, ako keby bol za každým jej slovom umiestnený otáznik.

Milým prekvapením v priebehu našej prehliadkovej trasy bola posledná, takzvaná koncertná sieň. Volá sa tak pre svoju dobrú akustiku a sprievodca v nej vždy hľadá spevavého dobrovoľníka, ktorý by ju chcel otestovať. V našom prípade to bola operná speváčka na dovolenke a tak sme mali malý podzemný koncert. Tma nás olúpila o zmysel, ktorý by najviac odrádzal našu pozornosť a my sme mohli naplno počúvať.

Kláštor

 Návšteva Nového Atosu sa nezaobíde bez návštevy dôvodu, pre ktorý bolo mesto založené a teda samotného kláštora, ktorí si tu postavili ruskí mnísi, ktorí sa presťahovali z Atosu na Kaukaz. Kostol sa rozhodli zasvätiť svätému Pantaleonovi na počesť svojho pôvodného kláštora. V roku 1879 schválil cár Alexander II. rehoľu kláštora a pridal k nej majetky vrátane pozemkov, vďaka ktorým sa kláštoru čoskoro začalo mimoriadne dariť. V priebehu nedávnej histórie bol značne poškodený, postupne ho však rekonštruujú.

Ku kláštoru vedie takzvaná cesta hriešnikov, úzka cestička hore kopcom, po ktorej vraj tí najväčší hriešnici kedysi chodievali kolenačky. Dnes je význam tohto symbolu pokánia úplne vynegovaný radom šiatrov so suvenírmi, ktorý ho lemuje. My sme sa po dlhej prechádzke jaskyňou vybrali do kláštora autom, zaparkovali sme priamo pred ním a pozreli si interiér kostola Sv. Pantaleona. Nie, neboli sme leniví, len sme si šetrili sily na výstup na miestnu citadelu.

Pevnosť Anacopia

Abcházska citadela postavená v období medzi druhým a štvrtým storočím nášho letopočtu leží na vrchu hory Apsara. Za vlády panovníka Leona I. bola hlavným mestom Abcházska a práve odtiaľto sa krajina bránila proti Arabom. Dominovala jej štvorposchodová veža postavená v románskom slohu, z ktorej strážci dohliadali na okolité územie. Okrem veže ležia v citadele pozostatky malého kostola. Hora Apsara meria asi tristo metrov a do jej polovice vedie úzka asfaltka. Ďalej ale už treba auto odparkovať a zvyšných sto päťdesiat výškových metrov uraziť po svojich. Priznám sa, po celom dni som už v tomto bode nemala práve najlepšiu náladu, a najmä preto, že horúčavy dňa neustávali ani počas západu slnka a keď niečo z duše neznášam, je to potenie sa v nekontrolovaných podmienkach (teda mimo fitness centra). Akékoľvek teploty nad 25 stupňov sú pre mňa utrpením, preto som západ slnka túžobne očakávala a tešila sa na chlad, ktorý konečne pokryje celú krajinu vôkol nás. Posilnila nás však miestna vodná nádrž, v ktorej je vždy skvelá čerstvá voda. Nabrali sme si jej aj do zásoby, poobdivovali zapadajúce slnko, ktoré sa odrážalo na zlatej kupole Novoatoského kláštora a už za tmy sa pobrali späť k autu.

Okolo deviatej hodiny večer sme si konečne sadli k večeri pozostávajúcej z ďalších zástupcov typickej abcházskej kuchyne a miestnu kaukazskú pohostinnosť a rituály hodovania nám ukázal náš šofér a spolusprievodca Said. Napriek tomu, že nepil, pred každým odpitím z chutného domáceho vína predniesol vrúcny prípitok: za rodnú zem, za blízkych – tých, ktorí nás už opustili a tých, z ktorých prítomnosti sa ešte môžeme tešiť a tak isto aj za priateľov. Kaukazský prístup k pitiu je veľmi obdivuhodný, pretože víno je pre miestnych symbolom hojnosti a dobrého pocitu, ktorý však nepramení z alkoholu v ňom, ale z dobrej spoločnosti, v ktorej sa nachádzate. Je nepredstaviteľné, aby sa niekto opil, značí to veľkú hanbu. Napríklad na takej tradičnej abcházskej svadbe, musí tamada - starešina, ktorý má na starosti reguláciu hostiny a vyzývanie na prípitky, vydržať za stolom až do posledného, deväťdesiateho deviateho prípitku. Kto sa vzdiali od stola, hoci by len chcel ísť na toaletu, sa vzdáva práva pokračovať ďalej v pití. Mimochodom, abcházske svadby majú aj tisíc hostí, ženích na nich častokrát ani nie je prítomný a nevesta nesedí za stolom, ale stojí a tvári sa čo najskromnejšie. Dnes sú tieto prísne tradície na ústupe, no z mnohých kaukazských hodnôt by sa mohol našinec čo učiť: hrdosť, česť a úcta k starším sú tu mimoriadne cenené...

Abcházske hranice sme prešli tesne po polnoci. Na abcházskej strane nebol nikto, kto by nám skontroloval pasy, miestny pracovník pasovej kontroly sedel vo svojom aute s pustenou hudbou a oddychoval. Do Ruska nás vpustili bez problémov a po ďalšej hodine cesty sme konečne dorazili do nášho hotela v Krásnej poľane. Plní zážitkov a dojmov. Ako vždy, keď sa vyberieme na Kaukaz...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?