Po Európe so svokrovcami: Zürich a jeho štyri staré kostoly

Autor: Martina Rúčková | 31.3.2015 o 15:00 | (upravené 3.4.2015 o 8:50) Karma článku: 4,70 | Prečítané:  895x

Do švajčiarskeho Zürichu sme dorazili po celodnnej ceste naprieč Rakúskom a Nemeckom v podvečerných hodinách. Plánom bolo osviežiť sa a vybrať sa do dedinky na Zürichu, Buchenbulachu, v ktorom bývala svokrina kamarátka so svojím manželom. Čakal nás večer ukazujúci život šťastných švajčiarskych takmerdôchodcov.

No ešte predtým si pre nás zürišský Altstadt pripravil niekoľko prekvapení. Už po ceste k nášmu hotelu sme si všimli, že na uličkách okolo je akosi podozrivo veľa len tak postávajúcich dievčiniek v krátkych sukničkách. Štvrť pritom príjemná, pekná, plná street artu v kombinácii s historickými budovami. Koncentrácia sa však ešte zvýšila na tak neúprosnú hladinu, že sme museli skonštatovať, že hotel, ktorý som nám rezervovala, sa nachádza uprostred štvrte knažiek lásky. Podotýkam, že sme nebývali na Langstrasse, ale asi dva kilometre od tohto miesta. Napriek tomu sme si na romantickú prechádzku večerným starým Zürichom nechali prejsť chuť, nakoľko by to bola dosť rozpačitá prechádzka. Všade naokolo postávali najstaršie sociálne pracovníčky na svete a tento výjav dopĺňali občasné sexshopy, erotické masážne salóny a pornokiná. Až neskôr sa výprava dozvedela, že je to najstaršia takto špecializovaná štvrť v Zürichu.

Nuž a na dôvažok nás pobavil aj náš hotel, ktorý podľa svojho popisu na rezervačnej stránke prešiel rozsiahlou rekonštrukciou v modernom a dizajnovom štýle. Čo v reáli znamenalo, že podlahy boli z pomaľovaného sivého betónu, podobne aj steny a celý dekor bol ladený do pochmúrnej kombinácie červenej a sivej. Fotky vzdušných a svetlých izieb na stránke hotela jemne nekorešpondovali s realitou. Nebolo to úplne zlé, hotel bol čistý a obsluha príjemná, no niektoré momenty nás jednoducho pobavili. Ale hotel Scheuble sa aj blysol, lebo napriek neskorej nočnej hodine naservíroval môjmu mužovi a svokrovi drink, ktorý si vypili v jeho bare s výhľadom na... dievčinky všade navôkol.

Ráno sa však nielenže vyčasilo, ale všetky devušky záhadne zmizli, asi išli oddychovať po náročných šichtách. Ulice boli opäť pre bežných chodcov a turistov a tak sme sa s mužom vybrali poznávať starý Zürich. Svokrovcov sme nechali so svokrinou spolužiačkou z vysokej a jej manželom, spravili si svoj program.

Staré mesto prakticky kopíruje historickú oblasť, ktorá bola kedysi ohradená mestskými hradbami. Dnes tu žije len čosi vyše piatich tisícov ľudí, čo sa premieta do 1,5% všetkých obyvateľov Zürichu. Ako prvá prišla na rad jej časť Niederdorf, ktorej hranicou bola práve ulica, na ktorej bol náš hotel.

Okienko na obrázku vyššie zasa patrí ikonickej budove jednej zo štrnástich miestnych gíld s názvom Zur Haue. Pôvodne ho postavila gilda obchodníkov s potravinami a vínom. Biela budova s typickými bielo-modrými pruhovanými okenicami vznikla prestavaním troch budov do jednej. V polovici pätnásteho storočia prešla do vlastníctva kupcov so soľou a dnes v nej nájdete reštauráciu a vináreň.

