Úvod do Strednej Ázie: Ašchabád, mramorový majestát svietiaci aj v noci uprostred púšte

Autor: Martina Rúčková | 18.8.2015 o 8:45 | (upravené 18.8.2015 o 9:07) Karma článku: 11,72 | Prečítané:  6112x

Hlavným mestom Turkmenistanu je Ašchabád -  pozoruhodné mesto, ktoré kombinuje neskombinovateľné a na každom kroku vás prekvapí niečím ďalším.  

Turkmenistan má plyn a tak si môže vo svojom hlavnom meste vymýšľať a realizovať tie najbizarnejšie stavby. Názov Ašchabád znamená v arabčine mesto lásky. No nežilo si vždy sladkým životom: zo začiatku to bolo jednoducho jedno z miest na hraniciach impéria, ktoré bolo založené len ako železničný uzol, keď Rusi rapídne stavali železnicu zo svojho mesta na východnom brehu Kaspického mora - Krasnovodsk, dnešné Turkmenbaši. V noci 6. októbra 1948 ho postihlo obrovské zemetrasenie, ktoré okamžite zrovnalo so zemou veľkú časť mesta a zabilo vyše 110 000 obyvateľov, teda takmer dve tretiny. Toto číslo je len odhadom, presné počty sa tajili. Na rozdiel zemetrasenia v Taškente, ktoré sa udialo v šesťdesiatych rokoch a na hasenie následkov ktorého bolo vynaložené obrovské úsilie, Ašchabád mal smolu v tom, že ho zemetrasenie postihlo len tri roky po ukončení druhej svetovej vojny a neboli také zdroje na odstraňovanie následkov. To ovplyvnilo aj dnešnú podobu krajiny v tom, že v zemetrasení umrela všetká blízka rodina Saparmurata Niyazova, neskoršieho Turkmenbašiho a hoci je svätou tradíciou pomôcť rodine, akoľvek vzdialenej, on sa ocitol v detskom domove. Z detského domova šiel študovať elektrotechniku do Petrohradu a potom sa začal šplhať po rebríčku komunistickej strany. Rozpad ZSSR ho prekvapil ako tajomníka Hlavného sovietu Turkmenistanu a odvtedy pravidelne vyhrával všetky voľby s úspešnosťou 99,9%.

Prehliadku Ašchabádu sme začali na jeho okraji, na mieste, z ktorého vidno zasnežené vrcholce vyše tritisíc metrov vysokých hôr, ktoré oddeľujú Turkmenistan od Iránu. Prešli sme sa k známej Arke neutrality, ktorú dal postaviť už spomínaný Niyazov, známejší ako Turkmenbaši, na oslavu veľkého úspechu svojej krajiny, ktorá vyhlásila trvalú neutralitu voči všetkým medzinárodným konfliktom, ktorú potvrdilo Valné zhromaždenie OSN v roku 1995. Vlastne je to také stredoázijské Švajčiarsko. Arku postavili v roku 1998, pričom v čase svojho vzniku stála v centre Ašchabádu. Asi ste už počuli o tom, ako sa za Turkmenbašim dokonca aj slnko točilo: dejiskom tohto spektáklu bola práve táto arka, ktorej 12 metrov vysoká zlatá socha sa otáčala v jednote s pohybom slnka na oblohe. Socha síce bola navrhnutá tak, aby sa točila za slnkom, ale v Turkmenistane každý dobre vedel, že to slnko sa točí za Turkmenbašim.

Dnes sa Arka neutrality nachádza na periférii mesta a netočí sa, stále ju ale strážia ozbrojení vojaci. Turkmenbaši pripomína vďaka vejúcej vlajke za ním hrdinu z komixu s vejúcim plášťom. (Superbaši?)

Pokračovali sme v prehliadke obrovských budov z bieleho mramoru, lebo to ide tejto krajine očividne najlepšie. Na fotografii nižšie sa nachádza onkologické centrum.

Ďalšou pompéznou stavbou bola lekárska fakulta. Okrem majestátnosti stavieb nás zarážal fakt, že všade je prázdno, nikde nevidieť ľudí. Pýtali sme sa Andreja prečo, povedal, že sú jednoducho doma.

Á, Pamätník nezávislosti Turkmenistanu, ktorí turisti s niekedy prirovnávajú k toaletnému zvonu. Andrej nás vysadil pri ceste z vrchu svahu, na ktorom sa nachádza a ukázal nám, kde nás bude čakať. Cestou sme videli niekoľko paní, ktoré sa starali sa o celkovú údržbu zelene - konkrétne sa jednalo o stromčeky, ktoré tu počas svojich návštev sadili zahraniční činovníci na návšteve, napríklad Alexander Lukašenko, Viktor Janukovič či Nursultan Nazerbayev. Bola to príjemná zmena, boli to prví ľudia okrem policajtov, ktorých sme za dlhú dobu uvideli.

