Kam na lyžovačku: Dombaj

Autor: Martina Rúčková | 17.2.2015 o 10:45 | (upravené 17.2.2015 o 14:38) Karma článku: 6,62 | Prečítané:  1011x

Po vlaňajšej lyžovačke na Elbruse sme sa aj s mužom veľmi tešili na to, kedy naše lyže okúsia Kaukaz opäť. Po Kabardino-Balkarii sme si to namierili do ďalšej z kaukazských sestier, Karačaevo-Čerkesii a jej vychýreného lyžiarskeho strediska Dombaj.

Doprava

Našim obľúbeným kaukazským letiskom sa pomaly ale isto stávajú Mineraľnije Vody v Stavropoľskom kraji. Naposledy sme z neho len tak-tak odleteli, tentokrát sme pristávali, prechádzajúc cez malú budovu vedľa hlavnej vysvietenej haly letiska. Vnútroštátnym príletom očividne stačí jeden malý batožinový pás a plné priehrštie tiet, ktoré dookola opakujú ponuku taxislužieb. Na letisku náš už čakal manželov známy Max, ktorý bol vlani naším sprievodcom na Elbruse a na Dombaj sme sa vybrali práve na základe jeho odporúčania. A tak sme sa vydali na asi trojhodinovú cestu do republiky Karačo-Čerkesia v zložení: my s mužom dva kusy, sprievodca Max a jeho kamarát Viktor a náš kamarát Martin, ktorý nás prišiel pozrieť do Moskvy a ktorý už s nami nejaké to cestovateľské dobrodružstvo absolvoval.

Ak by ste sa chceli vybrať z Moskvy na Dombaj, nie je nič jednoduchšie. Letenky nie su drahé a na letisku si za 5000 rubľov vezmete taxík. Sedemdesiat eur za asi 240 kilometrov je podľa mňa dobrá taxa.

 Ubytovanie

Dombaj má mnoho ubytovacích možností v rôznych cenových reláciách, pričom väčšina z nich bude lacnejšia v porovnaní s tým, na čo ste zvyknutí už čo i len v Tatrách. Jediným problémom je, že na bookovacích webstránkach je hotelov málo a o niečo viac je ich na miestnych ruských stránkach, ktoré obsahujú zoznam hotelov, približné cenové relácie, no izbu si zahovoríte väčšinou len telefonicky. My sme nechali ubytovanie na Maxa a ten sa rozhodol pre jednu z lacnejších alternatív, konkrétne hotel Horské vrchy. Za noc v dvojlôžkovej izbe sme zaplatili 2000 rubľov, teda takmer 28 eur. Platilo sa na osobu, takže kamarát Martin platil polovicu, za čo sa mu však vyhrážali, že budú mať hotel zajtra plný lebo príde zájazd a že mu niekoho na izbu možno pošlú. Našťastie sa tak nestalo.

S manželom sme len nedávno oslávili sedem rokov, čo sme sa zoznámili na lyžiarskom zájazde na Donovaloch - bol to môj tretí lyžiarsky zájazd a tak som zažila, ako sa z hotela Vesel stala postupne turistická ubytovňa Vesel až to majitelia vzdali a nehnuteľnosť, ktorá sa využívala už len na lyžiarske zájazdy základoškolákov, stredoškolákov aj vysokoškoláko, nakoniec volali už len Vesel. Polčas rozpadu tomu zodpovedal a hotel Horské vrchy nás do týchto čias vrátil. Bola to nehnuteľnosť, ktorej už žiaden "remont" nepomôže, tú by sa hodilo už len zrovnať so zemou a na jej mieste postaviť novú.

S úsmevom spomínam na vstup do priestorov môjho bývalého tanečného klubu v košickom Jumbo Centre - stará budova ma už pri vchode zdravila takou typickou stuchlinou, kombináciou plesne na stenách, nánosu prachu a starých vecheťov namočených v čiernej vode, ktorými sa umývala podlaha a schody. A presne tento závan nostalgie Horské výšiny priniesli.

Vybrali sme si izbu na ôsmom poschodí orientovanú na južnú stranu, pretože napriek tomu, že v nich bola dosť zima, boli stále o poznanie teplejšie ako izby na opačnej strane no a keď človek zabudol na ich výzor a pozrel sa z balkóna na strhujúce hory pred sebou, zabudol na všetky nepríjemnosti. A napokon, posteľná bielizeň aj uterák boli čisté, tak čo bolo človeku viac k šťastiu treba?

