Po Európe so svokrovcami: Ako sa žije v luxusnom Monaku

Autor: Martina Rúčková | 16.6.2015 o 9:29 | Karma článku: 7,35 | Prečítané:  2092x

Do Monaka sme sa v rámci našej európskej cesty zastavili len tak na skok, ja som s ním však mala tú česť dlhšie. Prežila som tam totiž dva týždne najlacnejšej dovolenky v mojom živote.

Čítate správne, dva týždne v Monaku ma vyšli na asi 400 eur, čo síce aj tak nie je málo, no na túto extrémne drahú destináciu je to takmer nič. Na svedomí to mali Tamasin a Alex, ktorí viedli náš tanečný tím v Oxforde. Každý rok zariadili cestu do Monaka, počas ktorej tím robí exhibície spoločenských tancov v rôznych hoteloch, reštauráciách či dokonca domovov dôchodcov. Z gáže sa platia drahé šaty na budúci rok. Letenky nám sponzorovala Lufthansa, ubytovanie poskytol Tamasinin kamarát, ktorý má v Monaku veľký byt na streche jednej z obytných budov a pred letným teplom a návalom turistov uteká do svojho druhého bytu v Zurichu. Dokonca im niekto požičal aj tri autá a tak sme si platili iba benzín, potraviny a drobné vreckové na občasnú kávičku, vstupné či suveníry. Popri povinnom programe pozostávajúcom z rýchleho prejdenia tanečných zostáv, presunu na miesto vystupovania na daný deň a prípravy, nám našťastie ostalo dosť voľného času na to, aby sme Monako a jeho okolie preskúmali.

Krátke zemepisno-historické okienko

Monako, so svojimi 2,02 kilometrami štvorcovými už snáď ani nepatrí do kategórie európskych mini- ale mikroštátikov. Po Vatikáne je druhým najmenším štátom na svete a jeho vyše tridsaťšesťtisíc obyvateľov na už spomínanú mikroplochu z neho robí najhustejšie osídlený štát sveta. Na jeho malom území sa nachádza kráľovský palác, príjemné staré mesto, v zálive kotví mnoho veľkých bielych jácht a keďže stavebnej plochy je málo, jeho budovy sa tiahnu do výšky, vďaka čomu nepôsobí jeho pobrežie príliš atraktívne. Už od roku 1297 mu vládne rod Grimaldiovcov, z ktorého pochádza aj súčasné knieža Albert II. Ak hľadáte prívlastok označujúci obyvateľov Monaka či ich dialekt, znie: Monégasque.

Na prvý a druhý pohľad

V porovnaní s inými prímorskými mestami nie je Monaco aspoň z môjho pohľadu tým najsympatickejším miestom – na to je príliš prerastené nesúrodou výstavbou, ktorá úspešne zakrýva veľkú časť zelene a historického centa mesta. Rovnako nepoteší ani dennodenné šoférovanie mestom, ktorého cesty bývajú úspešne prepchaté. Parkovacie domy v podzemných priestoroch takmer každej z budov sú fascinujúcim bludiskom a zároveň krásnym autosalónom. No oplatí sa dať mu druhú šancu a nazrieť pomedzi všetok ten nablýskaný luxus.

Mne osobne sa napríklad veľmi páči pravidlo, že hoc človek prejde na pláž len cez cestu svojho hotela, očakáva sa od neho, že bude mať na sebe aspoň šortky a tričko. Miestna polícia na to dohliada a upozorňuje, no ak si myslíte, že je tu len na sekírovanie dovolenkárov, mýlite sa. Kriminalita v Monaku je prakticky nulová, na pláži môžete pokojne nechať všetky svoje veci a ísť sa kúpať, ak by vám ich aj niekto ukradol, polícia ho okamžite chytí: s vyše 500 policajtami na už spomínané dva kilometre štvorcové má celé územie kniežatstva dokonale pokryté.

