V horskom pohraničí Čečenska a Dagestanu

Autor: Martina Rúčková | 28.10.2014 o 12:30 | (upravené 28.10.2014 o 12:59) Karma článku: 11,81 | Prečítané:  6768x

Zaujímavo znejúca lokalita, však? Nuž, Čečensko nie je len Groznyj, Čečensko sa mi v mysli spája najmä s Kaukazom, keďže Čečenská republika je jednou z takzvaných Siedmich kaukazských sestier. A preto by sa mi výlet nerátal bez návštevy hôr. Našťastie sme to mali v rámci Medzinárodného kongresu extrémnych cestovateľov aj v pláne. Naši hostitelia pre nás pripravili pútavý a na zážitky bohatý itinerár.

Ráno bolo nepríjemné: chladné a celé ponorené do hmly. Báli sme sa, aby nás počasie takto nevytrápilo celý deň, našťastie sa ale ukázalo, že v horách je pekne. Ani nepriaznivé počasie nás neodradilo od toho, aby sme už v autobuse sedeli s tvárou prilepenou na skle a obzerali všetko, čo sme počas cesty minuli. Na jednom z kruhových objazdov bola na naše prekvapenie veľká zemeguľa, na ktorej bolo napísané: Groznyj stred sveta, respektíve Groznyj centrum mieru, závisí od toho, ako preložíte ruské slovo мир. Pokračovali sme k novému etnografickému múzeu.

Múzeum uprostred pastvín po strane cesty tvorí komplex budov postavených v typickej čečenskej architektúre. Človek, ktorý sa tu ocitne, sa cíti dosť kuriózne, keďže ešte pred chvíľkou bol pod jedným z moderných vysvietených mrakodrapov v Groznom. Hlinené budovy so stenami natretými vápnom a drevenými strechami však majú bližšie k typickému životu obyvateľov Čečenska.

Pokračovali sme smerom do hôr, kde sa na nás konečne začalo usmievať slniečko. Cesta až po dedinu v kotline pohoria bola relatívne bezproblémová. Od nej však končí asfaltový povrch ciest a nás minibus sa začal poriadne hegať. Radi sme však boli za akúkoľvek cestu vytesanú do pohoria, vďaka ktorej sme sa vôbec vedeli dostať k jazeru Kezenoyam.

Najprv sme sa však zastavili a vyfotili pri pamätníku "Čečenského Robina Hooda", ako nám bol tento rebel proti cárskemu režimu predstavený. Nachádza sa uprostred príjemnej dedinky a mám pocit, že naša cestovateľská suita a sprevádzajúci novinári spôsobili, že práve my sme boli pre miestnych turistickou atrakciou. Pri pamätníku vyviera zo zeme prameň, v ktorom sme sa vďačne osviežili.

Pri jednej z vyhliadok sa miestni novinári rozhodli vyspovedať aj mňa. Cestovateľsky som síce nemala za opaskom zďaleka toľko, čo ostatní účastníci kongresu, no svietila som ako jediná ženská účastníčka tejto výpravy, teda okrem našej sprievodkyne Eliny. Nuž a poviem vám, na Kaukaze zo mňa moje blond vlasy robia instantnú turistickú atrakciu. Kolegovia cestovatelia si ma zasa doberali tak, že ma vyhlásili za členku fínskej delegácie. Ale teraz vážne, pán novinár bol jednoducho rád, že objavil niekoho, kto hovorí po rusky a koho nebolo treba pracne prekladať...

Trojhodinové heganie v mikrobuse sme na chvíľku prerušili pri ďalšej vyhliadke. A kým páni fotili ostošesť, ja som využila skutočnosť, že aj v horách, uprostred ničoho, boli dve búdky so značkami "М" a "Ж". Ženské "dve nuly" som šla behom otestovať, aj keď miestni, ktorí nás sprevádzali, sa mierne ošívali, že či naozaj chcem. Nuž, keď človek musí... výhodou cestovania je, že človek si zvykne už prakticky na všetko a niečo podobné ho neprekvapí. Prezraďte, videli ste už latrínu s krajším výhľadom?

Len tak mimochodom, pár metrov od latrín (tá mužská bola dolu kopcom) bola aj malá modlitebná miestnosť, tiež zlátaná z rôznych plechov.

