Soči: Adler a Červená poľana po olympiáde

Autor: Martina Rúčková | 16.9.2014 o 12:30 | (upravené 16.9.2014 o 14:34) Karma článku: 10,42 | Prečítané:  62066x

Počas víkendu, kedy sme navštívili Abcházsko, sme mali svoju základňu v Červenej poľane (po rusky Krasnaya poljana). Z Moskvy sme leteli do Soči, aby sme na vlastné oči uvideli, ako to vyzerá v prímorskom Adleri a horskom stredisku len pol roka po ukončení toľko komentovanej a ostro sledovanej olympiády. Letenky do Soči sú relatívne lacné a z Moskvy sa dá takáto mini exkurzia absolvovať za víkend. Teda, záleží aj na tom, koľko ste ochotní si na svoj cestovateľský tanier naložiť...

U nás to vyzeralo asi tak, že v piatok večer sme prileteli do Adleru, odkiaľ sme si vzali taxík do Červenej poľany, kde sme boli ubytovaní. Šli sme po tej toľko diskutovanej (a dišputovanej) ceste, ktorá vraj stála asi toľko, ako keby bola pokrytá tenkou vrstvou kaviáru či zlata. Nuž, určite bola predražená, ale na druhej strane nás prekvapila. Ona to totiž nie je len taká cesta ale v podstate niekoľko desiatok kilometrov dlhý nadjazd na pylónoch ponad strmé údolie. Môžem vám povedať, že podobnú cestu by ste v Rusku hľadali len ťažko. Rovnako nás prekvapilo aj naše ubytovanie na priváte Rai-Ski-Dominik. Izby vo veľkom rodinnom dome alpského štýlu boli vkusne zariadené, s novými a zrekonštruovanými kúpelňami, prístupom na príjemné posedenie na dvore a celkovo bez typických ruských vylepšení izby ako vypínač svetla v skrini. Všetko bolo nové, žiarivé a nezaprášené. A prekvapujúco bez gýča. Raňajky chodila variť pani kuchárka, ktorá veselo pobehovala po kuchyni oblečená v rondone. Sliny nám tiekli už len pri vôni čerstvých blinčikov (ruských palaciniek), ale rovnako skvelá bola aj jej ovsená kaša a ďalšie špeciality. Európsky štandard bol vidieť na viacerých miestach a všade bez problémov prijímali platobné karty.

Olympijská infraštruktúra v Adleri

V sobotu ráno sme sa taxíkom odviezli k železničnej stanici Esto-Sadok, ktorá sája Červenú poľanu s Adlerom. Moderný prímestský vlak, „lastočka“, vás za asi 38 rubľov a 40 minút dopraví na veľkú adlerskú železničnú stanicu. Ak by ste si objednávali taxík, treba si dať pozor na inštrukciu, či príde „od mesta“ alebo „od mora“, stanica má dva veľké východy. My sme sa potrebovali odviezť k abcházskym hraniciam, no cestou sme si stihli pozrieť budovy olympijského komplexu. Najprv sme videli budovy olympijskej dediny, ktoré sa v súčasnosti rozpredávajú súkromným záujemcom, náš taxikár ale vravel, že v noci sa v nich zatiaľ nesvieti. Hlavný štadión Fišt, v ktorom sa konali pompézne ceremoniály otvorenia a zatvorenia olympijských hier, sa v súčasnosti prerába. Pri príležitosti majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2018 sa rozširuje jeho kapacita. Okrem toho v Adleri stavajú zábavný park, ktorý pracovne volajú adlerský disneyland. Je tam aj park so stromami, ktoré vraj pred olympiádou vo veľkom chvate sadili priamo v črepníkoch. Potom sa všetci čudovali, prečo tie stromy po nejakej dobe schnú...

