Z Európy na Kaukaz: A nakoniec Jerevan

Autor: Martina Rúčková | 21.4.2015 o 10:30 | Karma článku: 7,53 | Prečítané:  1095x

Jerevan, posledná zastávka cesty, ktorú sme začali pred vyše dvoma týždňami v Istanbule. Priznám sa hneď na začiatok, že o hlavnom meste Arménska som sa za svojich detských čias dozvedela práve skrz populárne vtipy o Rádiu Jerevan. S o to väčšou radosťou som sa pustila objavovať mesto, ktoré mi v mnohých aspektoch pripomenulo azerbajdžanské Baku - staré sa snúbi s novým, mesto je cez deň aj v noci na nohách, plné mladých ľudí a živelného, no nevtieravého ruchu.

História Jerevanu údajne siaha až do ôsmeho storočia pred naším letopočtom. Leží uprostred troch vrchov - ktoré ho obkolesujú zo severu, juhu aj východu. Jeho prirodzenú hranicu zo západnej strany zasa tvorí rieka Hrazdan. Centrum mesta mi pri pohľade zvrchu pripomína bochník chleba: dve ulice idúce dokola ohraničujú viac či menej pravidelné kolmo na seba postavené ulice. Toto rozloženie vymyslel mestský architekt Alexander Tamanjan v dvadsiatych rokoch 20. storočia a navrhol, aby sa všetky hlavné ulice mesta orientovali na horu Ararat. Posvätná hora, na ktorej podľa biblickej povesti Noe so svojou arkou pristál ako na prvom suchom mieste po dlhotrvajúcej povodni, je v súčasnosti pre Arménov smutným pohľadom. Hora, ktorá je blízka, čo by kameňom dohodil, leží v súčasnosti už v Turecku.

Námestie republiky

  Na južnej strane centra mesta sa nachádza ovál, ktorý tvoria mohutné budovy medzi nimi - Námestie republiky. Navrhol ho náš starý známy Saša Tamanjan v roku 1924, budovať ho začali o dva roky neskôr, prvá fáza stavebných prác skončila v roku 1929, ďalšie etapy sa ukočnili v rokoch 1952 a 1959. Pôvodne sa volalo Námestie Lenina a socha Vladimíra Iľjiča stála na jeho juhozápadnej časti od roku 1940 a vydržala tam presne päťdesiat rokov. Dnes ju už na tomto mieste zaručene nenájdete.

V jednej z budov na námestí sa nachádza Taverna Jerevan, ktorú mi odporučil snáď každý z mojich známych, s ktorými som sa o svojich cestovateľských plánoch rozprávala a ktorý už bol v Jerevane. Musím však povedať, že ja osobne ju nemôžem odporúčať. Jedlo nebolo vyslovene zlé, na môj vkus priemerné, no obsluha bola značne odmeraná a to používam ešte zhovievavý odtienok. Arménske tabulé som už jedla aj lepšie. Celkovo musím skonštatovať, že z gastronomického hľadiska je lepšie navštíviť najprv Arménsko a až potom Gruzínsko, začne to dobre a bude to pokračovať úplne famózne. Zvoľte trasu opačným smerom a Arménsko vás po gruzínskej kuchyni tak trošku sklame.

Kaskáda

  Ďalšou významnou stavbou v Jerevane, ktorá zároveň slúži ako miesto, kde sa ľudia stretávajú a chodia prechádzať, je takzvaná Kaskáda. Sú to schody, ktoré spájajú centrum mesta so štvrťou, ktorá sa nachádza na kopci. Zároveň je v nich galéria moderného umenia a reštaurácia nuž a umením to prekypuje aj z vonkajšej časti Kaskády a pred ňou. Pozrite sa sami na pár príkladov, ktoré sme odfotili. Ľudia sa tu prechádzajú cez deň aj v noci, Kaskáda je večne živá. Ako bonus vám poskytne krásny výhľad na mesto pred vami.

