Turistom vo vlastnej krajine: Pod slovenskými horami

Autor: Martina Rúčková | 7.7.2015 o 10:45 | (upravené 7.7.2015 o 10:50) Karma článku: 7,11 | Prečítané:  1274x

Tatranská a tatransko-fatrianska etapa našej cesty, počas ktorej sme dorazili do Levoče, v ktorej sa nám podarilo zhliadnuť Oltár Majstra Pavla a vybrať sa ďalej smerom na Ružomberok a Vlkolínec.

Tatry sme sa vzhľadom na nedostatok času rozhodli obísť – bola zima a z našej francúzskej suity nikto nelyžuje. Pohľadov na hory si mohli po ceste užiť niekoľko, no vzhľadom na svoje umiestnenie priamo po ceste a zápis historického centra na zoznam pamiatok UNESCO sme si vybrali krásnu Levoču. Ubytovaní sme boli v Hoteli u Leva, s ktorým sme boli mimoriadne spokojní – za veľmi príjemnú cenu sa nám dostalo priestorných izieb a mimoriadne ochotného a nápomocného personálu. Obzvlášť musím pochváliť milú pani recepčnú, ktorá hovorila dobrou angličtinou a bola pripravená pomôcť nám so všetkými našimi požiadavkami. Prekvapujúca neslovenská ochota nás čakala aj na raňajkách – došla praženica z bufetového stola tesne pred záverom raňajok? Nevadí, počkajte, kuchár vám spraví ďalšiu. Koľkože porcií mám pripraviť? Sánka aj klobúk dolu, bola som rada, že Slovensko našich francúzsky priateľov príjemne udivovalo aj naďalej.

Ak by som mala Levoči čo vytknúť, tak snáď len skutočnosť, že v piatok večer v nej bolo dosť vymreto. Našťastie sa nám poradilo nájsť kaviareň v centre mesta, ktorá bola otvorená – Planéta Levoča. Vypili sme nejaké to pivo a pánom sme dali ochutnať slovenskú Demänovku.

Ráno sme sa prešli po historickom centre mesta ešte za denného svetla. Na vzhľade Levoče sa podpísala nemecká kolonizácia, ktorej najsilnejšie prúdy boli v 13. storočí po mongolských nájazdoch. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1249. V roku 1271 dostala levoča privilégium slobodného mesta, začiatkom 14. storočia sa začalo s výstavbou mestského opevnenia. Súčasné rozloženie budov v meste pochádza rovnako z tohto obdobia. V tomto období začala aj Mariánska púť, ktorá sa každoročne koná dodnes. Do konca 15. storočia mesto stráca postavenie lokálneho strediska, status slobodného kráľovského mesta jej však ostal. V šestnástom storočí sa v meste rozvíjala vzdelanosť a umenie – práve z tohto obdobia pochádza najväčší klenot mesta, gotický drevený Oltár majstra Pavla z Levoče, ktorý sa nachádza v miestnom Chráme sv. Jakuba.

Chrám je možné navštíviť v hodinových intervaloch, vstupné je 2 eurá. Vyčkali sme si na čas vstupu a zriadenkyňa informačného centra oproti chrámu nám otvorila dvere. Do rúk sme dostali laminovaný popis k jednotlivým častiam kostola, každý ho prechádza individuálne. K dispozícii bola aj francúzska verzia. V čase našej návštevy oltáru chýbal známy výjav poslednej večere, ktorý sa nachádza v jeho spodnej časti, no paradoxne som ešte v ten deň našla na SME asi týždeň starý článok, ktorý vysvetľoval komplikovaný reštauračný proces tohto majstrovského diela. Uprostred Chrámu pôsobí impozantne a nádherné detaily očaria každého návštevníka. Dokonca sme mali poruke aj starú slovenskú stokorunáčku, ktorú našiel môj muž pred rokom vo svojich lyžiarskych nohaviciach a priateľom sme ukázali Madonu majstra Pavla – originál popri jej umeleckom zobrazení na bankovke.

Pokračovali sme ďalej, tentokrát do Ružomberku, z ktorého sme zabočili na juh, do Vlkolínca. Počasie sme mali krásne a tak sme cestou mohli poobdivovať pohľad na zasnežené Vysoké Tatry. Zaparkovali sme na parkovisku pod dedinou a ani silný studený vietor nás neodradil od toho, aby sme šli poobdivovať zachované drevené domy. Otvorené bolo múzeum a turistické centrum, kde nám pán, ktorý v ňom bol ochotne vysvetlil zaujímavé momenty z histórie dediny a ukázal, na čo slúžili niektoré predmety z výbavy domu. Napriek tomu, že koniec februára je sezónnym medziobdobím, bolo otvorených niekoľko budov, okrem iného aj miestna galéria. Vlkolínec som navštívila v lete aj v zime a ročné obdobie mu neuberá na šarme. Škoda len, že po strmých cestičkách sa šmýkalo. Našich priateľov fascinoval fakt, že napriek tomu, že až do polovice 20. storočia sem viedli len prašné cesty a v rovnakom čase sa miestni konečne dočkali elektriny, mnohí ľudia tu ostali žiť, zachovávajúc atmosféru tejto dediny, ktorá vďaka nim žije a nie je len mŕtvym skanzenom.

Z juhu a východu Slovenska sme sa začali uberať na západ, no aj ten mal pre nás pripravených niekoľko zaujímavých miest.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?