Červená poľana

Ak si vyberáte ubytovanie v Krásnej poľane, dajte pozor kde, pretože nie je Červená poľana ako Červená poľana. Zatiaľ čo mnoho príjemných a cenovo výhodných privátov sa nachádza práve v samotnej dedine, z nej si to ešte treba odšľapať do Esto-Sadku. Až tu sa dostanete na vlak, ktorý vás spojí s centrom zimných športov a základňou lanovky. Tiež vás dopraví k pobrežiu Adlera a Soči. Preto treba využívať služby taxíkov, v prípade viacdňového pobytu vás hore-dolu môžu rozvážať aj majitelia vášho privátu.

Do strediska zimných športov Roza Chutor sme sa po sobote strávenej v Abcházsku vybrali v nedeľu ráno. V ňom je železničná stanica, mnoho hotelov známych svetových sietí a obrovská výstaba, ktorá vyzerá, ako keby ju premiestnili z moskovskej Tverskej ulice priamo do Soči. S infraštruktúrou to už však až tak ružové nie je: stanica obrovskej lanovky s kabínkami pre asi štyridsať ľudí totiž okrem predajne lístkov zíva prázdnotou. Žiadne kaviarne, reštaurácie či obchody, jednoducho ten všeobecný čulý ruch, na ktorý je človek z alpských stredísk zvyknutý. Špekulujeme, že to môže byť spôsobené odvážnym biznis plánom a nereálnymi cenami prenájmu. Reštaurácie v Rusku sa uživia najčastejšie ako siete, ak chcete spĺňať náročné daňové štandardy, vo veľkom to nejde a v malom sa podniká... nuž všelijak. V každom prípade je to nastavenie, ktoré nie práve praje drobným rodinným podnikom, čo je v prípade Soči škoda.

Za 1100 rubľov, teda asi 22 eur, sme si kúpili lístok, ktorý nám zaručil voľné presúvanie sa medzi jednotlivými vlekmi. Obrovskou sedačkou sme sa vyviezli do jedného zo stredísk zimných športov. V okolitých horách Rusi vybudovali hneď niekoľko stredísk pre rôzne olympijské športy, vrátane niekoľkých hotelov. Mimochodom, čo v hlavnom lanovkovom centre tiež chýba, sú mapy lyžiarskych tratí a vlekov. Niečo, čo očakávate automaticky v každom lyžiarskom stredisku, či už ste v ňom v lete, či zime, tu nájdete v obmedzenom množstve, konkrétne v laminovanej podobe na pulte s informáciami. A tak sa až hore dozvedáme, čo nás tam vlastne čaká. Nuž, veľa toho nie je, jeden stánok s občerstvením a obrovská budova, z ktorej sú využívané iba toalety. Veľké vnútorné terasy zívajú prázdnotou, na terase sa prechádzajú ľudia, no nikto im nemá čo ponúknuť.

Chceli sme si spraviť výlet do národného parku Západný kaukaz, ktorý začína už v týchto horách. Vidíme, že ponúkajú prechádzky na koni po lese národnéh parku. Prečo nie, platíme pri pokladni a s účtenkou ideme k mladej babe, ktorá nám vyberie dva kone. Predpokladali sme, že absolvujeme súkromnú prechádzku, no v momente, keď ľudia navôkol videli na koni iných ľudí, postupne sa pridávali ďalší a ďalší. Všetci okrem nás sedeli na koni prvý raz v živote. My sme mali len o jednu jazdu viac. Netreba sa však báť, miestne kone sú vycvičené na skvelý autopilot, čiže „idem pomalým krokom a nasledujem konský zadok predo mnou“. So žiadnymi neboli problémy, možno s výnimkou koňa môjho muža, ktorý asi dvakrát zastal, aby si zamaškrtil na listoch okolitého porastu. Z konského sedla sme obdivovali okolitý les ako aj výber stavebnej techniky, ktorý bol tu a tam zaparkovaný.