Predigerkirche 

Pohľadu na Zürich dominujú voda a štyri ikonické kostoly nachádzajúce sa v jeho starom meste. Štíhla vysoká veža s oknom nad hodinami patrí kostolu Predigerkirche. Spomína sa už v roku 1234 ako kostol miestneho benediktínskeho rádu postavený v románskom slohu. Po požiari v 14. storočí ho prestavali do gotickej podoby. Počas reformácie sa z neho stal protestantský kostol, no dnes sa v ňom slúžia aj katolícke omše. Z jednej strany je pripojený k metskskej knižnici.

Fraumünster

Druhý majiteľ štíhlej gotickej zelenej veže sa vola Fraumünster a stojí na ruinách opátstva pre ženy aristokratického pôvodu z 9. storočia, ktoré dal postaviť Ľudovít II. pre svoju dcéru Hildegardu. Henrich III. opátstvu udelil roku 1045 výsadu organizovať trhy, zbierať mýto a raziť mince, čím opátku kláštora povýšil na vládkyňu mesta. Jej silu ešte umocnil v roku 1218 cisár Svätej ríše rímskej Fridrich II., ktorý opátstvo oslobodil od podliehania akejkoľvek moci okrem cisárovej a opátka pravidelne menovala starostu mesta. Vplyv opátstva však postupne slabol a v roku 1336 sa prvým nezávislým starostom Zürichu stal Rudolf Brunn. Opátstvo sa rozpustilo počas reformácie v roku 1524. Oplatí sa ju navštíviť aj zvnútra, jej chór zdobia prekrásne vitráže od Marka Chagalla. Výjavy svätých striedajú drahokamy a iné moderné motívy.

Sankt Peter

Ako tretia si pozornosť pri pohľade na mesto uzurpuje veža kostola svätého Petra. Ten sa nachádza neďaleko antického rímkeho paláca, na mieste, kde ležala svätyňa Jupitera. Božtvá sa menia, miesto ostalo a prvý kresťanský kostol na ňom vyrástol v 8.-9. storočí. V roku 1230 ho nahradila neskororománska stavba, v ktorej bol pochovaný aj už spomínaný prvý nezávislý starosta mesta. Gotická prestavba prišla v roku 1460 a súčasná podoba kostola pochádza z roku 1706. Zaujímavosťou je, že veža a zvonica až do obdobia Francúzskej revolúcie nemala rovnakého majiteľa - veža patrila mestskému štátu a neskôr mestu, zatiaľ čo zvonica a zvony Reformovanej cirkvi kantóna Zürich. Veža slúžila ako miesto hliadky miestnych hasičov. Hodiny na veži sú najväčšími v Európe s vonkajším priemerom 8,64 metrov a minútovou ručičkou dlhou 5,73 metra. Každá medzera medzi dvoma minútami má takmer pol metra.

 Grossmünster

Dvomi identickými vežami zasa púta našu pozornosť kostol, ktorý založil v deviatom storočí sám Karol Veľký. Tento románsky kostol nájdete priamo oproti Fraumünsteru. Karol si preň údajne vybral miesto, kde jeho kôň padol na kolená nad hrobmi patrónov mesta. V čase, keď bol tento dnes protestanský kostol ešte katolíckym, ohnivo pred ním kázal Huldrych Zwingli, významná postava švajčiarskej reformácie. Počas procesu reformácie z kostola v roku 1524 odniesli organ a sochy svätých. Wagner si z kostola uťahoval, že jeho veže vyzerajú ako soľnička a korenička.

Zvyšok Aldstadtu bol architektonicky skutočný mišmaš: nordické časti striedali až takmer hispánske štvrte. V rámci ďalšieho poznávania som si na ďalšie pokračovanie cesty, uvedomujúc si podnebie, do ktorého sa chystáme, kúpila klobúk. Ten pravý som našla v obchodíku predavačky z Geče pri mojich rodných Košiciach.

Zürich sa nám ukázal v idylickom počasí v celej svojej kráse. Plní dojmov sme sa s ním rozlúčili okolo obeda, nasadli do auta a pokračovali smerom do Bernu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?