Úvod do Strednej Ázie: Buchara

Autor: Martina Rúčková | 20.10.2015 o 14:00 | Karma článku: 8,71 | Prečítané:  2673x

Zo Samarkandu sme sa presunuli do Buchary, ktorá sa mala stať našou základňou na nasledujúce dva dni.

Buchara bola ďalšou z priam povinných zastávok na ceste naprieč Uzbekistanom - regionálne hlavné mesto s centrom zapísaným na zoznam pamiatok UNESCO, dvesto sedemdesiatimi tisícmi obyvateľov a niekoľkými storočiami histórie láka už len z popisu. Akurát sa tam najprv musíte dostať. Väčšinou si miestni aj turisti vyberajú medzi zdieľaným taxíkom a autobusom. My sme sa rozhodli pre tú prvú možnosť, pričom za 270 kilometrov dlhú cestu sme platili asi 17 eur na osobu, a aj to bolo viac, než by sa dalo zjednať ešte pred začiatkom cesty. V malom aute sme sa tlačili okrem vodiča hneď piati - my dvaja, starší pán a pani s dcérou na kolenách. Asi štyri hodiny hrkotania po regionálnych cestách stlačení na doraz uprostred páľavy dňa a boli sme v Buchare. Ani to nebolelo.

Najprv ale treba zameniť peniaze, prirodzene. V Uzbekistane je to veľmi jednoduché, podídete k čomukoľvek, čo dýcha a oznámite, že máte 100 eur či dolárov, ktoré by ste radi zamenili za uzbecké somy. Daný živočích buď niekomu zatelefonuje alebo sa rozbehne domov a o chvíľku vám prinesie štyri zväzky miestnych 1000 somových bankoviek v gumkách, či úhľadne previazané nitkami a ešte pár drobných k tomu. Spôsobuje to skutočnosť, že dostať sa k valute je pre miestnych v Uzbekistane mimoriadne náročné - vyžaduje to nielen návštevu banky, ale aj prosíkanie sa a vypisovanie rôznych žiadostí. No keď si chcú kúpiť auto, v prípade Uzbekistanu je to konkrétne Chevrolett, nič iné sa tam nevyrába a teda ani nepredáva, pričom za akúkoľvek inú ako bielu farbu si poriadne priplatia, platia zaň v dolároch. Nehovoriac o tom, že si auto treba objednať vopred a dodacia lehota sa môže vyšplhať až na jeden rok. A tak tu vzniká ekonomická anomália - Uzbekistan je asi jediná krajina na svete, kde je možné auto kúpiť ako investíciu - zaplatíte teraz, o rok ho dostanete, no máte istotu, že ho predáte za ešte vyššiu cenu niekomu, kto súrne potrebuje auto a je si ochotný priplatiť.

Oficiálny kurz euru či doláru k somu je o tretinu až polovicu menej výhodný než ten neoficiálny, kedy namiesto dvesto šesťdesiatich tisícov somov za sto eur dostanete od kohokoľvek minimálne štyristotisíc, niekedy až štyristopäťdesiattisíc somov. Jediný problém je čo s toľkými peniazmi a to do slova - do peňaženky ich nenapcháte, jeden zväzok sa horko-ťažko zmestí do malej tašky a tak sme ich my väčšinou nosili v igelitovom sáčku v ruksaku. O počítaní ani len nehovorím, to je tortúra. Vždy som fascinovane sledovala miestnych Uzbekov, ktorí zväzok peňazí dokázali prepočítať raketovou rýchlosťou a niektorí dokonca vedeli odhadnúť množstvo peňazí len z hrúbky zväzku bankoviek. Asi sa to učia už od základnej školy.

No ale poďme k Buchare samotnej. Miesto, na ktorom sa nachádza, je osídlene už päť tisícročí a história samotného mesta siaha až do piateho storočia pred naším letopočtom. V staroveku bola súčasťou Sogdu - jedného z historických regiónov Strednej Ázie a tiež Perzskej ríše. V 7. storočí nášho letopočtu sa stala súčasťou Západoturkického kaganátu. V desiatom storočí Bucharu obsadili Samanidi. Spolu s Arabským kalifátom, ktorého súčasťou mesto tiež bolo, ovpyvnili jeho vzhľad a smerovanie: vždy sa tu miesilo hneď niekoľko náboženstiev a vierovyznaní a od 10. storočia sa tu začali vo veľkom stavať mešity, minarety, medresy a iné budovy. Podoba starého mesta ostala nezmenená do dnešných čias a dnes je spolu s Chivou tou časťou Uzbekistanu, ktorá svedčí o tom, ako vyzerala krajina pred tým, než do nej prišli Rusi a spravili z nej jednu zo svojich socialistických republík. Buchara tak prežila nielen Rusov, ale aj Džingischána či Timura. V roku 1753 sa miestny vyslanec perzského panovníka rozhodol vyhlásiť za emira, založil Mangitovskú dynastiu, ktorá prežila až do už spomínaných Rusov. Najznámejší z nich bol Nasrullah Chán, ktorý sa v boji o nástupníctvo neštítil zabiť 26 svojich rodinných príslušníkov. O ňom si ešte čo-to povieme.

Na obrázku vyššie sa nachádza Ulugbekova medresa, jediný pozostatok bájneho astronóma, ktorá sa dodnes veľmi dobre zachovala. Začala sa stavať v roku 1417 a navrhli ju v tom čase tí najchýrnejší architekti.

