Škandinávsky road trip: Lesy, jazerá a moderná architektúra v Jyväskyle

Autor: Martina Rúčková | 19.9.2014 o 13:30 | (upravené 28.11.2014 o 11:43) Karma článku: 5,67 | Prečítané:  1551x

Po tom, čo sme sa vylodili v Helsinkách, sme si to nenamierili do mesta, ale vydali sme sa na cestu dlhú 273 kilometrov smerom na sever do Jyväskyly , ktorú sme si vybr ali ako najsevernejšie položený bod našej cesty. Pôvodne sme plánovali docestovať až za polárny kruh, no v istom momente plánovania cesty treba itinerár triezvo vyškrtať. Jyväskyla nás však nesklamala, bola plná zaujímavej architektúry. Podrobná prehliadka mesta nás čakala až na ďalší deň, v popoludnie príchodu s me sa najprv usídlili v miestnom kempe, ktorý nám poradili v turistickom informačnom centre.

Boli sme veľmi milo prekvapení. Kemp ležal pri jazere a chatky boli obkolesené veľkými trávnatými plochami s minimálnym počtom stanov. Aj my sme mali šťastie, že mali ešte jednu chatku voľnú a tak sme si ju prenajali , vďaka čomu sme si na jednu noc oddýchli od skladania stanov. V jazere sme sa hneď vykúpali. Po večeri sme zistili, že sauna je pre hostí kempu zadarmo a tak sme si ju hneď objednali. Kamarátovi majitelia povedali, že ak si chce zachytať ryby (v strešnej truhle sme niesli aj jeho udicu), pokojne môže a nepotrebuje na to rybársky lístok.

Sauna bola úžasná – vyhriata na maximum, s východom na mólo, takže sme z nej vybehli ochladiť sa priamo do jazera. Po saune sme sa rozhodli íst chytať ryby. Kamarát Crki jednu ulovil už podvečer – také malinké pätnásťcentimetrové ostriežie chúďatko, s ktorým sa vyfotil a potom ho pustil späť. Večerné chytanie rýb po tomto pozostávalo zo sedenia na móle, počas ktorého sme sa učiili s kamarátom Vladom nahadzovať. Mojím prvým úlovkom bolo lekno, ale Crki povedal, že je dobré, keď chytím čokoľvek organické. Asi ma chcel utešiť. Pred odchodom na spánok sme si odfotili mesiac, ktorý žiaril na oblohe ako druhé slnko a fínske nočné pološero – v noci tu totiž nie je úplná tma. Čím bližšie ste pri polárnom kruhu, tým je svetlo dlhšie a silnejšie. Všetky okná majú preto hrubé závesy. Desí ma však pri predstave, aké to musí byť v zime. (Neskôr mi o tom rozprávala moja sestra, ktorá strávila pol roka vo fínskom Kuopiu a naozaj to nie je sranda...)

Ráno sme sa vybrali do mesta. Takmer štvrtinu územia Jyväskyly pokrývajú vodné plochy a pravidelné rally preteky, ktoré sa tu odohrávajú, majú príznačný názov "Rally tisícich jazier". Mesto preslávil fínsky architekt Alvar Aalto, ktorého diela poznáte, aj keď ste o ňom v živote nepočuli. Vďaka obrovskému počtu škôl dostao toto mladé mesto prezývku Atény Fínska.

Cestičkou cez lesopark sme vyšli na schodisko Harju, alebo po miestnom Neron portaat – schodisko, ktoré nevedie nikam a je pamiatkou samo o sebe. V noci je vraj pekne rozsvietené, o čom sa Vladko chcel presvedčiť predošlý v ečer , kedy presviedčal môjho muža, aby sme sa tam šli previezť. Nakoniec sme ho poobdiovali len za denného svetla. Výhľad bol fajn a bolo lemované krásnymi muškátmi. Viem si predstaviť, že moja babka b y tam vedel a sedieť a obdivovať tie muškáty aj celý deň.

Pri schodoch Harju sme sa rozdelili - ja s Vladom sme sa vybrali do múzea architekta Alvara Aalta, zatiaľ čo zvyšok našej expedície sa vydal na prechádzku po meste a obdivovať miestne blondíny. Mimochodom, ako som sa po Helsinkách utvrdila, zobrať ma do Fínska bolo ako nosiť drevo do lesa – párkrát sa mi pri pokladni stalo, že som musela vysvetľovať, že ja nie som miestna, pretože so mnou ľudia začali automaticky rozprávať vo fínštine...

Kým sme sa dostali k múzeu, poriadne sme sa prešli. Zvolili sme si dlhšiu obchádzku, ale aspoň sme poobdivovali okolité domy s krásne organizovane neudržiavanými záhradkami s takmer lesným porastom – to bola zeleň, ktorá mala ďaleko  ešte aj od anglických záhrad a predsa v nej bolo cítiť povestný severský poriadok. Nakoniec sme našli múzeum, ešte aj vchod sme najprv našli a potom ho obišli – vyzeral totiž ako bočné dvere niekam do pivnice. Samotné múzeum bolo plné Aaltových výkresov, skíc, malieb, dizajnov a modelov – najviac sa mi páčili návrhy nábytku a tiež sklenené nádoby v retro štýle. Múzeum má pre školské výlety aj svoju interaktívnu časti, kde sú pomocou rôznych hier vysvetľované veci, na ktoré musí architekt vždy myslieť, ako symetria, práca so svetlom, otvorený a uzavretý priestor, odhad, sklony a materiály.

Takže Alvar Aalto. Krátko a výstižne - navrhoval škaredé budovy dávno predtým, než to prišlo do módy. Jeho pokroková architektúra z dvadsiatych rokov minulého storočia bola jednoduchá, funkčná a hranatá a silno nám pripomínala budovy, aké poznáme z obdobia socializmu. Pri prechádzke po Jyväskylle preto naozaj nie je problém nájsť Aaltove budovy: sú to tie škaredé veľké krabice, ktoré pôsobia uprostred krásnych drevených budov ako päsť na oko. Ale zato ich mala Jyväskylä skôr, než ktokoľvek predtým!

A odkiaľ teda poznáte Aaltovu prácu? predsa v IKEA kreslách a stoličkách, ktoré využívajú jeho návrhy dodnes!

(Autorom niektorých fotografií je Vlado Kabát, ktorému týmto ďakujem za súhlas s ich použitím.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?