Úvod do Strednej Ázie: A ešte raz Samarkand

Autor: Martina Rúčková | 2.10.2015 o 10:45 | (upravené 3.10.2015 o 8:00) Karma článku: 7,67 | Prečítané:  760x

Samarkand, to nie je len Registan a Bibi Chanim, ale aj mnoho ďalších fascinujúcich pamiatok. Roztrúsené sú rôznymy smermi naprieč celým mestom a už ich samotná hľadanie je malé dobrodružstvo.

A presne takto sme sa aj my vybrali do Múzea Afrosiabu - starovekého Samarkandu. Archeologické vykopávky sa nachádzajú na rozsiahlom území okolo múzea a samotné múzeum bolo postavené okolo toho najvzácnejšieho nálezu - fresky zo siedmeho storočia, ktorá zobrazuje kráľa Varchumana, ktorý prijíma vyslancov zo zahraničia. A celé kŕdle a stáda rôznych domácich zvierat (sem rátam aj ťavy) a vtákov.

Múzeum pokračuje ďalšími artefaktami z Afrosiabu, mňa však neskutočne pobavila epizódka v jeho multimediálnej miestnosti: dostali sme možnosť pozrieť si film, súhlasila som, tá miestnosť ma skutočne volala svojou klimatizáciou nastavenou na asi dvadsať stupňov. Bolo to úžasné osvieženie v porovnaní s teplotami vonku, ktoré prekračovali tridsiať stupňov. I tak som začala pozerať, až som zaspala. Čo by nebol problém, ale na konci filmu za nami prišiel pracovník múzea, ktorý vyinkasoval za pozeranie sumu rovnajúcu sa jednému euru na osobu. Že oni to majú spoplatnené zvlášť, aj keď sme už platili vstupné. Ale veď dobre. V duchu som sa utešovala skutočnosťou, že v Turkmenistane by za to pýtali snáď ešte viac. A inak ešte aj ten záchod bol spoplatnený!

Uzbeci si celkovo veľmi radi privyrobia a tak budete mnoho času tráviť zjednávaním. Patrí to k miestnej kultúre. No taxíky medzi bodom A a B sú mimoriadne lacné, v závislosti od vzdialenosti zaplatíte 2000 až 6000 somov, teda päťdesiat eurocentov až euro päťdesiat. No nevoz sa :) Taxík sa zásadne nevolá, proste sa mávne na okoloidúce auto, poviete mu, kam idete a on vás vezme. Funguje to tak, ako kedysi v Moskve, taxikárom je jednoducho každý. A tak sme to využili a odviezli sa k mazoléu proroka Daniela (Mauzoleum Choja-Danijar).

To leží na severnej strane Afrasiábskeho kopca, pri rieke Siab a pri ruinách opevnenia starého Samarkandu. Rekonštrukcia prebehla začiatkom minulého storočia, no stále leží na údajnom mieste, kde bol prorok pochovaný. Je to významná osobnosť pre moslimov aj kresťanov a mnoho ľudí sa tu pravidelne chodí modliť. Sarkofág pod piatimi kupolami meria 18 metrov, lebo vraj telo proroka neprestalo rásť ani po jeho smrti a každý rok narastie o centimeter.

Kým sme sa však dopracovali k hrobke, museli sme sa predrať pomedzi vykopávky a stavebné práce, lebo toto miesto bolo rozkopané rovnako ako košická Štúrová. O rok vraj bude vyzerať pekne, čo je síce super, ale o rok tam už nebudeme. Nuž, globaľnaja strojka, čo vám poviem.

Pokračovali sme do Ulugbekovho observatória. V minulom storočí to bol jeden z najväčších archeologických objavov. Panovník Ulugbek bol nadšeným astronómom a dal si postaviť najväčšie a najlepšie vybavené observatórium v stredoveku. Možno ho tak aj popisoval svojim kamošom, na tabuľke ale asi takéto označenie nemal. Objavil ho ruský archeológ Vjatkin v roku 1908 a asi sa tomtuo objavu veľmi tešil. Observatórium bolo postavené v tvare cylindra vysokého 30 metrov s priemerom 46 metrov a malo tri poschodia. Nachádzal sa v ňom veľký mramorový sextant. Samarkandskí astronómovia pripravili Ublugbekov Zij a Gurkhaniho Zij, stredoveké katalógy a tabuľky hviezd, v ktorých popísali 1018 hviezd. Tieto veľdiela boli dokončené v roku 1437.

 

Mimochodom, ak by vás zaujímala reálna časová os, tak pamiatky predošlého článku a aj tie spomenuté vyššie sme navštívili v priebehu jedného dopoludnia a obeda. Následne sme sa odviezli k Registanu, z ktorého šli taxíky do Šachrisabsu, miesta, kde si dal panovník Timur postaviť monumentálnu hrobku, len aby umrel predtým, než sa tam stihol dostať a tak je pochovaný v Samarkande. O tomto výlete napíšem v nasledujúcom blogu.

