Spomienky na Paríž

Autor: Martina Rúčková | 22.5.2015 o 11:00 | (upravené 22.5.2015 o 11:05) Karma článku: 7,73 | Prečítané:  676x

Zalovila som najhlbšie v útrobách svojich memoárov a objavila cestu, ktorá sa udiala pred šiestimi rokmi. So svojím vtedy ešte priateľom sme oslavovali prvý rok spolu a už vtedy nás to ťahalo na všetky svetové strany.

Ako káže romantická obyčaj, rozhodli sme sa vybrať do Paríža. Môj Ivan na tento výlet využil dve spiatočné letenky od v tom čase ešte fungujúcej leteckej spoločnosti Sky Europe, ktoré dostal od svojej sestry na narodeniny a k tomu nám pridali radu jeho rodičia na dobrý hotel v centre mesta na ulici Rue Voltaire. Ten sa síce vyskytoval mimo cenovej kategórie, ktorú si môžu dovoliť dvaja pracujúci študenti, nakoniec sme ale našli typický francúzsky hotelík na neďalekej Rue Richelieu, vrátane extrémne malého výťahu, do ktorého sme sa sotva pomestili obaja. Naše tri dni v Paríži sa mohli oficiálne začať!

Nuž čo vám poviem, Paríž je jedno z európskych hlavných miest, ktoré skutočne treba vidieť aspoň raz za život. Už v čase našej návštevy bolo veľmi dobre prispôsobené turistom, na jedlo sme nikde nečakali typickú francúzsku hodinu, všade sme sa dokázali bez problémov dohovoriť po anglicky, jednoducho Paríž je jedným z francúzskych miest v dobrom poznačených cestovným ruchom. Jediné, čo som mu nevedela akosi odpustiť, je jeho metro. To je jedno z tých, ktoré volám "tmavé" - pre nízke a čierne stropy. V Paríži k tomu pridajte nie najčistejšie priestory ako aj mierne podozrivo vyzerajúce tváre kde-tu. A zopár žobrákov priamo v metrovlakoch.

Ale poďme radšej k tomu dobrému. Čo sa dá za tri dni v Paríži uvidieť a stihnúť? Mnoho a ešte viac. Pozerajúc na túto cestu teraz si dovolím tvrdiť, že pri našom súčasnom tempe by sme toho stihli dvakrát toľko, dodnes si vyčítam najmä, že sme nenavštívili Musée du Orsay s nádhernými maľbami impresionistov. (Hneď druhým dychom sa utešujem, že zajtra pôjdem do Puškinskej galérie, kde pánov Maneta, Moneta, Pissarra, Renoira, Cézanna a ďalších.)

Naše prvé kroky smerovali ku Katedrále Matky Božej v Paríži, alebo Notre Dame de Paris. Je to pozoruhodná gotická katedrála postavená na románskych základoch. V mysli ste si ju asi vybavili z pohľadu spredu, kde jej priečeliu dominujú dve rovnaké hranaté veže. Zaujímavá je však aj z bokov - ako jedna z prvých sakrálnych budov použila techniku vonkajších bočných podpier. (V našich končinách uvidíte podobné na Chráme sv. Barbory v Kutnej Hore.) Kostol patrí štátu, vo Francúzsku majú zaujímavý zákon z roku 1905, ktorý určil, že všetky kostoly postavené pred týmto rokom patria štátu, Notre Dame však využíva a spravuje francúzska rímskokatolícka cirkev.

Nevynechali sme ani známe Centre Georges Pompidou, ktoré je domovom knižnice i múzea moderného umenia. Je to taká zvláštna budova-netvor, ktorá má svoje "črevá" v podobe schodísk, rúr a trúb kanalizácií, ventilácii a rozvodov zo svojej vonkajšej strany, čo umožňuje vnútorný priestor otvoriť na maximum. No to nie je všetko, k tomu si ešte musíte predstaviť rôzne podivné farebné sochy všade navôkol, ktoré sťaby svorne vysnívali Picasso  a Roy Lichtenstein. Názory naň sa rôznia, vraj je to láska až na druhý pohľad. Článok v Le Figaro zasa konštatoval, že tak, ako má Škótsko svoju Lochnesskú príšeru, Paríž má Centre Pompidou. Uvidím, ako sa naň budem pozerať, keď ho uvidím naživo druhýkrát s odstupom času...

Samozrejme netreba zabudnúť na Louvre! Pokračovali sme doň cez kráľovské Tuilerijské záhrady. Elegantne rozloženou zeleňou podľa prísnych pravidiel francúzskych parkov a mnohými sochami nás postupne pripravili na hlboký umelecký zážitok v podobe Louvru.

Do obrovského muzeálneho komplexu sa dnes vchádza cez veľkú sklenenú pyramídu uprostred nádvoria paláca, pričom jeden architektonický útvar s ňou tvorí aj niekoľko fontán pred ňou. Názory sa rôznia, je to jeden z tých moderných prídavkov do klasickej panorámy miesta, ktorý sa niekomu mimoriadne páči a niekto ho z duše nenávidí. Priznám sa, že pre mňa je pyramída uprostred barokového paláca tiež takým kôlom v plote. Na druhej strane chápem potrebu riešenia vstupu pre verejnosť ak by ste sa ma spýtali, ako by som ho navrhla ja, odpovedať by som vám nevedela a tak milú pyramídu asi predsa len vezmem na milosť.