Arménsky koňak

Návšteva Jerevanu sa, aspoň podľa môjho skromného názoru, rozhodne nemôže zaobísť bez exkurzie v jednom z jeho dvoch koňakových závodov. Kedysi tvorili jeden jediný koňakový závod Ararat, neskôr sa rozdelili, pričom pôvodný názov si nechali oba a tak sa jeden volá Ararat Ararat a druhý Noy Ararat. Práve Noy Ararat sme navštívili v rámci súkromnej exkurzie - na daný čas jednoducho nebolo viac záujemcov. Sympatická sprievodkyňa hovorila plynule po anglicky aj rusky,  v týchto končinách sa nám akosi viac žiada hovoriť rusky než anglicky a v tomto jazyku sme prehliadku absolvovali. Pozostáva z histórie koňakového závodu, ktorý sa kedysi volal Šustovský podľa jeho majiteľa Nikolaja Šustova. Napriek tomu, že názov cognac sa môže používať len pre brandy destilované z vína, ktorého vinič sa pestoval v jednom zo šiestich regiónov francúzskej koňackej oblasti, svojho času mal šustovský koňak povolené používať názov cognac po tom, ako vyhral v Grand Prix na koňakovej súťaži v Paríži, kde ho francúzski someliéri vybrali za ten najlepší, na svoje veľké prekvapenie, keď zistili, že vzorka pochádza z Arménska.

V rámci prehliadky sme mali možnosť vidieť niekoľko sudov storočného vína - niektoré skysli a dnes je to najdrahší ocot na svete, niektoré zotrvali a Madeiru z roku 1924 sme mali aj možnosť ochutnať. Pokračovali sme k obrovským sudom, v ktorých zrel koňak i k sudom, ktoré založili rôzne osobnosti politického aj kultúrneho života a na ktorých je napísaná počesť, pri ktorej sa majú otvoriť: bieloruský prezident Lukašenko tam napríklad má celkom veľkú “bočku”, ktorá sa má otvoriť pri príležitosti svadby jeho syna.

Exkurziu sme zavŕšili degustáciou desaťročného a dvadsaťročného koňaku. Môžem povedať, že v porovnaní s francúzskym cognacom je ten arménsky o poznanie ostrejší: “reže” v nose aj v hrdle. Chuť je príjemná a dajú sa v nej nájsť všetky chuťové odtienky ako u normálneho cognacu, ale jeho pôvod by som identifikovala práve na základe tej rezavosti, s ktorou som sa stretla aj u ďalších arménskych koňakov, ktoré sme počas našej návštevy vyskúšali.

Matendaran

Ak je jedno miesto v Jerevane, ktorého návštevu si určite nesmiete nechať ujsť, je to Matendaran, knižnica a múzeum manuskriptov a ich výskumný ústav v jednom, pričom sa môže pochváliť jednou z najbohatších zbierok stredovekých manuskriptov na svete. Na kopec, ktorý sa nachádza na sever od kruhu centra mesta, sme sa nechali odviezť taxíkom, keďže sme už mali so sebou všetky veci v príprave na odlet o pár hodín neskôr.

História repozitária kníh v Jerevane siaha do piateho storočia nášho letopočtu, predpokladá sa, že sa nachádzal v Etchmiadzinskej katedrále. Matendaranská kolekcia by mohla byť omnoho väčšia, nebyť tureckých a mongolských nájazdníkov, za ktorých plienenia zhoreli mnohé vzácne manuskripty. Zbierka začala opäť prekvitať v 19. storočí, pretože Arménsko malo v porovnaní s Ruskom menej premenlivé podnebie, ktoré v časoch, kedy sa ľuďom mohlo o klimatizácii iba snívať, poskytovalo záruku stabilných podmienok na uchovávanie manuskriptov. Po začiatku prvej svetovej vojny sa však zbierka preniesla do Moskvy. Po vojnách sa našťastie vrátili na svoje pôvodné miesto a Matendaran dnes oslavuje vyše päťdesiat rokov svojej činnosti.

Návštevou Matendaranu sme ukončili nielen arménsku etapu cesty, ale aj celú cestu z Istanbulu naprieč Tureckom, cez gruzínske hory, Tbilisi, arménske kláštory až do Jerevanu. Po takejto ceste si opäť na chvíľu spokojne žijem svoj bežný pracovný život, až kým sa dojmy úplne neutrasú a nepríde ďalší abstinenčný záchvat...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?