A pozor, ľudia, uprostred "peknej" ulice plnej bielych mramorových budov. Jedna z lokálnych osláv MDŽ prebiehala v plnom prúde, spieval pohľadný spevák v bielom obleku doprevádzaný živou kapelou. Ženy sa aktívne radovali.

Nová budova univerzity. Pred ňou typické auto, väčšina z nich je dovezená z Dubaja, pričom autá s objemom motora viac než tri litre sú v krajine zakázané. Benzín je prakticky zadarmo, kartičky na jeho prídel už nedávajú bežným ľuďom, len vodičom áut vo vlastníctve štátu, cena je ale pár centov za liter.

Fakulta marketingu.

Ministerstvo kníhtlače (alebo cenzúry?)

Bývalý prezidentský palác Turkmenbašiho. A keďže ten súčasný chcel dať najavo, že teraz tu šéfuje on, dal si hneď vedľa neho postaviť nový, trikrát väčší. Nesmelo sa tam však fotiť.

Počas našich ciest Ruskom a bývalými krajinami ZSSR sa vždy snažíme nájsť a odfotiť si miestneho Lenina, kým ešte stojí. Ten ašchabádsky je síce menší, no aspoň bol umiestnený na veľmi peknom a tématickom podstavci, ktorý mestu venovali petrohradskí budovatelia. Podľa nápisu na podstavci je leninizmus cesta k oslobodeniu národov východu...

Hneď oproti Leninovi sa nachádza budova s obrovskou kamennou inštaláciou na priečelí od rusko-amerického sochára Ernsta Neizvestnogo. Človek na ňu môže hľadieť celé hodiny a nebude mu úplne jasné, čo má symbolizovať. Ponúka nekonečné množstvo interpretácií. Andrej nám vravel, že v istom momente ju chceli dať dole, lebo ruka v ľavom dolnom rohu ukazje prostredník, na čo sa ozval jej autor, že ak tak spravia, on si ju odkúpi a vezme so sebou. Nakoniec ostala na svojom pôvodnom mieste.

Pokračovali sme do mešity Azadi, ktorá nám zvnútra pripomínala istanbulskú Modrú mešitu. Pýtali sme sa Andreja, či je stará. Áno, má asi 15 rokov, odpovedal. Jej výstavbu vraj sprevádzalo mnoho problémov, okrem iného pád stropu.

A konečne aspoň trochu bordelu. Človeku sa za ním po prehliadke sterilných bulvárov mesta až cnie. Dostali sme sa k nemu, keď sme šli k budove, v ktorej má sídlo lokálna cestovná agentúra, ktorá vybavuje letenky, sprievodcov a ubytovanie. Neďaleko nej sa nachádza ruský bazár, kde to konečne žilo a to poriadne. Mnoho ľudí nakupujúcich najmä potraviny, dokonca reštaurácia s rýchlym občerstvením s tureckou kuchyňou a asi dva stánky so suvenírmi. Spýtali sme sa Andreja, či sa tu dá kúpiť vodka - svokor ich zbiera. Moslimská krajina, predsa len, neboli sme si úplne istí, no Andrej bez mihnutia oka reagoval protiotázkou: hneď? Prešli sme nanajvýš dvadsať krokov a už sme sa ocitli v obchode, kde bolo plno druhov vodky a ďalšieho alkoholu. Vybrali sme si a pokračovali ďalej v prehliadke.

Popoludní sme mali naplánovanú prehliadku starovekej Nissy, o nej v ďalšom článku. Cestou sme sa zastavili na mieste, kde je pochovaný Turkmenbaši (oproti miestu, kde sa narodil). Fotografie nie su, keďže v mauzoléu je nielenže prísne zakázané fotiť, na pokyn vojaka sme museli nechať fotoaparát položený na múriku pred ním. Hneď vedľa sa nachádza skutočne obrovská mešita. No... mešita. Údajne nie je zasvätená, pretože obsahuje prvky, ktoré islam nepovoľuje. Je to najväčšia jednokupolová mešita na svete, ktorá bola postavená za asi 100 miliónov dolárov.

Nápis oznamuje, že Ruhnama je svätá kniha a Korán Allahova kniha.

Obrovské ruské (alebo turkménske?) kolo sa nachádza nad budovou Centra kultúry a vzdelávania Alem, čo značí Vesmír. Alem je zároveň názov oného kola, ktoré po jeho otvorení zapísali do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčšie ruské kolo na svete v uzavretom priestore: má 57 metrov v priemere a celé je v "obale" zo skla, mramoru a zlata. Klimatizované, keďže cez leto sa málokomu chce v päťdesiatkach pozerať z výšky na púšť navôkol.

Nenechali sme si ujsť ani Národné múzeum. Má tri časti, jedna je historická, druhá etnografická a tretia prezidentská. Do každej sa platí samostatné vstupné, pričom pre turistov v dolároch - turista zaplatí asi desať dolárov za vstup do každej časti, miestni asi tri centy. Nebodaj sa vyskytnete mimo hlavnej turistickej sezóny, budú mať problém vydať vám a nebudú chcieť miestne manaty. Nakoniec sme to ale nejak vyriešili a dostali sa do historickej časti.