Späť do Samarkandu sme sa vrátili k večeri. Tak sme sa navečerali v jednej z miestnych čajchán. Ako sme sa dozvedeli, ak chcete v Uzbekistane plov, treba si ho pýtať na obed, večer ho už nemajú. Takto to funguje odjakživa: popoludní sa nakúpia suroviny, ráno sa nakrájajú kilá cibule a mrkvy, na ktoré sa položí ryža a baranie mäso, to všetko sa zaleje štedrou porciou maste a dlhé hodiny sa varí, aby to bolo na obed dobré. Uzbeci majú plov ako svoje náboženstvo, je pre nich ešte dôležitejší ako sex. A dostať ho tam len na obed. To mi len pripomenulo, ako mám rada vymoženosti Moskvy, lebo stačí zájsť do ktorejkoľvek pobočky siete Čajchona No. 1 a plov vám naservírujú kedykoľvek, dokonca aj uprostred noci. No ale späť k plovu, ktorý nebol. Namiesto neho sme si dali lagman - polievku rozšírenú na Kaukaze aj naprieč celou strednou Áziou, v ktorej je všetko: vývar, mäso, zelenina, cestoviny, ba dokonca aj štedrá porcia všadeprítomného ukropu - kôpru. Ten prvý lagman som jedla s chuťou, to som ale netušila, že plov, lagman, šašlík a nejaká tá zelenina budú naším permanentným jedlom na najbližší týždeň...

Po zotmení Registan rozsvietili: tri päťsto rokov staré medresy svietili rôznymi farbami, ktoré sa menili, prelínali, ladili či kontrastovali. Neviem, či majú takúto svetelnú show celoročne, alebo súvisela s oslavami prvého mája, ale bolo to úžasné divadlo.

Nasledujúci deň sme mali na Samarkand ešte jedno dopoludnie, kým sme sa vybrali do Buchary. Doplnili sme teda medzery v zozname pamiatok, ktoré treba navštíviť a vybrali sa pozrieť nášho kamaráta Timura na mieste, kde je pochovaný, lebo ho akosi nestihli odniesť cez hory do už spomínaného Šachrisabsu. A tak si oddychuje v mauzoleu Gur-Emir, čo v preklade znamená hrob vládcu. Timur tu má celú rodinnú sešlosť, ležia tam aj jeho synovia a vnuci. A to bolo pôvodne postavené práve pre Timurovho vnuka Mohammeda Sultána, ktorý zomrel počas vojenského ťaženia v roku 1403 a jeho smrť Timura veľmi zasiahla - z Mohammeda plánoval spraviť svojho dediča. Kamene v mauzoleu len označujú miesta, kde sa nachádzajú telesné pozostatky Timura a jeho rodiny, tí sú však pochovaní v podzemných priestoroch pod mauzoleom.

V strede je veľký kus tmavomodrého nefritu, ktorý označuje Timurovu hrobku. Dnes je kameň prasknutý, to preto, lebo v roku 1740 ho Šach Nadir vzal zo sebou do Perzie, po ceste sa mu rozbil a mal celkovo dosť veľkú smolu a takmer mu zomrel syn. I jeho radcovia mu poradili, nech len ten veľký zelený šuter, pardón, teraz už dva trochu menšie, no stále veľké zelené šutre pekne-krásne vráti späť do Samarkandu, možno to pomôže. Jeho syn sa následne uzdravil. Korelácia síce nie je kauzalita, ale aspoň sa vďaka tomuto sledu udalostí vrátil Timurov náhrobný kameň na svoje pôvodné miesto. Timur je pochovaný pri nohách svojho duchovného učiteľa Mersaida Baraka.

Sovietskym archeológom sa podarilo z pozostatkov vyčítať, že Timur meral meter sedmdesiat, čo bolo na tú dobu celkom dosť a že bol chromý na jednu nohu a ruku, údajne v dôsledku zranení z mladosti. Z toho aj prezývka Timur Lang, teda Chromý Timur. Meno pre panovníka nič moc, zato v sfére country hudby by s tým možno niekto prerazil. Sovietski vedci, konkrétne antropológ Michail Gerasimov ešte prišli na to, že príčinou smrti Ulugbeka bolo, že prišiel o hlavu. Chápem, bez hlavy sa žije dosť obtiažne. Michail sa nepoučil z príhod egyptských výprav a Timurov hrob otvoril napriek tomu, že na ňom našiel nápis: "Ten, kto otvorí tento hrob, bude porazený nepriateľom mocnejším, než ja." Spravil tak 21. júna 1941. Nasledujúci deň napadol Hitler Sovietsky zväz.

Keď už som natrhla ten mikroténový sáčok s egyptskými paralelami, navštívila som aj samarkandské Údolie Kráľov, Šach-i-Zindu.Ťažko sa mi hľadajú slová opisujúce tento zázrak, kráčala som ním s otvorenými ústami a každú chvíľu som od údivu híkala. Je to komplex mauzoleí, každé z nich je postavené v typickej architektúre s portálmi a kupolami, zdobené keramikou s prevažujúcimi modrými a tyrkysovými odtieňmi. Šach-i-Zinda vnikla v 11. storočí a jej názov znamená Hrob žijúceho kráľa.

Hrobky sú bohato zdobené zvnútra aj zvonku. V čase našej návštevy tam bolo plno, pár turistov a mnoho miestnych, pre ktorých je tento komplex posvätným pútnickým miestom.

Ostalo v nás mnoho dojmov a som veľmi rada, že sme si Šach-i-Zindu nechali na záver, podľa mňa je to to najkrajšie miesto v Samarkande. A nám neostávalo nič iné, len ísť na hotel po ruksaky a odviezť sa na námestie, z ktorého odchádzajú taxíky do Buchary.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?