Do Toruňu sme dorazili neskoro večer. Prileteli sme do Varšavy, na letisku sme si požičali auto a tak nás okolo siedmej večer čakalo necelých tristo kilometrov po nových a kvalitných poľských diaľniciach, postavených ako infraštruktúra pre majstrovstvá Európy vo futbale spred dvoch rokov. V časti po Toruň k nim ešte nepostavili mýtne brány a tak sú úplne zadarmo.
Zaujímavosťou tohto bývalého obchodného a hanzového mesta je, že si dodnes zachovalo svoj historický pôdorys. Nájdete tu množstvo stavieb z tehál, opäť, veľmi typických pre tento druh severských prímorských miest. Čo je však zaujímavé, v Toruni sa dodnes zachoval nezvyčajný koncept stredovekého mestského plánovania - kombinácia dvoch miest (starého a nového) a hradu. Chartu mesta získal Toruň v roku 1233 a od svojich počiatkov ho využíval Rád nemeckých rytierov ako základňu, z ktorej uskutočňoval výboje proti Prusom. Neskôr mesto predstavovalo významného sprostredkovateľa obchodu medzi Pobaltím a mestami na západe dnešného Ruska.
Po tom, čo sme sa ubytovali, sme sa rozhodli ísť prejsť sa po nočnom meste. Okrem efektného nasvietenia historických častí mesta nás prekvapil jeho rušný nočný život. Toruň je napriek svojmu úctyhodnému veku mesto plné mladých ľudí, najmä študentov. Letné terasy boli plné do posledného miesta a z tej našej sme mali výhľad na inštitúciu, ktorá ma razom v spomienkach preniesla do mojich študentských čias. Volala sa Pijalnia Wódki i Piwa. Pivo v nej stálo štyri zloté, teda jedno euro a vodka tiež. Ak máte radi peoplewatching, teda sledovanie ľudí a miestneho koloritu, tu by ste si prišli na svoje. Do Pijalnie vchádzali ľudia namosúrení alebo netrpezliví, no odchádzali z nej s úsmevom na tvári a mimoriadne povznesenej nálade.
Ráno sme sa po meste prešli znovu a boli sme veľmi prekvapení rozdielmi, už len vo farbách budov a sôch. Umelé nočné osvetelenie v Toruni totiž mimoriadne skresľuje prirodzené farby a rozdiely medzi dňom a nocou sú markantné. Nočné farby sú ako keby vyblednuté, ťahajú do studenej žltej a napríklad zo zelenej bronzovej sochy spravili striebornú. Preto nás cez deň prekvapilo, že mesto je vlastne plné sýtych odtieňov. A keďže sme sa vybrali na prechádzku okolo deviatej hodiny ráno, po ruchu predošlého večera nebolo ani chýru ani slychu. Na námestí Starého mesta sa rozkladali stánky na víkendové trhy . Na sochu Mikuláša Kopernika, toruňského rodáka, už svietilo slnko. Čakali sme do desiatej, kým sa otvorili obchody, aby sme si mohli kúpiť miestnu špecialitu - toruňské perníky. Predávajú ich snáď vo všetkých možných tvaroch s rôznymi príchuťami, z vlastnej skúsenosti odporúčam obísť tie s čokoládovou polevou, boli dosť tvrdé, a vybrať si typické svetlohnedé perníkové srdiečka. Sú mäkké a veľmi chutné.
A ak máte času nazvyš, určite si pozrite ruiny Križiackeho zámku so zaujímavou podzemnou expozíciou. Počas lenivého víkendového rána máte súkromnú prehliadku zaručenú!
Gdansk
Toto nádherné mesto sme navštívili ráno po svadbe, na ceste späť do Varšavy. Gdansk tvorí spolu s Gdyniou a Sopotom takzvané T rojmestie s počtom obyvateľov takmer 1 400 000 obyvateľov. Čas sme mali na prechádzku po meste a rýchlu kávu, no napriek tomu sa nám podarilo vdýchnuť atmosféru mesta, dovolím si povedať, dostatočne.
Gdansk je na prvý pohľad krásne mesto, v ktorom človek nevie, kam má hlavu obracať skôr. Sú v ňom budovy podobné ako v Toruni, tehlové katedrály aj evanjelické kostoly a typické severské priečelia. No všetko je tu akési vyčačkanejšie, krajšie, upravenejšie. Podobne ako v prípade Varšavy, aj v Gdansku zničilo ostreľovanie a bombardovanie asi 90% všetkých historických budov v jeho Starom meste. Po dôkladnej a náročnej rekonštrukcii staré budovy svietia novotou a v niektorých prípadoch snáď až príliš. No prechádzka po jeho uličkách je zaujímavá, v každom zákutí človek nájde niečo zaujímavé.
Ak je niečo, čo by mohlo návštevníka od Gdanska odradiť, je to možno až prílišná turistická infraštruktúra, ktorá postihuje všetky miesta, ktoré už turisti objavili a v kŕdľoch ich navštevujú rok čo rok. Pouliční predavači, umelci, žobráci a rôzne zvláštne indivíduá, ktorých úlohou je z vrecák turistov vytiahnuť nejaký ten zloty. Nás najviac pobavil papagáj ara, ktorého sme videli u troch rôznych pouličných zabávačov: okrem obligátneho piráta aj u pána s hracou skrinkou, ktorý ho mal namiesto obligátnej opičky. Tá bola plyšová. Rozmýšľali sme, kde je v Gdyni ranná výdajňa papagájov...
Na druhej strane rieky oproti tomuto pohľadu sa nachádzajú lodenice, v ktorých pracoval Lech Walesa a kde sa začala celá história novodobého Poľska.
O týždeň vám ukážem najväčšiu budovu na svete postavenú z tehál, hrad Malbork.