Obligátna expozícia venovaná Ruhname, Knihy duše, ktorú napísal Turkmenbaši, je plná životných právd, v krajine je na rovnakej úrovni ako Korán a recitovanie pasáží z nej je povinné napríklad aj pri skúškach na vodičský preukaz. V meste sa nachádza obrovský monument venovaný Ruhname, kedy sa každý večer o ôsmej monumentálna kniha otvorí a na celé okolie sa púšťa zvukový záznam čítania z niektorej z jej pasáží.

Turkmenistan je známy svojimi kobercami: svetoznáme bucharské koberce (Buchara je mesto v Uzbekistane, kde sa predávali), sa po stáročia vyrábajú v Turkmenistane. Na obrázku jeden naozaj poriadny.

V Turkmenistane je možnosť kúpiť si krásne ručne tkané koberce, akurát ich musíte pred odchodom precliť, aby ste ich mohli vyviezť z krajiny. Kúpite koberec, odnesiete ho do múzea kobercov, kde majú priehradku určenú na ocenenie a preclenie koberca. Alebo si ho jednoducho kúpte na letisku za pasovou a colnou kontrolou, tam ich predávajú už preclené s kolkami a cena, ktorú za ne zaplatíte, je konečná.

Nasledujúci záber pochádza z takzvaného kútika propagandy, ktorý je povinnou výbavou každého múzea. Pozostáva z niekoľkých vitrínok s podobizňou Gurbangulyho Berdimuhamedowa (skúste to povedať desaťkrát po sebe), alebo jednoducho Turkmenbašiho 2.0.

Najkrajšími exponátmi múzea sú takzvané rytóny zo slonoviny, nádoby, ktoré sa používali pri zoroastriánskych rituáloch. Našli sa v náleziskách v neďalekej Nisse, samozrejme, najkrajšie a najvzácnejšie nájdete práve v ašchabádskom múzeu. Pár sa ich po vykopaní rozpadlo na prach, kým našli archeológovia metódu, ktorou sa podarilo tieto krehké nálezy zakonzervovať a preniesť. Staré sú 2300 rokov.

Múzeum sa vyznačovalo nadpriemerne vysokou koncentráciou muzeálnych devušiek, ktoré si nás strážili ako oko v hlave a vizuálne podávali jedna druhej. V čase našej návštevy ich tam bolo viac ako návštevníkov múzea. A tak sme si z nich postupne začali robiť srandu, poschodia sme s mužom prechádzali každý iným smerom, aby sa namakali.

Večer sme sa vytratili z hotela kúsok sa prejsť - pozrieť si západ slnka, východ mesiaca a svietiaci Ašchabád pod nami. Svietil celú noc až do piatej hodiny nad ránom napriek tomu, že oficiálna večierka je o jedenástej a po nej už nikoho vonku nenájdete. V Rubikovej kocke sa konali mohutné svadobné oslavy, svadobčania sa snažili ostošesť, pretože vedeli, že o jedenástej majú záverečnú. V jednej z nich fungovala filmárska technika ako od Spielberga - na koľajničkách a so žeriavom.

Cestička zdravia, teda dve cestičky zdravia, 10 a 35 kilometrov dlhé úseky po horách v okolí mesta sú celú noc nasvietené. Dal ich postaviť Turkmenbaši, aby ozdravil národ. Raz ročne sa konali slávnosti, kedy všetci ministri a členovia vlády a za nimi v zástupe ich podržtašky a pomocníci bežali hore kopcom, kde ich čakal Turkmenbaši, ktorý tam priletel na helikoptére.

Jedným z dôkazov smutnejšej histórie Ašchabatu sú ruiny tejto mešity, ktorú zničilo zemetrasenie v roku 1948. Miestnu odnož islamu v tejto krajine môj jordánsky spolužiak definoval ako jemne pohanskú, s mnohými prvkami, ktoré si zachovali z dávnych čias. Na mnohých posvätných miestach sa Turkméni modlia tak, že dvíhajú ruky dlaňami k tvári, ako keby sa umývali, robia to niekoľkokrát po sebe.

Nakoniec sme navštívili aj hippodrom a pozreli si miestne plemeno koní - ich história je zahmlená, ale miestni tvrdia, že sú predchodcami sľachteného koňa. Majú o poznanie dlhšie krky, než bežné kone, čo z nich robí malé žirafky, no bez mohutnosti ťažných plemien.

Toľko Ašchabád, ktorý sme mali možnosť vidieť. Nasledujúci deň sme sa vybrali letecky na otočku do mesta Mary za pamiatkami antického Mervu. Nevideli sme veľký miestny bazar Tolkučka, ani múzeum kobercov, ktoré bolo pre pretrvávajúce oslavy MDŽ zatvorené. Mary nám však vynahradilo všetku sterilitu Ašchabádu so všetkými lokálšpecifikami. Do Nissy a Mervu sa vyberieme už o týždeň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?