Louvre sme navštívili jeden z piatkov v mesiaci, kedy je vstupné pre študentov a mladých ľudí do 26 rokov zadarmo. Už od určenej šiestej hodiny sme preto postávali v rade do múzea, aby sme sa dnu dostali čo najskôr. A začal trek naprieč touto úžasnou zbierkou umenia všetkých ér ľudskej civilizácie. Za pár hodín sa nedá stihnúť všetko a luxus celého dňa na jedno múzeum som naposledy mala v Britskom múzeu v Londýne, preto sme si vytipovali pár najdôležitejších diel, ktoré sme si chceli pozrieť.

Slávna Mona Lisa alebo La Gioccnda je  odfotená z diaľky a nájdete ju veľmi jednoducho: len prechádzajte miestnosti Louvru kým nenájdete tú, ktorá je zúfalo napchatá turistami až do prasknutia. Po toľkých zjaveniach v knihách, novinách, televízii či na reprodukciách príde malé sklamanie: na rozdiel od iných Leonardových diel je tento obraz pomerne malý a tmavý, nehovoriac o tom, že sa nachádza za hrubou vrstvou plexiskla a poriadne vysoko, takže z neho vlastne uvidíte len málo. Opäť alternatíva z takmer domácich končín: ak chcete vidieť krásne Leonardove dielo, navštívte hrad Wawel v Krakove, kde si môžete pozrieť jeho úžasnú Dámu s hranostajom.

Noc sa vystriedala s dňom a druhý deň sme začali kávičkou na povestnom Montmartre. Vraj žije viac v noci ako cez deň, no ani priame slnečné svetlo neuberá na jeho šarme. Perlou tohto vŕška je Bazilika Svätého srdca (Sacré-Cœur). V čase našej návštevy síce jeho predná stena svietila krásnou belobou, zadok baziliky však hovoril iný príbeh. Dúfam, že za tých pár rokov ju zrekonštruovali do svojej pôvodnej farby nevinnej bielej ľalie úplne. Vyhliadka na mesto pod bazilikou obsahuje asi najväčšiu koncentráciu predavačov suvenírov v celom Paríži.

Máte radi niečo trochu netradičné? Chcete sa konfrontovať so svojou klaustrofóbiou a strachom zo svojej pominuteľnosti? Vyberte sa do parížskych katakomb, ktoré sa dlhodobo nachádzajú na rebríčku miest na svete, kde najviac straší. No zatiaľ čo napríklad také Koloseum vidíte za denného svetla, v katakombách budete donútení ponoriť sa do temnoty, ktorú len kde-tu osvetľuje slabé umelé svetlo. Čo to teda je? Podemná kostnica. Ľudia umierajú a hrobové miesta sú v mestách obmedzené. Paríž sa musel vyrovnať s problémom, že nemá svojich zosnulých kde pochovávať aj na konci osemnásteho storočia. Vtedy sa vykopalo mnoho telesných pozostatkov, pre ktoré sa vytvoril priestor v podzemných priestoroch ktorými je pôda pod mestom pretkaná skrz-naskrz. Väčšinu tvorili opustené šachty baní. Spleť je dlhá niekoľko desiatok kilometrov, väčšina je pre verejnosť uzavretá. Sprístupnené sú dva kilometre podzemnej trasy, ktorej prejdenie vám potrvá asi trištvrť hodiny.

Prekvapujúco je to obľúbená atrakcia, na vstup do ktorej si počkáte v dlhej rade - je to pre obmedzený počet návštevníkov v danom momente. Prvá časť pozostáva z úzkej a nízkej slabo osvetlenej chodby, ktorou sa dostanete ku galériám a sieňam, ktoré sú z oboch strán obložené kosťami. Tá prvá vás bude vítať nápisom Stoj! Toto je kráľovstvo smrti! Je to bizarný zážitok, ktorý neodporúčam slabším povahám. Ak chcete skúsiť, či ste na niečo také pripravení, skúste navštíviť kostnicu na Kutnej Hore.

Kuriozitkou je aj záver prehliadky, kedy vám pracovník prehľadá väčšie tašky, či ste si náhodou nejakú kosť neuchmatli so sebou ako suvenír. To naozaj niekto robí, pýtala som sa. Zriadenec katakomb mi so smiechom ukázal stôl za sebou, na ktorom boli úlovky z toho dňa: asi päť lebiek a niekoľko kostí a to boli len dve hodiny popoludní...

Ďalšou zaujímavou zastávkou je známa Invalidovňa, v ktorej sa nachádza Napoleonova hrobka a veľmi kvalitné múzeá: Múzeum reliéfov, Múzeum francúzskej armády a Múzeum modernej histórie. Všetkým fanúšikom dejín vrele odporúčam!

 A samozrejme sme si pozreli aj známu Eiffelovu vežu. Aj keď podľa kritéria "kto nebol na Eiffelovke, akoby nebol v Paríži" som vlastne v Paríži v živote nebola. Dvojhodinové rady ma nelákajú, tlačenica v dave tiež nie a okrem toho nepríjemne pršalo. A tak sme si ju odfotili z pekného výhľadu, vyškrtli zo zoznamu ako videnú z dostatočnej blízkosti (stáli sme aj priamo pod ňou) a pobrali sa ďalej.

Posledný deň sme odlietali popoludní a dopoludnie v Paríži sme strávili oddychovo: z jednej kaviarne do druhej sme sa dostali až do známeho nákupného centra Galleries LaFayette. Ak si v ňom dostatočne poblúdite, dostanete sa až na jeho strechu, z ktorej je nádherný výhľad na parížsku operu.

Obzerajúc sa za týmto výletom si hovorím, že ako základ fajn, raz sa do Paríža určite ešte vrátim, no nenáhlim sa. Toto veľkolepé mesto tu bude stáť ešte dlho.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?