Z Európy na Kaukaz: Tbilisi

Autor: Martina Rúčková | 3.4.2015 o 9:30 | (upravené 6.4.2015 o 12:40) Karma článku: 5,84 | Prečítané:  1120x

V hlavnom meste Gruzínska sme strávili dva dni. Dorazili sme doň v podvečerných hodinách maršrutkou z Kutajsi - prekvapujúco modernou s čistým interiérom a červenými poťahmi na sedadlách. Vyhodila nás uprostred preľudnenej autobusovo-maršrutkovej stanice. Naša cesta na metro viedla cez a popod mimoriadne ľudnatý miestny trh. V metre ale nebol problém zorientovať sa a celkom rýchlo sme dorazili do centra mesta, kde nás uprostred sterilne čistého Námestia slobody plného drahých návrhárskych obchodov privítal veľký stĺp so sochou Sv. Juraja, patróna krajiny.

Tbilisi si leží na oboch brehoch rieky Mtkvari. Počas cestovania Gruzínskom si veľmi rýchlo zvyknete, že Gruzíni končia názvy radi na i a s použitím samohlások sú mimoriadne šetrní. Mesto má poldruha milióna obyvateľov a žije v ňom štvrtina krajiny. Tbilisi svoju históriu píše viac či menej permanentne od piateho storočia nášho letopočtu. Založil ho kráľ Iberijského kráľovstva, predchodcu Gruzínska a postupne nad ním vládli Peržania, Arabi, Seldžuckí Turci, Mongoli, Rusi, no a prirodzene Gruzíni. Názov Tbilisi pochádza zo slova označujúceho teplé miesto a to preto, lebo v Tbilisi sa už v čase jeho založenia objavilo niekoľko horúcich prameňov.

Mesto je to mimoriadne zaujímavé a takmer z každého smeru na vás bude dýchať zaujímavá fúzia starého a nového. Najmä na kopcoch nájdete mnoho starých a ešte starších budov. Ako je však vidno Gruzíni sa chcú zároveň posunúť vopred a pokrok pre nich symbolizuje moderná architektúra, ktorú sa rozhodli vložiť priamo do historického centra mesta. Len sme sa divili, keď sme sa prešli po romantických uličkách starého mesta a zrazu sa ocitli pri rieke, cez ktorú bolo vidno uprostred kopca plného historických budov tri do očí bijúce presklené budovy: Dve v tvare rúr, z ktorých jedna leží na druhej, megalomanský most spájajúci či skôr presekávajúci rieku a nakoniec budova funikuláru, ktorý v čase našej návštevy ešte nefungoval.

Úplným rozdielom oproti tomuto bola časť, v ktorej sa nachádzal náš hotel: strmú uličku lemovali staré až polorozpadnuté budovy a obchádzali sme polozhorené auto s ešte natiahnutou policajnou páskou okolo neho. Bývali sme vo veselom hosteli s názvom Namaste, v ktorom sme mali izbičku s jemne hipisáckou výzdobou a vlastnou teraskou pokrytou umelou trávou. Bol z nej nádherný výhľad na mesto a podvečer, keď hrala fontána v meste, ju bolo počuť až k nám na terasu. Ideálne miesto na vychutnanie fľašky dobrého červeného gruzínskeho vína. Mojimi obľúbenými sa stali suché odrody Mukuzani a Saperavi, no krajinu snáď najviac preslávila sladká Chvančkara, obľúbené víno rodáka tejto krajiny Stalina. Najmä večer sa nám na terase hostela sedelo veľmi príjemne, popíjajúc tentokrát domáce víno, ktoré sa dalo kúpiť za smiešny peniaz a v družnom rozhovore s ruskou administrátorkou hostela a jej kamarátkou.

Nech už je smerovanie Gruzínska akékoľvek, stále sa v ňom človek dohovorí rýchlejšie po rusky než po anglicky, čo nám vyhovovalo. Tbilisi už máva nápisy, tabule a jedálne lístky aj v angličtine, no mimo neho je šifra miestnej abecedy, ktorá vyzerá ako rozhádzané makaróny, väčšinou alternatívne vyjavená práve v azbuke.

