Úvod do Strednej Ázie: Prvé dojmy z Turkmenistanu

Autor: Martina Rúčková | 11.8.2015 o 10:45 | (upravené 11.8.2015 o 17:21) Karma článku: 11,54 | Prečítané:  10343x

Rok 2015 sme vyhlásili za rok Strednej Ázie. V priebehu posledných dvoch rokov, ktoré sme v Rusku strávili, sa nám už podarilo navštíviť skoro všetky krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, okrem stredoazíjskych -stanov.

Rozhodli sme sa začať tým z technického a finančného hľadiska najnáročnejším ale určite najexotickejším a síce Turkmenistanom. O tejto krajine sme počuli mnoho báji, že je to "severná kórea" strednej Ázie, že jej diktátori si stavajú zlaté sochy a pomenuvávajú po svojej rodine mesiace v roku, že je to Las Vegas v púšti so sídliskami z mramoru a klimatizovanými autobusovými zastávkami, že ľudia nič nemajú ale zároveň majú zadarmo školy, zdravotníctvo, plyn a benzín. Ako sa dá odolať návšteve takejto zaujímavej krajiny.

Pred odletom

Problémy v súvislosti s návštevou Turkmenistanu súvisia s tým, že je to krajina so svojským režimom, ktorý je voči púšťaniu turistov mimoriadne "paranoidný". Pustiť do Turkmenistanu vás pustia, len vám pri tom zároveň aj trochu pustia žilou: zaplatiť treba za vybavenie pozývacieho listu a v prípade, ak nemáte päťdňové tranzitné víza aj za služby vodiča, sprievodcu, ktorý vás stráži ako oko v hlave. Radšej sme sa zverili do rúk skúsenej cestovnej agentúry, ktorá má bohaté skúsenosti so zariaďovaním ciest po Strednej Ázii. Letenky sme si kúpili sami, agentúra nám zabezpečila ubytovanie, vízové služby a služby vodičov, ktorých sme mali namiesto sprievodcov.

Po prílete

A tak sme sa v piatok večer ocitli na letisku Domodedovo, z ktorého sme sa leteckou spoločnosťou S7 (bývalé Sibírske aerolinky) prepravili na medziárodné letisko v Ašchabáde. Čakali sme klasické sovietske letisko tvaru "plechová búda", namiesto toho nás privítal mramorový palác, za ktorý by sa nehanbil dubajský šejk. Nočný let nás vysadil okolo šiedmej ráno s vyše hodinovým meškaním a to som ešte netušila, že aj proces získavania víz čo-to zaberie. Postup je nasledovný: utekajte z lietadla čo najrýchlejšie, aby ste pribehli k prvému okienku, kde odovzdáte pasy a vytlačenú kópiu oficiálneho pozývacieho listu. Dostanete kvitanciu na zaplatenie vízového poplatku, ktorý činí asi 95 dolárov  na osobu a vy sa plynule presuniete k ďalšiemu okienku, kde tento poukaz uhradíte. Asi opatrenie, aby sa im tam nepremnožili turisti. Poznámka, do Turkmenistanu cestujte zásadne so zásobou dolárov, najmä na víza a vstupy do múzeí ich budete potrebovať. Kým oficiálne zmenárne Vám rady zmenia doláre na manáty oficialnym kurzom (3,50 manatov za 1 americký dolár), naspäť Vám ich už nezmenia. V okolí však bude určite plno dobrovoľníkov zbaviť Vás zvyšných manátov, avšak za úplne iný kurz.

To už som ale celá fascinovaná sledovala ruch na letisku a pestrofarebný zjav miestnych žien. Tie nosia prevažne svoj národný kroj, ktorý pozostáva zo šiat alebo dlhej sukne a blúzky s dlhým rukávom a šatky uviazanej okolo hlavy spolu s vysokou násadkou. Krk nosia Turkménky odhalený, typický hidžáb tu neuvidíte. Tým nechávajú vyniknúť množstvu zlatých náhrdelníkov, náušníc a občas aj zubom. Zo stredoazíjskych krajín pôsobia Turkménky ak nie najkrajšie, tak určite najzaujímavejšie. Jedna takto oblečená pani prijala našu platbu, ďalej nám len nalepili žiadané víza a mohli sme prejsť pasovou kontrolou.

