Manpupuner – neznámy klenot Ruska

Autor: Martina Rúčková | 28.4.2015 o 12:00 | Karma článku: 8,33 | Prečítané:  1324x

Výlet na Manpupuner u mňa bez debaty patrí do kategórie „Cestovateľský záhul roka“. Čo všetko sme si vytrpeli a kam sme sa vytrepali, aby sme videli tento prírodný skvost panenských lesov severného Uralu, naozaj nemusí pochopiť každý. No najviac ma pobavilo, keď som sa o ňon rozprávala s ostrieľanými cestovateľmi, ktorí už boli všade, no ani len netušili, že niečo také vôbec je, nieto ešte kde. Mám pocit, že jedného sme aj inšpirovali. Poďte sa teda so mnou pozrieť na fenomenálnych kamenných obrov bdejúcich nad republikou Komi po dlhé tisícročia.

Víkend začal oproti našej cestovateľskej rutine dosť netradične a síce, že som výnimočne neutekala na letisko rovno z práce v momente, keď padla. Naopak, stihla som prísť domov, navečerať sa, upratať, v kľude nám zbaliť ten jeden malý ruksak, ktorý sme na víkend potrebovali a až potom sme sa aj s mužom vybrali na letisko. Linka do Permi nám odlietala okolo polnoci. Na letisku nás privítal majiteľ cestovnej agentúry, ktorá nám naše dobrodružstvo organizovala a zároveň majiteľ kuriózneho hotelovo-reštauračného komplexu Zámok v doline - pseudo stredovekej stavby, ktorej skutočný vek prezrádza fakt, že je priamo nalepená na čerpacej stanici. Má dve banketné sály, ktoré sú v piatky i soboty dejiskom romantických permských svadieb. Pseudo rytiersky dekor určite pomôže každej neveste cítiť sa ako princezná...

Okrem toho má dohromady tri izby, ktoré v podstate slúžia najmä ako svadobné apartmány. Čo ma dosť šokovalo, keď som jednu videla naživo a zvyšné dve na fotkách: jedna je štylizovaná ako indická džungľa, druhá ako zo starovekého Egypta, alebo skôr z klipu Katy Perry. Nám sa ako jediným nemladomanželom ušiel nasledujúcu noc ten najtriezvejší apartmán - japonská izba.  

Zahováram, podstatnou informáciou je fakt, že Dmitrij, majiteľ hotela zároveň vlastní aj cestovnú agentúru Severný ural, ktorá sa špecializuje na poznávanie nádhernej uralskej prírody rôznymi spôsobmi: napríklad vás helikoptéra niekam odvezie, vyhodí a vy máte týždeň pre seba v človekom nedotknutej prírode, ktorý môžete stráviť túrou, alebo rybačkou. Aj výlet na horu, na ktorej sa skalná formácia Manpupuner nachádza, je potrebné absolvovať vrtuľníkom, ak teda nemáte týždeň voľného času na tri dni treku tam a tri späť. Práve preto sme sa rozhodli využiť celkom populárnu leteckú exkurziu vo vrtuľníku s kapacitou asi dvadsať osôb. 

Ako sa teda dostať na Manpupuner čo najjednoduchšie? Veľmi jednoducho: Sadnite na maršrutku v Permi a vezte sa asi päť hodín, najprv celkom slušnými cestami, ktoré však začnú postupne čím viac hrkať. Keď vám už pôjde vybiť zuby, budete vedieť, že ste tu správne na konci civilizácie, konkrétne v dedinke Nirob, v ktorej je väznica, vojenská základňa a to je v podstate skoro všetko. Miestni popíjajúci vojaci považovali ženské osadenstvo našej expedície za osviežujúci zjav a keď nám ukazovali smer latrín s učebnicami fyziky miesto toaletného papiera, veselo sa uchechtávali. Zároveň sme sa dozvedeli, že máme veľké šťastie, že sme sa zúčastnili júlového termínu, pretože republika Komi od augusta prestala vydávať povolenie na pristávanie na Manpupuneri. Vraj preto, lebo je nespokojná zo skutočnosti, že sama monetizovať svoj vlastný prírodný skvost akosi nedokáže. 

