Úvod do Strednej Ázie: Dedinka v púšti a brána do pekla

Autor: Martina Rúčková | 8.9.2015 o 9:30 | (upravené 8.9.2015 o 9:39) Karma článku: 6,20 | Prečítané:  909x

Predposledným bodom turkménskeho itinerára bola návšteva obľúbenej atrakcie masového turizmu v tejto krajine.

Nevymýšľam si, ani nepreháňam - zatiaľ čo pri iných pamiatkach Turkmenistanu sa vám s veľkým šťastím podarí naraziť na jedhého až dvoch turistov, v Dervaze sa ich zrazu vykľuje celé stádo. Môže za to veľmi špecifický prírodný úkaz, ktorý dostal medzi turistami názov Brána do pekla. Áno, znie to lepšie ako "metánový kráter, ktorý v sedemdesiatych rokoch ruskí vedci zapálili a dodnes horí". Určite to ale je jedno z najnezvyčajnejších miest na zemi, ak mám veriť rôznym internetovým rebríčkom a tak som sa na tento výlet veľmi tešila.

Itinerár tejto časti výletu pozostával z cesty autom do púšte, ku kráteru v Dervaze, kde sme mali prenocovať priamo pri kráteri v stane a ráno pokračovať do Konyaurgeču. V púšti však hlásili chladnejšie počasie, než sme predpokladali: marec nám nadelil na noc nulu a pár stupňpv pod ňou, preto nám naša cestovka navrhla alternatívu - večera pri kráteri a potom budeme pokračovať naprieč púšťou do Dašoguzu, kde prespíme v hoteli.

 

Damla

Najprv sme sa zastavili v malej dedinke Damla uprostred púšte Karakum. Neviem si predstaviť lepšie zhmotnenie definície "bohom zabudnuté miesto", aj keď Alah miestnych dedinčanov očividne opatruje, lebo úspešne prežívajú a s úsmevom sa vám zdravia "Sallám Alejkum!". Predstavte si asi šesťdesiat domov, búd a iných jednopodlažných útvarov, cez ktoré vedie cesta vyšľapaná do piesku. Okolo nič iné len pár suchých krov a piesočné duny. A dosť veľa odpadkov.

Kým som sa obzerala všade navôkol, začula som poriadne hlasný zvuk a vydesila som sa, že si to môj muž tak nahlas odgrgol. Potom som sa otočila a uvedomila som si, že to bolo ťavie mláďa uviazané na jednom z improvizovaných plotov. Spoločnosť mu robili všadeprítomné ovce a barany.

Damla a púšť okolo nej sa dá opísať ako dejisko ruského sci-fi filmu Kin-Dza-Dza, dystopickej čiernej komédie, ktorá sa odohrávala v púšti a kulisy pripomínali podobné vresovisko. Ešte si k tomu domyslite silný vietor. Aj som prekvapená, že úrady nemajú problém s tým, že sem občas niekto zavedie turistov, keďže je to zjav na míle vzdialený od bielo-zlatého nablýskaného štandardu razeného Ašchabádom. Ale potreba spraviť si pauzu uprostred cesty a dopriať si teplú kávu asi vyhráva.

Miestni musia po jedlo chodiť do niekoľko kilometrov vzdialenej dediny Bekuri, ak je toho viac, vezmú so sebou aj ťavy, ktoré v tomto prípade slúžia ako improvizovaný nákupný vozík. Exotika? Určite, ak je vaším kritériom nájsť miesto, ktoré nepoznajú ani Google Maps. Každá rodina sa o seba stará samostatne, niečo ako spolky, jednoty či kolchozy tu nenájdete. Ľudia tu dodnes žijú podľa starých zvykov v prísnych rodinných pravidlách - ženy sedia oddelene od mužov a hostí, ak ich už pozvú k stolu, sadnú si za svojho muža. Nedostatok vody je večný problém a ak predošlú zimu nesnežilo, dedinčanov môžu trápiť nepríjemné suchá. Vtedy vozia vodu autom z vedľajších dedín. Len treba vždy skontrolovať stav palivovej nádrže: uviaznite v púšti a tá vám to nedaruje.

Ešte za svetla sme pokračovali k metánovej jame. Cestou sme narazili na iný skúšobný vrt. V jeho vnútri sa nachádzala voda a voda bola aj na mnohých miestach pod pieskom, poslednú dobu dosť pršalo.