Nuž a keď sa návštevník vymotá zo spleti výškových budov a drahých a ešte drahších hotelov, nájde v Monaku aj príjemné a krásne miesta. Z pobrežia vedie k starému mestu a kniežaciemu palácu mnoho nádherných záhrad, ktoré spríjemnia stúpanie strmým kopcom tieňom svojich zelených stromov. (Alternatívne sa dá použiť aj niekoľko výťahov z parkovísk.)

 

Monaco – Ville a Monte Carlo

Staré mesto Monaca, Monaco-Ville má aj ďalšiu francúzsku prezývku La Rocher, čo znamená Skala, kďže sa nachádza na kamennom útese nad Stredozemným morom. Dominantou je určite Kniežací palác, ktorý bol až do 18. storočia mohutne opevnený. Na rozdiel od iných vládnucich rodov Európy Grimaldiovci bohužiaľ nikdy nemal, vzhľadom na veľkosť svojej krajiny, možnosť postaviť si nové sídlo a tak všetky nové architektonické a umelecké trendy mohli aplikovať len v rámci prístavieb nových krídiel či veží, alebo prestávb už existujúcich častí paláca. No história pevnosti sa píše omnoho ďalej, o čom svedčí názov Monako: Feničania sem v rámci obchodnej výmeny priniesli aj kult svojho boha Melkarta, ktorý v období rímskej okupácie zmutoval na Herkula Monoika, miesto pomenovali Portus Hercules Monoici a odtiaľ bol už len krok k súčasnému názvu Monako.

V Monaco-Ville sa oplatí navštíviť Katedrálu Sv. Mikuláša, v ktorej sú pochovaní členovia rodu Grimaldiovcov, vrátane kňažnej Grace a pozoruhodné Oceánografické múzeum, ktoré založilo knieža Albert I. v roku 1910. Počas našej návštevy sme v ňom videli okrem mnohých morských živočíchov i korunku kňažnej Charlene. Múzeum som navštívila o rok neskôr s manželom, svokrom a synovcom.

A potom tu máme známe Monte Carlo, ktoré preslávilo jeho kasíno. Najmä ku koncu 19. storočia sa Monako spájalo najmä s hazardom a ešte aj knieža Rainier III. musel bojovať s touto povesťou a snažiť sa diverzifikovať zdroje kniežatstva z daňových úľav a obchodu s nehnuteľnosťami. Práve za jeho vlády, najmä po smrti kňažnej Grace, sa zatočilo s miestnou mafiou, vďaka čomu je Monaco bezpečné. Kasíno však láka ľudí dodnes: nemusíte ani len hazardovať, stačí sa dostať dnu a obdivovať jeho luxusnú výzdobu. Alebo sedieť na terase Cafe du Paris a obdivovať hriešne drahé autá, ktoré sú zaparkované okolo jeho fontány. Mala som možnosť si v kasíne aj zahrať, nebol to však žiaden veľký hazard, šlo o pár desiatok eur (najmenšia stávka pri „najlacnejšom“ stole je 5 eur).

Počas pobytu v Monaku sme tiež mali šťastie na každoročný charitatívny Ples červeného kríža. Každoročne sa koná v Salle des Etoiles na brehu mora. Dostať sme sa naň, prirodzene, nedostali, ale keďže Tamasin a Alex poznali Monako ako svoju dlaň, našli nám skvelé miesto na móle, odkiaľ sme počúvali koncert fantastického Toma Jonesa. Zvuk sa cez vodu niesol kvalitne a vďaka vyľudnenému mólu sme mali aj priestor na tancovanie. To najlepšie však prišlo na záver v podobe pompéznych ohňostrojov, na ktoré sme mali snáď ešte lepší výhľad ako účastníci plesu: zapaľujú sa z dvoch lodí z mora, ktoré boli neďaleko, no stále v bezpečnej vzdialenosti od nás (na to, samozrejme, dohliadali policajti).

Veselé repete ohňostrojov cez more sme mali aj na našom balkóne vo Villefranche-Sur-Mer. Bol obyčajný štvrtok, no z jednej z lodí to strieľalo ako o život. Asi mal niekto z horných desaťtisíc narodeniny...

Oddych na Azúrovom pobreží nás pripravil na poslednú, taliansku etapu našej cesty.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?