Panenské lesy sa nachádzajú na severozápade ruskej republiky Komi, konkrétne na západných úbočiach Uralu. Neobývané nížiny postupne prechádzajú do hôr a všetko je v niekoľkých odtieňoch zelenej. Inou farbou je už len modré nebo nad nami a rieka, ktorá tečie naprieč krajinou vo fotogenických meandroch. 

Manpupuner je spoločný názov pre formáciu siedmich vysokých kamenných stĺpov, ktoré dosahujú výšku 30 až 42 metrov. Na svojom mieste pôsobia vskutku podivne až záhadne: vidíte horu s plochým vrchom a odrazu sa vám v zornom poli vynorí aj týchto sedem gigantov. Miestna legenda vraví, že sú to skamenené telá obrov Samojedov, ktorí sa chystali napadnúť miestny kmeň Mansi. Keď sa však vyškriabali na horu, ich šamanovi spadol jeho bubienok, čo spôsobilo, že všetci skameneli. 

Manpupuner je jedným zo siedmich divov Ruska a tomuto miestu sa prisudzuje veľká prírodná sila: kmene, ktoré žili v dávnych časoch v tejto oblasti, považovali stĺpy za svoje najposvätnejšie miesto a chodievali sa k nim modliť. Ľudia dodnes tvrdia, že v momente, keď sa na hore ocitnete, zaplaví vás vlna pokoja a zabudnete na všetky svoje starosti. To je pravda, len nedodali jednu vec:  Vašou jedinou starosťou bude odháňanie asi polmetrových múch, ktoré tu za pekného počasia lietajú...

Ale späť k vrchom, respektíve pupám, ako ich Rusi volajú. Vraj vznikli postupnou eróziou špičky hory - sú vlastne deťmi snehu, ľadu a vetra. Smutnou správou je skutočnosť, že táto erózia pokračuje aj naďalej a tak príde doba, kedy Komi o svoje nezvyčajné pupy príde. Turizmus im našťastie príliš neškodí, ako som spomínala, bolo tu len málo ľudí a ich nedostupnosť ich chráni pred výraznejšími zásahmi ľudského pokolenia. Na hore stojí malý zrub, v ktorom žijú dvaja horári, strážcovia tohto skvostu. Ľutujem, že som sa ich nespýtala, ako vplývajú asi mesačné šichty na tomto mieste na ich duševnú pohodu. Keď im naša výprava priniesla melón, neuveriteľne sa tešili, takže k šťastiu toho asi tak veľa nepotrebujú.

Počasie, ktoré vidíte na fotografiách, je mimoriadne zriedkavé a mali sme naň obrovské šťastie. Aj uprostred letných mesiacov tu teplota dosahuje maximálne 15 stupňov, väčšinou je to však omnoho menej a kroky turistov sprevádza silný vietor. Pri predstave takej poriadnej víchrice som vďačne prekusla aj tie roje gigantických múch a komárov, v prírode nepoznačenej človekom sa im jednoducho darí omnoho viac.

Na viacerých fotografiách môžete nájsť aj moju maličkosť v červených nohaviciach, to len preto, aby ste si vedeli predstaviť ohromujúcu výšku komských púp. 

Po návrate sme sa ešte chvíľu zdržali v dedinke Nirob, ktorá bola počas niekoľkých rokov miestom väznenia Michaila Romanova, jedného z prvých členov rodu Romanovcov. V podzemí miestneho kostola sa nachádza čierna kobka, v ktorej bol väznený. Navštívili sme aj malé miestne múzeum.

Čo-to sme si pozreli aj pred odletom z Permi, ktorá má veľa moderných sôch v snahe mesto oživiť. Na fotografii ma vidíte s miestnym pamätníkom "slaných uší" - Perm sa preslávil solivarmi a už z diaľky bolo vidno, kto v nich pracuje - ľudia nosiaci ťažké vrecia so soľou na ramenách mali od nich veľké červené uši.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?