 V príletovej hale nás už čakal náš vodič a sprievodca Ašchabádom Andrej. Krajina má veľkú ruskú menšinu, ktorá je pozostatkom Sovietskeho zväzu. 

Prvé dojmy a špeciality miestneho hoteliérstva

Andrej nás viezol po štvorprúdovej ceste centrom Ašchabádu, poukázal na klimatizované autobusové zastávky s 40 palcovou LCD obrazovkou, kované osvetlenie a semafóry. Bielym kameňom obité paneláky vraj patria jednotlivým ministerstvám alebo veľkým štátnym firmám, kde ubytuvávajú svojích pracovníkov a ich rodiny. Na prvý dojem Ašchabád naozaj pripomína Las Vegas, najmä vďaka svojmu umiesntniu v púšti, ako aj vďaka megalomanskej výstavbe, celé mesto je navyše celú noc osvetlené a to napriek tomu, že po jedenástej je prakticky večierka a nič nie je otvorené. Po ceste sme videli päťhviezdičkový hotel, asi jemne inšpirovaný návrhom dubajského Burj Al Arab. Náš, údajne štvorhviezdičkový, hotel,  sa nachádzal na kopci nad mestom, neďaleko budovy miestnej matriky (rusky hovoriaci poznajú tieto budovy pod skratkou ZAGS – zápisy úkonov občianskeho stavu), v ktorej sa konajú slávnostné sobáše. Miestni ju vraj volajú Rubikova kocka (Kubik Rubika) alebo Koškin dom, teda mačací dom. Nuž, vyzerá viac než kuriózne a to som ešte netušila, ako mení farby počas nočného osvetlenia. Výhľad sme mali na futbalový štadión.

Konečne sme sa dostali do nášho hotela. Hotel Ašchabad na prvý dojem skutočne pôsobí honosne a luxusne, ale tu prichádzajú do hry tie povestné lokálšpecifiká. Recepčná si nás prísne premerá a pýta sa či sme muž a žena, teda manželia. Prikyvujúc, že áno, ukazujúc obrúčky, sa nám dostalo dvojlôžkovej izby. Hurá.

Mám pocit, že zatiaľ čo hotely v Turkmenistane staval niekto, kto vie, ako majú vyzerať (vraj všetku výstavbu v krajine robila jedna francúzska stavebná firma), do správy ich dostal manažér, ktorý o službách hotelov vyššej kategórie počul len z rozprávania. V dvojlôžkovej izbe nájdete jeden uterák a prikrývku na jeden a pol človeka. V sprche išla len studená voda, a to som čakala dobrých 10 minút. Keď som sa na tento fakt nahlas posťažovala manželovi, zrazu sa pustila teplá voda. Náhoda? Neviem, ale pre istotu som sa poďakovala prípadnemu odpočúvateľovi. Niečo také ako WIFI na izbách nebolo, čomu sa ale veľmi nedivím, kedže to vyzeralo, že celá krajina bola bez internetu.

Krajinu sme navštívili v období búrlivých osláv Medzinárodného dňa žien a tak sa nám stalo, že reštaurácia aj bar na najvyššom poschodí hotela boli obsadené miestnym babincom a úbohý hotelový hosť sa takmer nemal kde najesť. Nakoniec nás po niekoľkých prehadzovačkách naprieč poschodiami poslali do dolnej reštaurácie, vraj nás obslúžia tam. Menu sme síce dostali a naštudovali ho, čašnícka nas však vrátila do reality oznámením, že nám môže ponúknuť len to, čo varili pre sešlosť miestnych žien: polievku, kura v kokotnici (volajú to aj žulien - spôsob prípravy predjedla v mini zapekacej panvičke) a kotletu s rozvarenými špagetami. V tom momente som bola taká hladná, že mi bolo úplne jedno, čo to bude.

To boli také úvodné zaujímavosti, nasledoval deň a pol intenzívneho spoznávania hlavného mesta Turkmenistanu. Dojmy, zážitky a najmä mnoho fotografií vás čaká už o týždeň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?