...no dobre, do sprchy som sa odhodala až nasledujúci deň po lyžovačke po tom, čo som už mala kvalitne nakúpené z miestnej čače, ale voda bola teplá a to sa predsa počíta najviac! Ešte nás veľmi pobavila naša chodba, za ktorú  by sa nehanbila ani jedna z častí hororu Hostel a ktorá by bola nočnou morou nemeckého stavbyvedúceho s vodováhou v ruke. Ale zato nás na nástenke čakali inštrukcie čo robiť, keď sa staneme obeťou teroristického činu. Priznajte sa, určite ste nevedeli,  koľko metrov máte utekať od nálože ukrytej v kufri, Lade, nákladiaku, či plechovky od koka-koly!

Kuchyňa

Kaukazskú kuchyňu zbožňujem, gruzínske jedlá sú jednými z mojich najobľúbenejších a vždy si rada doplním znalosti o ďalšie jedlá, ktoré obľubujú v rôznych regiónoch. Spolu s kamarátom Martinom, nadšeným kuchárom sme sa veľmi tešili zo skutočnosti, že v týchto geografických končinách si návštevník užije najmä kvalitnú miestnu kuchyňu, ktorú kaukazské ženšiny s láskou varia už po desaťročia podľa receptov ich starých a prastarých mám. Ponuka v jedálnom lístku sa opakuje, ale každé jedlo chutí v rôznych reštauráciách inak.

Raňajkovali sme vždy na svahu, buď praženicu s miestnym kravským syrom, rajčinami a dávkou čerstvej zelene (zmes vňate kôpru, petržlena a koriandra) alebo chačíny, ktoré sa svojim výzorom rôznia podľa časti Kaukazu, kde ich robia. Ten na obrázku nižšie je tenký, pripomínajúci naše dobre namastené zemiakové lokše, so syrovo-zemiakovou plnkou vo vnútri. Môžu však byť plnené aj mäsom. Toto je skôr kabardino-balkarský chačín, ten karačo-čerkeský vyzerá skôr ako náš langoš, akurát je plnený a podáva sa so štedrou porciou kyslej smotany.

Okrem chačínov na Dombaji nájdete boršč a kaukazskú šurpu - vývar z baraniny od kosti, lagman - polievku plnú zemiakov, baraniny, mrkvy, papriky, paradajok aj cestovín, ktorá je mimoriadne výdatná, šašliky z mäsa na aké si spomeniete a tiež ruské pelmene a tatárske manty (niečo ako mäsové pirohy, ale v typickom tvare a zväčša parené). Z nápojov vám najsrdečnejšie budú ponúkať miestnu čaču - poznám ju ako vínovicu, ale podľa mňa je to univerzálny pojem pre rôzne destiláty. Napriek tomu, že aj táto časť Kaukazu je prevažne moslimská, vďaka hustej penetrácii ruských turistov tu nalievajú hojne. Ak chcete "konať tak, ako Rimania v Ríme", odporúčam miesto alkoholu posedieť pri vodnej fajke.

Lyžovačka!

Poďme sa ale pozrieť na hlavný dôvod, pre ktorý som túto časť Kaukazu navštívila a síce na jeho lyžiarske svahy. S miestnou výstavbou na divoko ostro kontrastujú kvalitná švajčiarska kabínková lanovka a šesťsedačka, ktorá vás vyvezie do výšky 3000 metrov nad morom. Celodenný skipas stojí 1400 rubľov, teda necelých 20 eur. Trať má v celej svojej dĺžke prevýšenie asi 1500 metrov, jazda zhora nadol je teda súvislá a zaujímavá, i keď ku koncu skôr rovinatá a treba sa poriadne odrážať. Problémom je, že svah končí asi päťdesiat metrov od dolnej stanice kabínkovej lanovky, treba si odopnúť lyže a prešľapať.

Alternatívne sa dá lyžovať iba v hornej časti svahu, ktorá je dostatočne strmá. Okrem kabínky a šesťsedačky je na Dombaji ešte niekoľko súkromníkov prevádzkujúcich vleky, ktoré si pamätajú snáď ešte aj Máriu Teréziu, na tie však skipass neplatí a neberú tu ani kreditné karty. 