Po hodine príjemnej prechádzky v pomalom tempe sme sa spustili lanovkou nižšie, k miestu, kde sa konali biatlonové preteky. Tam už boli k dispozícii hneď dve stravovacie zariadenia: jeden ekvivalent nášho iglu baru a normálna reštaurácia. Miestne rýchle občerstvenie však bolo chutné a vďaka nemu sme doplnili sily na zvyšok dňa. Ďalšia lanovka nás potom odniesla až do ďalšej časti, veľkého strediska Gazpromu, pri ktorom bolo stredisko extrémnych športov. Tam nastáva malý problém. Teoreticky by vás totiž odtiaľ mala späť do Roza Chutoru nosiť kyvadlová doprava, v praxi sa však na stanici vzdialenej chabé dva kilometre vyskyuje raz za poldruha hodiny. A tak sme si to v tridsaťstupňových horúčavách v spojení s vysokou vlhkosťou vzduchu vyšliapali po nábreží rieky Mzymta pekne po vlastných. Aj po ceste bolo čo obzerať. Napríklad typický ruský žltý plynovod, ktorý tu bol poctivo pozakrývaný, aby sa ani náhodou nedotkol estetického cítenia turistov. A to konkrétne dvojradom tují. Už začínali byť zľahka suché. A tujami obkolesili aj okolitý les. Ej, musel to byť zaujímavý, ten tender na tuje...

Posledná zastávka: prímorský Adler

Nakoniec sme nasadli na vlak a odviezli sa do Adleru. Tam sme navštívili miestne oceanárium, jedno z naozaj kvalitných a zaujímavých. Ak by ste sa nebodaj ocitli v Soči s malými deťmi, oceanárium ich upúta a zabaví. Od oceanária sme sa prešli k pobrežiu, pozrieť si typické adlerské pláže. Soči a Adler sú totiž v prvom rade prímorskými strediskami, kam cestujú ruskí dovolenkári zväčša autobusom alebo vlastnou dopravou. Ceny v „kurortoch“ sú znesiteľné a prístupné širokým masám. Nie každý Rus má na dovolenku v Turecku, aj keď máte občas pocit, že v tom vašom rezorte sa zišlo celé Rusko. Bohužiaľ miestne pláže nie su práve najkrajšie a to nie vďaka kamenistým plážam, lež vďaka betónovým stenám, ktoré pláž presekávajú a delia na malé „chlieviky“. Na more a opálenie to však stačí.

Pri mori sa nachádza dlhá promenáda plná obchodov so suvenírmi a rôznych atrakcií pre turistov: dočasné tetovanie, zapletanie vrkočov a vpletanie somarín do vlasov, herne, predajne s čajom, stánky s kvasom, 5D kino, 9D výťah, pani s hrdličkami zafarbenými vo všetkých farbách zvýrazňovačov... My sme sa pristavili pri súdkoch v stene, z ktorých pani s lesklým pohľadom čapovala miestne vína z lokality Kubani. Vždy sme si robili srandu, prečo nepijeme ruské vína. A počul o nich niekedy niekto? My už teraz áno. Vína regiónu Kubani, konkrétne značku Fanagoria, ktorú sme si už ale kúpili v normálnom obchode, nás veľmi milo prekvapili. Najmä pomerom kvality za jednu z najdostupnejších cien v Rusku. Zatiaľ čo slušné a dobré víno tu nekúpite pod 10 eur, víno Kubani v porovnateľnej kvalite dostať kúpiť za polovicu, čo už je čo povedať. Región sa nachádza na rovnakej zemepisnej šírke ako Bordeaux, čo nám hrdo oznamuje etiketa.

Plní zážitkov a vín z Abcházska aj Ruska v kufri sme večer totálne vyšťavení nasadli na lietadlo, ktoré nás odviezlo späť do Moskvy. Po takýchto víkendoch sa vlastne celkom teším do práce na svoje sedavé kancelárske zamestnanie...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?