A čo pozrieť priamo v meste? V Tbilisi sme nemali pevne stanovený itinerár, akurát sme si vybehli pozrieť kláštory v Mtškete a jej okolí. Okrem toho sme sa večer predtým prešli po starom meste a v tejto prechádzke sme pokračovali aj po návrate z poznávania kláštorov. Tbilisi má veľmi pekné historické múzeum, najviac sa oplatí pozrieť si jeho podzemné poschodie, v ktorom sa nachádzajú rôzne zlaté šperky a ďalšie predmety z drahých kovov z období od tretieho tisícročia pred naším letopočtom až po štvrté storočie po Kristovi. Dosť rozpačito na nás pôsobilo tretie poschodie zasvätené obdobiu Ruskej okupácie. Ako by som to... od krajiny, ktorá dala Rusku a svetu Josipa Visarioviča a v Gori, meste jeho narodenia, má dodnes múzeum venované jeho životu... schizofrenické? Nech je už váš názor akýkoľvek, všetky expozície múzea sú spracované efektne a zaujímavo.

V Tbilisi, ktorého názov majú problém vysloviť všetci anglicki hovoriaci turisti a volajú ho Tibilisi, tiež určite nesmiete vynechať prechádzku strmým kopcom na pevnosť Nariqala zo štvrtého storočia nášho letopočtu, ktorá slúžila ako perzská citadela. V roku 1827 v nej vybuchli ruské zásoby munície a prakticky ju zrovnali so zemou spolu s kostolom sv. Mikuláša. Veľmi podarená a autentická rekonštrukcia ju vzkriesila z popola koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Nie je v nej toho veľa na pozeranie, ale to nevadí, pretože vás bude zaujímať najmä krásny výhľad na mesto, ktorý sa vám z nej naskytne. Neďaleko sa tiež nachádza Matka Gruzínska -  kovová socha, ktorá bola postavená pri príležitosti poldruha tisícročia, ktoré uplynulo od založenia Tbilisi v roku 1958. Predstavuje typickú gruzínsku pohostinnosť a nebojácnosť: v ľavej ruke drží misku s vínom (pravé gruzínske víno sa leje z hlineného krčahu a pije sa z hlinenej misky) pre tých, ktorí pricádzajú v mieri a v pravej meč, ktorý má odradiť tých, čo majú zlé úmysly.

Ak si nájdete čas, odporúčam navštíviť najznámejšie tbiliské kúpele Abanotubani. Suvenír? Gruzínsky snickers, teda oriešky zatavené v stuhnutej hroznovej šťave, ktoré vyzerajú ako bobkaté črievka, no sú chutné, sladké a najmä zdravé.  A fľašu kvalitného gruzínskeho vína, prípadne skvelej vínovice - čače, ktorá sa tu dá kúpiť aj odležaná v sudoch, čo jej pridáva krásnu zlatistú farbu a príjemnú chuť.

A kde zakončiť dlhý deň? Určite v niektorej z reštaurácií, kde servírujú typické gruzínske chinkali - pirohy plnené mäsom v tvare previazaného mieška. My sme navštívili Dom Chinkali, v ktorom sa v ten večer stretlo asi celé Tbilisi. Boli sme tam asi jediní miestni a opäť sme sa dohovorili a vysomárili len vďaka znalosti ruštiny. Rozprávať sa nedalo vôbec pre živú hudbu, ktorá hrala nonstop miestne piesne, na ktoré tancovali a spievali prítomní ostošesť. Po niekoľkých kolách vodky a posilnení chutnými chinkali sme sa pridali aj my.

(Pre plné pochopenie atmosféry Gruzínska odporúčam pozrieť si film preložený ako Únos po kaukazsky, v ruskom origináli Kavkazskaya plennica (Kaukazská zajatkyňa), ktorý si veľmi milým spôsobom uťahuje z kaukazských tradícií a obyčají a nájdete v ňom mnoho paralel s Gruzínskom.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?