Úvod do Strednej Ázie: Kuňja-Urgenč

Autor: Martina Rúčková | 18.9.2015 o 13:45 | (upravené 18.9.2015 o 13:53) Karma článku: 6,97 | Prečítané:  1946x

Dobrodružstvo v Turkmenistane sa postupne blížilo ku koncu a nás čakala posledná pamiatka, bez ktorej návštevy by sme nemohli spokojne odletieť nazad do Moskvy. Musím ale priznať, že uznania sa jej u mňa dostalo až neskôr.

Prekrásne historické pamiatky Kuňja-Urgenču sa totiž dajú najviac oceniť v kontexte s bohatými medresami, mešitami a minaretmi známych miest Uzbekistanu ako Samarkand, Buchara či Chiva. Tie zo Starého Urgenču (voľný preklad z perzského názvu), im predchádzali a ukazujú, kde majú používané architektonické prvky svoj pôvod. Dnešné mesto Kuňja-Urgenč má tridsaťtisíc obyvateľov, Leží na juhu od rieky Amudarja a kedysi bol jednou zo zastávok legendárnej Hodvábnej cesty.

Pár pohľadov na megalomanské stavby, ktoré sú povinnou výbavou každého väčšieho mesta. Mňa pobavila aj noc v novootvorenom päťhviezdičkovom hoteli v Dašoguze, o ktorého služby sa opäť staral niekto, kto očividne netušil, ako majú služby v hoteli danej kategórie vyzerať. Pravdou je, že aj v bratislavskej Arcadii ma vďaka jej tenkým stenám už od skorého rána budil veselý zvuk vysávača chyžnej, trieskanie a vŕtanie údržbárov počas noci bola pre mňa novinka. Ale hlavne, že máme zlaté kľučky, zlatý výťah a blyští sa nám to tam jedna radosť. Veselý bol aj raňajkový "bufet". V rozľahlej banketovej miestnosti nás najprv privítalo vedro, do ktorého kvapkala voda z deravej strechy, potom niekoľko tanierikov s nakrájanou zeleninkou, kúskami masla atď atď, každý rozmerov detského tanierika. Z toho si mali hostia nakladať a vyberať. Ekonómiu ale dokážem pochopiť, keďže sme na tú noc boli asi jedinými ubytovanými v tomto kolose. Čaj a káva, chceš džús či nedaj bože vodu? Choď si kúpiť do baru!

Ešteže testovanie miestnych ubytovacích zariadení je to posledné, na čo sme do Turkmenistanu prišli. Nasadli sme do auta a nechali sa odviezť do pamiatkovej rezervácie na okraji mesta. Kedy bolo mesto založené sa nevie, no archeologické nálezy nasvedčujú, že osídlenie na tomto území malo štruktúru mesta už na prelome piateho a štvrtého storočia pred naším letopočtom. Preslávilo ako stredisko Chorézmskej ríše (ktorá existovala údajne už od prvého storočia pred naším letopočtom), v ktorej sa hovorilo iránskym nárečím. Prvé písomné zmienky hovoria o napadnutí mesta Arabmi v roku 712. Význam mesta vzrástol od začiatku desiateho storočia nášho letopočtu a do roku 1210 bolo centrom moslimského sveta, až kým panovník Mohamed II. nepresunul svoje sídlo do dobytého Samarkandu. V roku 1221 ho zničil Džingischán v rámci svojho masívneho ťaženia po strednej Ázii a vraj to bol jeden z najkrvavejších masakrov našej histórie. Mesto sa však aj z tohto pozviechalo.

Druhú ranu mu zasadil v roku 1373 dobryvateľ Timur, o ktorom sa u nás na dejepise učí ako o Tamerlánovi (z perzského Timur Lang, čo znamenalo jednoducho chromý Timur). Timurovi, ktorý nechcel, aby Urgenč konkuroval Samarkandu, sa miestny panovník Jusef Sufi podvolil, no nie nadlho, dvakrát sa proti nemu postavil a skončilo to tak, že Timur zrovnal Urgenč so zemou, vyvraždil jeho obyvateľstvo a jeho ničenia bola ušetrená len mešita a niekoľko ďalších stavieb. K tomu všetkému pridajte ešte to, že rieka Amudarja zmenila svoj smer, čím okoli mesta úspešne vysušila a tak nečudo, že regionálne centrum sa presunulo do Chivy v dnešnom Uzbekistane.

