Tatárske pamiatky v Kazani a Svjažsku

Autor: Martina Rúčková | 7.10.2014 o 10:00 | Karma článku: 7,27 | Prečítané:  719x

O Kazani som už písala v jednom zo svojich prvých blogov, no som veľmi rada, že som mala príležitosť vrátiť sa sem. Pripomenula som si mnohé známe a pekné miesta a tiež som si rozšírila obzory o tatárskych pamiatkach v bližšom či vzdialenejšom okolí hlavného mesta republiky Tatarstan. Víkend krátky, zážitkov mnoho, no verím, že sa mi ich podarí verne sprostredkovať.

Konečne platzkart!

Po roku a pol v Rusku prišiel na psa mráz a ja som konečne vyskúšala onen povestný platzkart, o ktorom som v mojom dávnejšom článku o ruských vlakoch písala len teoreticky. To sa zmenilo a napriek tomu, že som sa dvoch nocí strávených v platzkarte tak trochu aj obávala, to bol nakoniec príjemný zážitok. Ako vidíte aj z fotografie, cestovali sme takzvaným firemným vagónom, čo znamená novšie vybavenie a celkový vyšší štandard. Celý vagón je otvorený a na mieste, kde by bola chodbička kupé, sa nachádzajú ešte dve miesta na sedenie, resp. spanie. Jedinou nevýhodou platzkartu sú o čosi kratšie lehátka a aj ja s výškou 171 cm som musela spať s jemne prikrčenými nohami. Iní ľudia si z toho nerobili ťažkú hlavu a nohy im z postelí veselo trčali spod bielych plachiet. Ak sa tmolíte chodbičkou uprostred noci, cítite sa ako v márnici. Výhodou však je, že aj ak niekto chrápe, v rámci jemného bzučania aj počas noci sa to, na rozdiel od kupé, stratí.

Kazaň po druhýkrát

Rýchlym krokom prebehneme niekoľko významných pamiatok Kazane, keďže v predošlom článku k textu fotky chýbali. Uvidíte kazanský cirkus, kremeľ s mešitou Kul Šarif. Červená nakláňajúca sa budova nie len len optickým klamom, pozeráte sa na šikmú vežu Söyembikä, pomenovanú po tatárskej princeznej, ktorá z nej skočila, aby si ju Ivan Hrozný, za ktorého ju vydali, nemohol odniesť do Moskvy z jej milovanej Kazane. Poslednou zastávkou našej rýchlej prehliadky je socha Lenina stojaca oproti Kazanskej univerzite, ktorá je zaujímavá tým, že Vladimíra Iľjiča zobrazuje ako mladého chlapca. Na tejto univerzite, mimochodom, naozaj študoval, no vylúčili ho po tom, čo sa zapojil do proticárskych protestov.

Ďalšie pamiatky a zážitky

Ak máte chuť nasať ruch mesta, mali by ste si to namieriť na ulicu Baumana, ktorá sústredí tie najlepšie reštaurácie, bary, no najmä pamiatky. Táto pešia zóna bude plná dňom aj nocou, keďže je obľúbeným miestom Kazančanov na takzvané "guľanie". Prechádzanie sa je v Rusku úplne bežná vec, na ktorú si stále nieviem úplne zvyknúť, keďže to nie je prechádzka povedzme do kaviarne, alebo presun z miesta A na miesto B, obyvatelia Ruskej federácie bez ohľadu na národnosť sa jednoducho prechádzajú. Všade a nikam. A Kazančania najradšej po ulici Baumana. Jej výraznou dominantou je zvonica Katedrály Zjavenia, postavená za dva roky koncom 19. storočia. V tom čase sa štýl, v ktorom bola postavená, označoval ako pseudo-ruský, no postupne sa toto slovo, ktoré nabralo až pejoratívny význam, z učebníc vymazalo. Dnes sa sloh zvonice z červených tehál s bielou kovovou strechou, ktorá vyvoláva dojem, že je večne zasnežená, označuje jednoducho ako ruský.