V tomto momente som už fascinovane sledovala cestu púšťou - off roadové auto je nevyhnutné, pretože cesta je len jedna naprieč púšťou, spevnené betónové panely, no akékoľvek odbočky mieria priamo do piesku. Ak cestu nepoznáte, veľmi ľahko zablúdite. V tej chvíli som bola veľmi rada, že náš sprievodca sem vozí turistov rutinne.

Bránou do pekla nazývajú kráter so zásobami metánu, pričom toto nálezisko je jedným z najväčších na svete. Objavili ho sovietski vedci v roku 1971 a spočiatku si mysleli, že to bude ropné nálezisko. I priniesli vercajg a začali vŕtať. Namiesto ropy objavili zemný plyn. Báli sa, že plyn, ktorý vypustili, vietor odveje do okolitých dedín a miest a otrávi ich obyvateľov, a tak im nenapadlo nič lepšie, len kráter s priemerom 70 metrov proste zapáliť. Veď ten metán sám vyhorí v priebehu niekoľkých týždňov, povedali si. Sovietski vedci však niekde vo svojich výpočtoch urobili chybu a kráter horí dodnes.

Expedície ku kráteru sa robia podvečer, aby ho človek videl najprv za denného svetla a zároveň si mohol užiť západ slnka nad horizontom púšte. Mimochodom, v Turkmenistane sa natáčal známy sovietsky "Ístern" (teda východná verzia westernu) s názvom Biele slnko púšte, v hlavnej úlohe s nádhernými pohľadmi na púšť Karakum. Zbytočný fakt: tento film pozerajú všetci kozmonauti na Bajkonure večer predtým, než ich vystrelia do vesmíru.

Brána do pekla na prvý pohľad nevyzerá až tak hrozivo a človek je až sklamaný: toto je všetko? Našťastie čas pred zotmením ubieha rýchlo, my sa snažíme do seba napchať studené kura so zeleninou, ktoré pre nás pripravili, v rekordnom čase: teploty klesajú a ruky vystavené vonkajšiemu vzduchu oziabajú viac, než by bolo príjemné. Slnko zapadá.

Slnko postupne zapadá, ešte stíhame vyliezť na neďalekú dunu a pokochať sa výhľadom. Berieme si deky a približujeme sa k jame, z ktorej sála príjemné teplo. Pri tom chlade vonku to robí obrovský rozdiel. Len sa vraj netreba priblížiť príliš blízko k jame, aby sa človek nenadýchal viac metánu, než by bolo zdravé. V lete sa v púšti aj stanuje, pre veľkú zimu si užívame atmosféru pri Bráne do pekla asi hodinu.

Tak, ako som za celý čas v Turkmenistane videla jedného jediného turistu z Thajska, ktorý mal podobný itinerár ako my (a akosi nedomyslel, aká zima v krajine v marci bude), sa zrazu v okolí krátera vyrojí asi päť áut s turistami - Brána do pekla je obľúbená najmä v Japonsku. Niektorí odvážlivci sa rozhodli pri kráteri predsa len stanovať. Nezávidím im. Náš sprievodca nám ukazuje fotografie v mobile z vlaňajšieho leta: jemne podgurážení britskí turisti zvečňujú pred kráterom svit mesiaca. Teda svojich dvoch bielych mesačných poliek hneď v niekoľkých kusoch. V lete je vraj priestor okolo krátera plný, ľudia sa bavia, hrajú na gitare, spievajú, tancujú a popíjajú do neskorej noci. My si užívame trochu komornejšiu atmosféru.

(Vyzerám ako bezdomovec, snáď mi to odpustíte, ale v tomto momente už bola naozaj príšerná zima.)

Dervazský kráter sa dostáva na rôzne zoznamy, no v poslednej dobe je aj na zozname miest, ktoré treba stihnúť vidieť, pretože čoskoro už nemusia existovať. A tak je to aj v tomto prípade - prezident Turkmenistanu Gurbanguly Berdimuhamedow, alebo Turkmenbaši 2.0 navštívil toto miesto v apríli roku 2009 a rozhodol, že kráter treba postupne hasiť. Už teraz nežiari tak jasne ako kedysi, v jeho okolí sa robia bočné vrty na odvádzanie plynu a tie sa uzatvárajú ventilmi. Postupne by tak mal kráter úplne vyhasnúť. Len dúfam, že dovtedy Turkmenistan príde na alternatívne spôsoby rozvinutia svojho cestovného ruchu, lebo gro turistov sem prichádza práve pre tento nevšedný zjav.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?