Turistom vo vlastnej krajine: V Banskej Štiavnici a cestou domov

Autor: Martina Rúčková | 14.7.2015 o 11:30 | Karma článku: 5,66 | Prečítané:  1094x

A máme tu poslednú etapu nášho krátkeho slovenského dobrodružstva, počas ktorého sme priateľom z Francúzska ukazovali slovenské UNESCO pamiatky.

Intenzívne zážitky a ešte intenzívnejší vietor vo Vlkolínci nášmu hladu len a len prospeli. Smer bol teda jasný: obľúbený salaš Krajinka na hlavnom ťahu z Ružomberka smerom na Žilinu, len niekoľko kilometrov za mestom. Váhala som, či ísť do Krajinky, alebo nájsť inú kolibu v okolí, pretože som zo svojho okolia počula protichodné názory na kvalitu poskytovaných služieb. Nakoniec som však bola veľmi rada, že sme sa rozhodli dať skôr na naše doterajšie pozitívne skúsenosti.

Sobota popoludní, Krajinka beznádejne prepchatá hladným národom. Bodaj by nie, o jej skvelých bryndzových haluškách letí chýr široko-ďaleko. A tak kým naši priatelia v doprovode môjho manžela pozerajú na ovečky na salaši, ja stojím v rade ľudí, ktorí čakajú na voľný stôl. Od vchodu do hlavnej miestnosti reštaurácie až von na terasu je na stoly celkom dlhý rad. Hladní čakatelia občas zablokujú cestu k stolom alebo priechod medzi miestnosťami čašníčkami obloženými taniermi s bryndzovými dobrotami, tie však len s úsmevom povedia „dovolíte?“ a prederú sa tam, kam potrebujú. Za asi dvadsať minút čakania som nevidela jediný kyslý výraz tváre zo strany obsluhujúceho personálu, nadávanie či zlú náladu. Čašníčky pendlujú s úsmevom a efektívne. Po dvadsiatich minútach sa dostávame na rad, sadáme si za stôl. Menu nám pristáva na stole takmer okamžite, rýchlo objednávame nápoje a jedlá, na ktoré nečakáme dlho. Vždy rada sledujem pohyb čašníkov po reštaurácii, tie krajinkárske majú kvalitne vymeranú každú jednu cestu pomedzi stoly, počas ktorej na jednom rozdajú menu, na ďalšom nechajú účet, inde zložia jedlo, potom vezmú špinavé taniere, jednoducho fungujú najlepšie ako len môžu, nebehajú medzi barom, kuchyňou a stolmi ako splašené. Bryndzové halušky sú ako vždy vynikajúce. Spočiatku sa bavíme na neveriackom výraze našich kamarátov, ale po krátkom posmelení, že to len vyzerá divne, halušky ochutnávajú a veľmi im chutia. Plnú porciu halušiek však dokázal zjesť tuším len môj muž Ivan. Vždy sa zaprisahávam, že mi stačí detská porcia a vždy nakoniec vyhrajú moje hladné oči.

Po obede sa ešte prechádzame po priestoroch salaša, po prvýkrát som tam videla veľmi peknú zbierku historických traktorov. Deti sa boja veľkej husi, ktorá behá po dvore, až kým nepribehne náš kamarát Oleg a nezačne naháňať ju. Hus pred ním uteká. Smejú sa všetci. Na večer a nasledujúce ráno ešte nakupujeme zásobu bryndze, masla, syrov, chleba a sladkého pečiva. Pokračujeme do Beluše, do rodného domu môjho muža, ktorý sa na noc stane našou základňou. Pridáva sa k nám moja sesternica Danka.

V nedeľu vyrážame v predpoludňajších hodinách, čo-to sa vytrasieme po kľukatých cestách a prichádzame do Banskej Štiavnice. Rýchly obed a šup-šup do Slovenského banského múzea v prírode.

V zimnej sezóne je síce zatvorené, v marci má už niekoľko vstupov, ale na stránke píšu, že ak príde šesť a viac ľudí, dá sa dojednať vstup. Preto som im asi mesiac vopred zatelefonovala, vysvetlila situáciu i skutočnosť, že kvôli nabitému itineráru to bude musieť byť v nedeľu. Bola som veľmi milo prekvapená ochotou personálu múzea. Všetci boli milí, dohodli sme sa na presnom čase, všetci nás čakali a platili sme len cenu uvedenú na osobu, žiaden extra príplatok za otvorenie kvôli nám. Lektora síce k dispozícii nemali, ale umožnili mi výklad prekladať do angličtiny.

Bola to už moja tretia návšteva Banského múzea v prírode a zdalo sa mi, že tentokrát som sa toho dozvedela najviac. Náš sprievodca nám vysvetlil, že keď po bani vodia veľké školské výlety, nezastavujú sa pri každom exponáte, snažia sa to viac zhrnúť, aby bolo možné deti v rozumnej forme ustrážiť. Našej malej skupinke mal čas venovať sa skutočne dôkladne. Všetkým sa sfáranie do bane mimoriadne páčilo. V pred vstupom do bane sme si ešte v cajchovni pozreli úvodný film o banskej ťažbe v Banskej štiavnici a histórii múzea, bol dostupný v anglickom jazyku.

Následne dávame kamarátom rozchod poobzerať sa po meste, zatiaľ čo slovenská časť našej výpravy si sadla do neďalekej kaviarne na zaslúžený oddych pred cestou do Bratislavy.

V Bratislave sme strávili večer a jedno dopoludnie, kým sme dvoch kamarátov neodviezli na autobusovú stanicu Mlynské Nivy, odkiaľ im šiel autobus na letisko do Viedne. Slovenskú vinársku produkciu sme večer prezentovali vínom Dunaj od spoločnosti ELESKO, ktoré ulahodilo aj náročným francúzskym jazýčkom. Prehliadku mesta absolvovali ráno - ten istý čas sme ja a môj muž využili na rýchle obehanie úradov a ďalšie povinnosti, ktoré si odkladáme na tých pár vzácnych dní, kedy sme doma.

Celkovo sa našim priateľom na Slovensku páčilo, myslím, že boli spokojní. Naša krajina ich nadchla, potešili ich milí a príjemní ľudia všade, kde sa stretli. S pocitom hrdosti viem, že mám na svedomí presne štyroch Francúzov, ktorých, keď sa opýtajú na Slovensko, budú o našej krajine hovoriť v dobrom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?