Úvod do Strednej Ázie: Globálna strojka v Šachrisabse

Autor: Martina Rúčková | 9.10.2015 o 10:00 | (upravené 23.10.2015 o 12:44) Karma článku: 6,83 | Prečítané:  1854x

Šachrisabs je malé uzbecké mesto asi 80 kilometrov na juh od Samarkandu a zároveň miesto, ktoré si Timur zvolil pre svoju hrobku. Akurát to bolo na tie časy ďaleko a zomrel skôr, než sa sem dostal.

Preto dnes v Šachrisabse nájdete ruiny obrobského mauzolea, ktoré nebolo nikdy využité na svoj pôvodný účel a mnoho ďalších pamiatok. Len tam prosím nechoďte v čase veľkej globálnej rekonštrukcie pri príležitosti nejakého výročia, ako sa to podarilo nám. Aj tak toho uvidíte dosť, len asi nie čo, čo ste očakávali.

Ale čo už, ku koloritnému Uzbekistanu sa to akosi hodí. My sme sa doň vybrali v rámci poldenného výletu zdieľaným taxíkom, do ktorého sa nás okrem šoféra úspešne napratali štyri kusy. Aj ďiaľkové taxíky sú v Uzbekistane dosť lacné, spiatočná cesta je za babku (tie uzbecké majú plné ústa zlatých zubov), akurát sa dobre potlačíte. Ale čo by ste pre žiarivý zlatý úsmev nespravili! Taxíky do Šachrisabsu stoja neďaleko Registanu, pričom postup je pri všetkých diaľkových taxíkoch rovnaký: prídete, vyberiete si šoféra, ktorý sa vám najviac pozdáva, zjednáte cenu, nasadnete do taxíka a čakáte, kým sa nedoplní o potrebný počet pasažierov. Následne idete. My sme sa na polceste zastavili na horskom prechode, z ktorého bol pekný výhľad na okolitú krajinu. Presne tom horskom prechode, ktorý chudák Timur už zaživa prekročiť akosi nestihol.

Kto má záujem, môže sa občerstviť, alebo aspoň nadýchať čerstvého vzduchu a verte mi, po toľkých serpentínach, polorozbitých cestách a energickým štýlom šoférovania vášho vodiča ho budete potrebovať. Ten náš nás vyhodil pri hlavnej ceste na mieste, kde sa nachádzajú historické ruiny. Zároveň sme sa s ním dohodli, že o dve hodinky sa po nás vráti. Šli sme teda bádať.

Śachrisabs bol založený pred 2700 rokmi a svoje súčasné meno dostal len nedávno, kedysi mu hovorili Kesh/Kish - milý srdcu, či Nautaka. Od 6. do 4. storočia pred naším letopočtom bol súčasťou Achmenidskej ríše, následne ho dobyl Alexander Veľký rukou svojho generála Ptolemaia. Saša tu potom počas niekoľkých zím dovolenkoval so svojou ženou Roxanou. V rannom stredoveku tu vládli miestni vodcovia, ktorí platili poplatok za ochranu turkickým chánom, v roku 710 ho dobyli Arabi a neskôr, ako väčšinu okolitého územia, Mongoli. 9. apríla roku 1336 sa tu narodil Timur, ktorý mesto premenoval na Šachrisabs - zelené mesto. Vybudoval si tu mnoho palácov, mesto považoval za svoje rodinné sídlo a zároveň aj ako miesto, kde chce byť pochovaný.

Samotné mesto si dnes žije celkom rušným životom, archeologický komplex sa nachádza trochu od ruky, uprostred nehostinnej krajiny, ktorú sa momentálne snažia aspoň trochu poľudštiť vysádzaním kríkov a stromčekov. Turistický biznis však funguje vo svojej veselej partizánskej podobe aj tu a tak sme hneď po príchode na námestie paláca Ak-Saraj boli úspešne skasírovaní.