Okolie starého Urgenču osídlili Turkméni koncom 19. storočia, no svoje mesto založili za starým, ktoré využívali skôr ako pohrebisko a neskôr sa z neho stala pamiatková rezervácia

Na éry vzdialení od udalostí nájazdníkov, panovníkov i Zlatej hordy sme sa na tomto mieste ocitli my v jedno nepríjemne mrazivé marcové ráno. Starý Urgenč si pre nás našťastie, a vďaka starostlivej práci archeológov, ktorá začala v roku 1929, zachoval hneď niekoľko svojich veľkých pokladov. Tým najväčším a najlepšie zachovaným je mauzoléum Turabek Chánum. Údajne je to mauzoléum, i keď archeológovia si tým úplne nie sú istí, pokojne to vraj mohla byť aj trónna miestnosť. V každom prípade upúta už na prvý pohľad svojou výškou, štíhlymi portálmi a krásnou výzdobou. To najkrajšie sa nachádza v jej vnútri - nádherne zdobená vnútorná strana kupoly jej dómu. Portál, náznak modrých kachličiek ako aj vnútorná výzdoba poukazujú na architektonickú tradíciu, ktorá sa neskôr naplno rozvinula práve v Uzbekistane.

A aj keď sa to pri jej súčasnom stave nezdá, je to jedna z najkrajších a najvýnimočnejších budov v Strednej Ázii a má svoj skrytý zmysel: je to jeden obrovský kalendár: mozaika vnútornej časti dómu je rozdelená na 365 sekcií ako dni v roku, 24 oblúkov pod dómom pre hodiny dňa, 12 väčších oblúkov pre mesiace v roku a štyri veľké okná symbolizujú štyri týždne v mesiaci. Cieľom bolo ukázať človeku, že v neustálom toku času je absolútne bezvýznamný a pominuteľný. Všetky použité prvky sú vo svojej najskoršej fáze.

Sultan Tekesh mauzoléum je pomenované po otcovi Mohameda II., panovníka Chorezmu, ktorý si ho údajne nechal postaviť pre seba, spolu s medresou a knižnicou neďaleko, ktoré sa však nezachovali. Zároveň sa však povráva, že na tomto mieste bol predtým zoroastristický chrám. Nedá sa prehliadnuť pre jeho nezvyčajný tvar: štvorcová stavba z tehál s azúrovo modrou lievikovitou strechou.

V blízkosti mauzolea sa nachádza aj minaret Kutlug - Timur. Pochádza z prelomu 11. a 12. storočia, je vysoký 60 metrov a jeho priemer sa postupne zužuje z dvanástich metrov pri základni až po dva metre na vrchu.

K ďalšej pamiatke sme sa museli prejsť ešte ďalej ako doposiaľ, pričom pomedzi prázdno medzi jednotlivými stavbami si v mysli treba predstaviť obrovské prosperujúce mesto. Cesta jedným smerom až ku koncu chodníka mala minmálne dva kilometre. Predstavte si vyplienený Rím zrovnaný so zemou, v ktorom sa zachovali iba Koloseum, zo dve ruiny Fora Romana a ruiny troch kostolov v rádiuse dva kilometre. Zasaďte to do púšte a máte starý Urgenč.

Mauzoleum Il-Aslan je venované dedovi Mohameda II. a je najstaršou pamiatkou na tomto mieste, pochádza z 12. storočia. Počas svojej histórie slúžila aj ako cisterna na vodu.

Z archeologického komplexu sme sa presunuli do samotného mesta Kuňja-Urgenč. V jeho centre, pri moslimskom cintoríne sa nachádza komplex trch mauzoleií, ktoré pochádzajú z období od 14. do 16. storočia.

Skoro ako samarkandský Registan, akurát v menšom a bez farieb.

Na tomto mieste sme sa už necítili tak opustene, je navštevované miestnymi a aj keď sa to z fotografií nezdá, ľudí tam bolo požehnane. Okrem iného tam záujemcov lovil miestny fotograf a ženičky si s radosťou dávali robiť skupinové fotografie.

My sme v popoludňajších hodinách nasadli na lietadlo, ktoré nás odnieslo späť do Ašchabádu, odkiaľ sme sa nasledujúci deň ráno vrátili späť do Moskvy. Príbehom zo Strednej Ázie však nie je koniec, lebo už o pár týždňov sme využili štedrú dávku májových štátnych sviatkov v Rusku na návštevu ďalšej stredoázijskej krajiny, Uzbekistanu. A tak vás pozývam o týždeň v piatok so mnou navštíviť nádherný Samarkand!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?