Po celej ulici Baumana nás pútače lákali navštíviť Múzeum socialistického života. Spočiatku sme mu odolávali v domnení, že to bude pasca na turistov, podobne ako iné múzeá komunizmu či socializmu, no príjemne nás prekvapilo. Vo svojich skromných priestoroch ukrývalo mnoho pozoruhodných artefaktov z čias hlbokého "socíku". Okrem mnohých hier, hračiek, oblečenia a rôznych plagátov, nálepiek či odznakov sú tu mnohé kuriozity. Napríklad červená kožená bunda ušitá z obalov na stranícke knižky, ktoré boli v tom čase asi jediným zdrojom kvalitnej kože. Obetavý otec, ktorý túto bundu dal ušiť pre svoju dcéru, zháňal obaly na stranícke knižky snáď vo všetkých obchodoch po okolí. Na fotografiách sú Čeburašky na niekoľko rôznych spôsobov a hokejová verzia stolného futbalu. Je rovnako zábavná a prekvapilo ma, že sa dá v Rusku kúpiť dodnes.

Ak chcete spoznať tie pravé a autentické chute Tatarstanu, odporúčam vám navštíviť Dom tatárskej kulinárie. Naša návšteva bola spočiatku jemne bizarná, keďže sme sa v obrovskej sále s vykladaným stropom ocitli, s výnimkou jedného ďalšieho stola, sami. Personál bol v prevahe, čoskoro sa však reštaurácia naplnila. Tatári kladú dôraz na čisté a kvalitné mäso a nemali by ste sa strániť koniny. Okrem toho tu podávajú ten najlepší ayran aký som kedy pila. Ayran je osolený a inak ochutený jogurt riedený vodou do redšej konzistencie, ktorý sa v niektorých častiach Ruska dokonca riedi sýtenou minerálkou. V Turecku ho aj v reštauráciách podávajú v jogurtovom kelímku a nevedela som sa ho tam dopiť. Na tomto mieste sa podával s chrenom a pili sme ho na litre, bol vynikajúci. Chutili nám aj všetky chody, ktoré sme si objednali. Zapíjali sme ich tatárskou Chánskou vodkou. Ak vám chutia ruské pelmene či gruzínske chinkali, ešte viac vám budú chutiť tatárske manty, ktoré majú podobnú technológiu postupu, no namiesto vyvárania vo vode sa paria presne tak, ako u nás buchty.

Svjažsk

Asi hodinu a pol cesty od Kazane sa nachádza polostrov Svjažsk. Je to usadlosť, ktorá má zaujímavú históriu a napriek svojim drobným rozmerom si vyslúžila prezývku Dobyvateľ Kazane, keďže práve odtiaľto podnikal Ivan Hrozný, ktorý Svjažsk založil, výpravy proti centru Tatárov. Pevnosť v Svjažsku postavili za neuveriteľné štyri týždne z dielov, ktoré predtým pripravili v Ugliči. Napríklad jeden z menších kostolov zložili od východu slnka po jeho západ.

Dnes je Svjažsk centrom cestovného ruchu a cieľom jednodňových výletov z Kazane. Chodia tu autobusy, loďky aj vlaky, alebo si môžete, podobne ako my, objednať taxík. Celý komplex pevnosti zrekonštruovali a dnes tu nájdete na ruské pomery fungujúcu a príjemnú turistickú infraštruktúru.

Svjažsk má niekoľko kostolov a kláštorov a hlavné múzeum venované jeho histórii. Napriek tomu, že rozmermi je menšie, je interaktívne spracované a pri vstupe do každej z miestností som bola príjemne prekvapená. 

V čase našej návštevy v Svjažsku oslavovali festival uchy, čo je ruská rybacia polievka. Preto sme stretli viaceré miestne obyvateľky oblečené v krojoch, ktoré hrali a spievali ľudové piesne.

 

Po prehliadke stajní, ktoré sa kedysi používali aj ako psychiatrická klinika, múzeí, pamätníkov a kostolov sme si dali na obed chutný šašlík a prešli sa po nábreží späť k hlavnému parkovisku. Jedna dobrá rada na záver, ak budete takýto výlet organizovať individuálne, je dobré mať po ruke časy príchodov a odchodov lodí a vlakov. Nám neostávalo nič iné, len sa spoľahnúť na taxík.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?