Palác Ak-Saraj, alebo biely palác, začal Timur stavať v roku 1380 a bol to jeho najambicióznejší projekt v Šachrisabse. Timur dobil Chorezm, vzal odtiaľ architektov a umelcov a poďho na šachrisabské galeje. Bohužiaľ v súčasnosti sa zachovala len jedna z dvoch veží majestátnej brány, ktorej oblúk bol vysoký až 22 metrov. Nad bránou sa dodnes zachoval odvážny nápis, ktorý nepriateľov upozorňuje, že ak spochybňujú Timurovu moc, len nech sa pozrú na jeho budovy. Za ruinami paláca, smerom ďalej do útrob starého mesta, je dnes veľká socha Timura.

 

 

Za iných okolností by ste v Šachrisabse našli aj ďalšie pamiatky, napríklad mauzoleum Dorus Saodat, kde je pochovaná väčšina Timurovej rodiny, či krytý bazár Chor-su. No ale tu sa dostávame k jadru problému a síce onej globálnej rekonštrukcii. Môžem potvrdiť, že v čase našej návštevy bolo rozkopané úplne všetko. Miestni nám aj vraveli, že načo ideme teraz do toho Šachrisabsu, treba tam ísť o rok, lenže svet je veľký a do Uzbekistanu sa neplánujem vrátiť až tak skoro. Najmä pri predstave etudy, ktorá by nás opäť čakala na uzbeckej ambasáde. A tak sme sa prechádzali, preskakovali káble, snažili sa nespadnúť do najbližšieho žľabu, ktoré sú v Uzbekistane z neznámeho dôvodu odkryté, priam volajúc po tom, aby si v nich nepozorný turista zlomil nohu, a hľadali, čo sa ešte dá ísť pozrieť.

Našli sme napríklad Dorut-Tillavat, kde je pochovaný Timurov otec. Zatiaľ visí v zvláštnom beztiažovom stave medzi rekonštrukciou a chátraní: ako môžete vidieť, z tyrkysovej kupoly medresy si svoju cestu veselo raší divorastúca tráva, respektíve vzhľadom na teplo skôr seno. Aj interiér medresy vyzerá tak trochu rozpačito. Treba ale myslieť na to, že tento komplex sa začal stavať v roku 1370 a prežil až dodnes.

Mapa s plánom celého komplexu nám ukázala odvážny projekt a dôvod, prečo je dnes celý Šachrisabs rozkopaný a v podstate aj vyľudnený. Aj keď vraj len treba počkať na sobotu a pri soche Timura sa fotí naraz pokojne aj desať neviest.

Globálna strojka v praxi. Napríklad na nešťastného cestovateľa prídu také ľudské potreby, no čo s tým? Miestny robotník na mňa pri otázke, kde tu nájdem toaletu pozerá, prehliada si mňa a moju dlhú sukňu a potom rozpačito prezradí, že síce záchod majú, ale že je taký... no maloroľnícky. Hovorím nevadí, ja si nepotrpím, tak mi ukazuje jeden vlnitý plech ohnutý okolo štyroch palíc, ďalšiu vrstvu improvizovaného paravánu tvorí akýsi igelit. Obísť to zozadu, vojsť, čupnúť si a ideš. To zeleno-oranžové stvorenie je moja maličkosť, môj drahý manžel ma uchechtávajúc sa zachytil cestou do tejto luxusnej trónnej siene, aká istotne nemala páru ani za čias Timura.

Po ceste naspäť sme mali opäť pár príjemných pohľadov kombinovaných s výjavmi z veľkej rekonštrukcie.

Ktovie, čo by na to povedal sám Timur? Ale tak keď bude tento veľký projekt dokončený, možno bude krochkať blahom a híkať zo svojej hrobky v Samarkande, kde sa mu cestou do Číny, kde plánoval veľké vojenské ťaženie, akosi podarilo umrieť. Nuž nevadí, jeho telo sa zabalzamovalo a nieslo späť domov, lenže tu mu skrížila plány príroda: horský priesmyk, ktorým sa dalo dostať do Šachrisabsu, bol neprejazdný a balzamovacie techniky v tej dobe neboli také, aké neskôr využíval (a dodnes využíva) súdruh Lenin. A tak skončil milý Timur v mauzoleu Gur Emir v Samarkande.

A my sme skončili v Samarkande tiež, o týždeň vás zavediem do Buchary.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?