Srdcom starej Buchary je určite spolu s Citadelou Arka komplex Poi Kalyan. Že sa k nemu blížite, spoznáte podľa vysokej koncentrácie predavačov rôznych suvenírov, napríklad takýchto krásnych tanierikov. Jeden som si aj odniesla domov a v duchu uvažujem, že si možno ešte jeden do páru zaobstarám. Mimochodom, ak sa vám páči táto keramika, ale nemáte možnosť ísť do Uzbekistanu, zoženiete ju aj v Moskve, napríklad na Dragomilovskom trhu, kde majú aj pravý kazan na varenie plovu.

Ale späť k Poi Kalyan. Pozostáva z troch hlavných častí: minaretu Kalyan, mešity Kalyan a medresy Mir Arab.

Minaret Kalyan, teda veľký je jedným z hlavných symbolov mesta. Postavili ho z tehál a meria 46.5 metra, jeho základy siahajú až desať metrov pod zem. V základe má priemer deväť metrov. So strechou Veľkej mešity ho spíája malý most, práve odtiaľ sa do minaretu vchádzalo a na jeho vrch viedlo ďalších 105 schodov. Legenda vraví, že jeden z miestnych šahov sa rozhodol popraviť svoju ženu tak, že ju prinúti skočiť z minaretu. Ako posledné želanie si vymyslela stráviť hodinu vo svojich komnatách. Po hodine sa objavila odetá vo všetkých šatách, ktoré našla vo svojich truhliciach a niekoľko desiatok sukieň jej slúžilo ako padák. Ktohovie, pieseň Sedemdesiat sukieň mala je možno z Uzbekistanu... Iná legenda zasa vraví, že Arslan Chán po hádke zabil imáma, ktorý mu vo sne prikázal, že už keď ho zabil, nech ho pochová na mieste, kde sa k jeho hrobu nikto nedostane. A chán postavil tento obrovský minaret na mieste, kde bol imám pochovaný.

Mešita Kalyan (Veľká mešita) je jednou z najstarších v Strednej Ázii, pričom na jej mieste sa nachádza niekoľko podzemných podlaží. Zaberá celý jeden hektár a vojde sa do nej asi desaťtisíc veriacich. Medresa Mir Arab je jednou z najsvätejších islamských vzdelávacích inštitúcií v krajinách bývalého ZSSR. Pomenovaná je po šejkovi Mir-i-Arabovi, ktorý je na jej území pochovaný. Dodnes tu sídli seminár.

Druhým ikonickým zjavom mesta je Citadela Arka, najstarší komplex budov v meste, bývalé sídlo správy mesta. Aj v Buchare nájdete Registan, teda prašné miesto, toto námestie leží priamo pred Arkou a okrem iného sa tu môžete odfotiť s ťavou, či z neho obdivovať dnes už polorozpadnutú kovový vodojem ruského architekta Šuchova z roku 1927.

Samotná Arka bola obývaná od piateho storočia nášho letopočtu a vždy v nej sídlil pán mesta. Dnes je ťažko poznačená ruským bombardovaním z roku 1920, niektoré jej časti sú zrekonštruované a nachádza sa v nich múzeum. V stredoveku to bolo mesto v meste, nachádzal sa tu palác emira, mincovňa, mešity, vládne inštitúcie, sklady, obchody, temnica a tiež námestie , kde sa konali verejné stretnutia. Na jednom z múrov vždy visel bič, ktorý symbolizoval emirovu moc.

Námestie pred citadelou by vedelo určite porozprávať mnoho pozoruhodných príbehov, ja vyberám jeden z knihy Petera Hopkirka "The Great Game", ktorý rozpráva o špionážnych a diplomatických hrách Ruska a Veľkej Británie v tejto časti sveta. V roku 1839 do Buchary prišiel plukovník Charles Stoddart, ktorý mal informovať miestneho emira o plánovanej britskej invázii Afganistanu. Nadriadení bohužiaľ chudáka plukovníka nevybavili drahými darmi a listom priamo od kráľovnej Viktórie, emirovi priniesol len list od indického guvernéra. Milým emirom nebol nikto iný než po krvi bažiaci Nasrullah Chán, ktorý sa na takéto zaobchádzanie prudko urazil a plukovníka Stoddarta, ktorý si ešte dovolil porušiť protokol tým, že pred Arku docválal na koni, okamžite hodil do temnice. V roku 1841 ho prišiel zachrániť kapitán Conolly, ktorý však skončil rovnako v žalári, lebo emir ho podozrieval, že proti nemu Británia kuje pikle spolu s chánmi z Chivy a Kokandu. 24. júna 1842 po tom, čo sa Britské vojská stiahli z Kábulu, prešla emira trpezlivosť s celou Britániou aj jej obyvateľmi, Stoddarta s Conollym dal predviesť pred bránu citadely, kde si najprv za letných horúčav vykopali vlastný hrob, a potom prišli o hlavu. Ich rodiny sa poskladali na ešte jedného vyslanca do Buchary, ktorý mal preveriť, čo sa s nimi stalo, bol to farár Joseph Wolff a toho emir nepopravil len preto, lebo mu Wolffov kňažský habit prišiel prenáramne vtipný.

Predpokladané miesto, kde sa to všetko udialo, môžete vidieť na nasledujúcej fotografii.

No z bucharských príbehov to nie je zďaleka všetko a preto s nimi budeme pokračovať aj v piatok. Do skorého videnia!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?