Z Európy na Kaukaz: Ankara

Autor: Martina Rúčková | 10.3.2015 o 8:30 | Karma článku: 5,41 | Prečítané:  635x

Z hornatej Cappadocie sme pokračovali do Ankary, tureckého hlavného mesta. Na tú sme si v rámci plánovania vyhradili len polovicu dňa, ktorá síce nestačila na dôkladné pozretie všetkých jej pamiatok, no nasiaknuť atmosférou tohto svojského hlavného mesta sa nám podarilo aspoň trochu.   

 Anit Kabir

Ako prvé sme navštívili mauzoléum Mustafu Kemala Ataturka, zakladateľa moderného Turecka. Po bezpečnostnej kontrole nás hore kopcom k monumentu odviezol minibus. Komplex mauzoléa začína prechádzkou po dlhej ceste lemovanej dvadsiatimi štyrmi chetitskými levmi, ktoré symbolizujú silu národa. Už odtiaľto si môže návštevník vychutnať krásne výhľady na mesto.

Okolo mauzoléa sa nachádza niekoľko múzeí, venovaných Ataturkovi, jeho životu, memorabílie, ktoré dostal od zahraničných návštev a svojich obdivovateľov a tureckej vojne o nezávislosť. My sme si to zamierili priamo do veľkej mramorovej štvorcovej budovy, z poza ktorej stĺpov na nás už zďaleka svietili zlatými písmenami vytesané úryvky z prejavov Otca Turecka z roku 1932, kedy si Turecko pripomenulo desiate výročie svojej modernej existencie.

Vnútro mauzolea, nazývané aj Sieň slávy, je zdobené mozaikami s motívami, ktoré sa používali v Osmanskej ríši v 15. a 16. storočí. Miesto posledného opočinku symbolizuje sarkofág, ktorý je vytesaný z jedného kusa mramora a váži 40 ton. Telesné pozostatky Ataturka sa však nachádzajú v miestnosti pod sarkofágom. 

Napriek tomu, že toto miesto, obklopené Parkom mieru s vyše päťdesiatimi tisícmi stromov, je vážnym a priam až posvätným miestom všetkých Turkov, páčila sa mi jeho pozitívna energia. Počas našej návštevy sme videli veľa školských zájazdov a turistov najmä z Turecka, ktorí sa sem prišli pozrieť. Najmä Cestou levov sa rozliehal smiech a džavot detí. Páčila sa mi kombinácia zelene a výhľadov na mesto navôkol z kopca, na ktorom sa mauzoleum nachádza. 

Múzeum anatolských civilizácií

Kohokoľvek sa spýtate na miesto, ktoré by nemal v Ankare vynechať, dostanete univerzálnu odpoveď: Múzeum anatolských civilizácií. Nachádza sa v bývalom sklade a budove bazara a obsahuje exponáty zo všetkých pravekých a starovekých období, ktoré sa vystriedali na území dnešného Turecka, vrátane gréckych a rímskych artefaktov.

Nás najviac zaujímali exponáty, ktoré sem boli prinesené z Catalhoyuku, ktorý sme navštívili len pred pár dňami. V múzeu sa nachádza jedna z najznámejších sošiek bohyne matky, ktorá sa našla počas vykopávok. Múzeum je príjemné, neodradí vás monumentálnosťou, naopak, vonkajší park plný sôch a nádob vás príjemne naladí na exponáty v jeho vnútri.

Ľutovali sme akurát skutočnosť, že sme si múzeum nemohli pozrieť celé, pretože v čase našej návštevy sa rekonštruovalo. Zvyšok prehliadky, ktorý sme nemali možnosť vidieť sme tak nahradili knihou, ktorú sme si kúpili v miestnom obchode so suvenírmi a sadli si na vodu a zmrzlinu na jednu z lavičiek v jeho záhrade. Zároveň som bola zapojená do domácej úlohy jednej zo študentiek, ktorá asi už poriadne dlho hľadala niekoho anglicky hovoriaceho, aby sa ho spýtala pár otázok: ako sa volá, odkiaľ je, čo sa mu v Turecku páči, obľúbené jedlo a tak ďalej. Tomu sa vraví domáca úloha. Dievčinky si so mnou nahrali rozhovor na telefón, tak len dúfam, že nemali problém odpovede prepísať, snažila som sa byť čo najstručnejšia... 

Citadela

Múzeum anatolských civilizácií sa nachádza čo by len kameňom dohodil od mestskej citadely v jednej z najstarších častí mesta. Už k múzeu si to človek poriadne vyšliape a smerom k pevnosti, ktorej hradby pochádzajú z deviateho storočia.  

Okolitá štvrť je zaujímavá svojimi stúpajúcimi a klesajúcimi uličkami a typickými budovami. Citadelu tiež rekonštruovali, aj keď na rozdiel od múzea to boli skôr kozmetické úpravy. Našli sme si reštauráciu, v ktorej sme sa navečerali a z citadely sme sa pobrali na náš hotel. 

Ubytovaní sme boli v Golden Boutique hoteli, ktorého celé vybavenie bolo zlaté a to si nerobím srandu. Zlaté boli steny, gauč, koberec, stolík a dokonca aj veľká kruhová posteľ. Cítili sme sa ako na návšteve vily na Pereši...

Nasledujúce ráno nás čakal let do Trabzonu na východnej hranici Turecka s Gruzínskom, kam naša cesta pokračovala. Čakal nás náš obľúbený Kaukaz!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?