Vysokej nadmorskej výške treba prispôsobiť štýl lyžovania, našinca môže riedky vzduch dosť prekvapiť. Nás bohužiaľ okrem toho prekvapil aj výdatný sneh, pre ktorý nebolo oba dni takmer nič vidieť a na svah padal čerstvý sneh, ktorý ratraky nestíhali spracovať. Lyžiar sa namaká trochu viac, snowboardisti sa môžu tešiť no a v čase, keď je tu snehu najviac, to musí byť obrovský raj pre freeriderov. Samotný vyznačený svah je totiž relatívne úzky a len jeden.

To, že hore fúka a metelí sa, ako keby sa všetci čerti ženili, pochopili aj miestni predavači, ktorí odchytávajú lyžiarov a ponúkajú im kukly. Verte mi, na Dombaji ju budete potrebovať. Stredová stanica zasa prekvapí obrovským improvizovaným trhom priamo na svahu.

Vleky sa spúšťajú o pol deviatej ráno, ale nie je potrebné sa ponáhľať. Najprv sa totiž hore potrebujú dostať všetky tety predavačky, kuchárky a krčmárky a tak sa nedočkavý lyžiar musí v kabínke tlačiť s korpulentnou tetou a jej niekoľkými vrecami zásob. Pospite si o polhodinu dlhšie a hore na kopec stále dorazíte v správny čas na lyžovačku.

Lietajúci tanier a detektívka ako bonus

Tento lietajúci tanier je v skutočnosti malá ubytovacia jednotka s tromi dvojmiestnymi izbami, toaletou a kúpelňou. Noc v nej spolu s polopenziou stojí 8000 rubľov, teda ani nie 20 eur na osobu pri plnej obsadenosti. V čase, keď nie je obývaná, pred ňou pani prevádzkárka pózuje v kostýme návštevníka z inej galaxie a tak si z Dombaja môžete ako suvenír odniesť aj takúto kurióznu fotku:

A aby tých zážitkov nebolo málo, náš súputník Max sa stal olúpeným aj detektívom zároveň. Na sedačke mu totiž odoplo lyže a keď sa po ne zviezol dole, dozvedel sa, že už im tam prikvitol človek v bunde rovnakej farby, povedal, že lyže sú jeho a vzal si ich. Keďže si Max lyže kúpil len vlani, rozhodol sa, že to tak nenechá a ako uvedomelý zamestnanec štátu využil všetky možnosti, ako sa k svojim lyžiam dostať späť.

A tak kým sme my v sobotu lyžovali, on sledoval všetky dostupné kamerové záznamy, z ktorých zreteľne identifikoval páchateľa aj jeho korpulentnú pani manželku. Predpokladali, že niekde ich ešte uvidia, napokon, mesto je malé. A skutočne sa tak stalo, v nedeľu ráno videli manželku nášho podozrivého prechádzať sa na trhu. To už bola o trestnom čine upovedomená aj miestna polícia, ktorá do pátracej akcie povolala piatich svojich príslušníkov, ktorí sledovali "očko" Viktora, ktorý sledoval manželku podozrivého. Priviedla ich až do svojej hotelovej izby, kde našli podozrivého aj inkriminované lyže. Páchateľ sa priznal a chcel sa dohodnúť, že vráti lyže a uhradí akúkoľvek morálnu ujmu, to už však mala prípad v rukách polícia, ktorá si veľmi rada odškrtne takéto promptné objasnenie trestného činu.

Summa summarum, Max síce svoje lyže našiel, no miesto lyží dostal len potvrdenie o tom, že ako dôkazový materiál trestného spisu budú uložené na policajnej stanici v Čerkesku a dostane ich o týždeň. Náš nešťastný páchateľ zasa putoval do cely predbežného zadržania, pretože pochádzal z ďalekého severu krajiny, kde by sa ho len ťažko doprosovali zúčastniť sa pojednávaní. Nuž, čo vám poviem, bolo nám ho aj tak trochu ľúto, vraj mu ostávalo už len päť rokov do dôchodku. Nevieme, či bol kleptoman, alebo sa na lyže ulakomil v adrenalínovom záchvate, tento čin už asi prudko oľutoval.

Spolu s Maxom sme sa však tešili, že lyže sa našli a že bude mať na čom učiť svojho malého synčeka o rok lyžovať. Táto časť Kaukazu zasa opäť splnila naše očakávania, užili sme si miestneho koloritu aj temperamentu, všade okolo nás boli samí ochotní a usmievaví miestni, ktorí sa so mnou so záujmom hneď dali do reči, keďže z môjho ruského prízvuku je dosť zrejmé, že nie som odtiaľ. 

Čo dodať, neviem sa dočkať, kedy sa na Kaukaz vrátim...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?