To sme však už boli blízko jazera Kezenoyam, nazývaného tiež Modré jazero. Jeho prívlastok je skutočne príznačný, pretože farba jeho hladiny vás uchváti na prvý pohľad. Nachádza sa v nadmorskej výške 1870 metrov, jeho hladina má rozlohu 2,4 kilometrov štvorcových a v najhlbšom bode je hlboké 74 metrov. Obklopujú ho kopce, ktoré na jeseň vyzerajú sťaby potiahnuté zamatom. Jazero nie je vhodné na kúpanie, aj počas najteplejšieho leta jeho teplota dosahuje maximálne osemnásť stupňov. Vďaka svojej mimoriadne pokojnej hladine je však skvelým miestom na vodné športy ako veslovanie či kajak a za socializmu tu trénoval olympijský veslársky tím.

Pri jazere sa nachádza rovnomenný hotelový komplex, ktorý donedávna rekonštruovali a slávnostne ho otvorili dva týždne po našej návšteve. Vysokokapacitná budova s priestrannou reštauráciou bude vítať hostí, ktorí majú chuť oddýchnuť si s výhľadom na nádherné modré jazero. Jediným problémom je dostať sa sem, cesty nie sú veľmi príjemné, snáď sa ich postupne podarí vybudovať.

V reštaurácii hotela nás najprv čakala ukážka historických zbrani a tiež typický kaukazský kroj. Malé múzeum by malo byť súčasťou komplexu.

Nasledovalo stolovanie a typické miestne chute. Okrem pramenitej vody sme mali na výber niekoľko ruských verzií sladkých bublinkových vôd, ktoré sú v týchto končinách mimoriadne obľúbené. Hitom je nielen hrušková malinovka, ale aj jedovato vyzerajúci Tarchun - sladený sýtený nápoj z estragonu. Chuťovo je zaujímavý a určite ho treba vyskúšať. Fínska výprava, ktorá sedela za naším stolom, na Tarchun len nechápavo pozerala, no keď videli, že som tento žabí sliz vypila a ostala nažive, dali si aj oni a chutilo im.

Hostili nás typickými čečenskými špecialitami: hovädzinou na kosti s hojnou tukovou vrstvou, typickým šašlíkom a mletými vnútornosťami s korením a cibuľou zašitými v žalúdku. To posledné je taká tá chuť, na ktorú si musí človek zvyknúť a i keď držky máme v našej kuchyni aj my, u nás sa vždy niekoľkokrát "perú", aby sa úplne odstránil ich typický zápach. Čečenci tento krok s radosťou vynechávajú. Chuť je to však zaujímavá a takýto plnený žalúdok sa považuje za národnú delikatesu. Podáva sa k nemu hustý vývar s masťou a cesnakom, do ktorého sa mäso namáča a niekoľko druhov domácich nokerlí/nokedlí.

Nad jazerom sú tiež ruiny osídlenia starého niekoľko sto rokov. Posledné domy ich obyvatelia opustili v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Kdekoľvek inde na svete by bola okolo takéhoto klenotu vybudovaná kompletná turistická infraštruktúra, bez nej pôsobí romanticky a tak trochu divoko. Na malebnosti mu dodáva pozadie hrdého Kaukazu.

Strmá priepasť samozrejme nie je nijako značená ani ohradená. Milý turista, dávaj si pozor!

Cestou z hôr sme si všimli, ako sa na nás rúti kolóna áut. Naši sprievodcovia nám vysvetlili, že je to svadba a hneď jej mikrobusom zahatali cestu. Vraj tradícia káže, aby tak spravili a pýtali od ženícha výkupné. Mimochodom, rovnako spravilo aj policajné auto, ktoré šlo za nami, takže je to asi naozaj tak. Lebo uznajte sami, zastaviť kolónu áut s rozdivočenými Čečencami a ešte od nich žiadať peniaze, lebo inak cez vás neprejdú, naozaj neznie ako ten najlepší nápad... Za vyzbíjaných tisíc rubľov sme si v najbližších potravinách kúpili zmrzlinu.

Na letisko v Minerálnych vodách, odkiaľ sme sa nasledujúci deň vracali späť do Moskvy, však ešte bola dlhá cesta. Do Stavropoľského kraja sme šli cez Ingušsko, Severné a Južné Osetsko a Kabardino-Balkariu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?