Úvod do Strednej Ázie: Ďalšie zákutia Buchary

Autor: Martina Rúčková | 23.10.2015 o 10:45 | (upravené 23.10.2015 o 11:32) Karma článku: 7,72 | Prečítané:  524x

V utorok sme do Buchary nahliadli, získali z nej prvé dojmy a dozvedeli sa niečo o tomto pozoruhodnom meste Uzbekistanu. Dnes Vás ňou prevediem podrobnejšie a porozprávam vám niečo o jej ďalších pamiatkach. A bude aj plov!

Dnešnú prehliadku začneme pri Bolo-Hauz, jedinom pamätníku stredovekej kultúry v Buchare. Hauz označuje vodnú nádrž, ktorá sa nachádza priamo pred mešitou, ku komplexu patrí ešte minaret. Bolo-Hauz uvidíte priamo od citadely Arky, nachádza sa priamo oproti nej. K mešite bola v 20. storočí pribudované letná terasa s vyzdobeným stropom a držaná drevenými stĺpmi. V Buchare nájdete mnoho vodných nádrží, bohužiaľ dnes sú určené skôr na okrasu než na čokoľvek iné. Vo vode z nich by som sa ani len nekúpala, nieto ešte odvážila ju piť.

Neďaleko Arky, uprostred malého cintorína sa nachádza mauzoleum Chashmai Ayub, čo v preklade znamená Jóbova studňa, lebo vraj sám Jób, ktorý mal asi plné zuby rôznych jóbových zvestí, a aby sa nerúhal, radšej sa vybral do Buchary. Na jednom mieste buchol palicou o zem a zo zeme zrazu vytryskla voda. Voda z tejto bájnej studne, ktorá ale naozaj existuje, je nielenže pitná (na rozdiel od iných v Buchare), ale dokonca má vraj aj liečivé účinky. Osobne som neskúšala.

Ale mauzoleum má viacero zaujímavostí - dóm v tvare ihlana je typický pre architektúru Chórezmu a tak sa predpokladá, že ho robili Chórezmovia. Dnešný tvar mauzolea je výsledkom mnohých rekonštrukcií v priebehu piatich storočí. Napriek svojmu mystickému vzhľadu je jeho vnútro dnes relatívne banálne, obsahuje výstavu venovanú miestnemu vodohospodárstvu a niekoľko kobercov.

 Po ceste sme zachytili pri práci miestnych.

Pokračujeme k najstaršej moslimskej poamiatke v Buchare, ktorá bola údajne dokončená v roku 905. Je to mauzoleum Samanidov, takmer dokonalú kocku postavenú z tehál, na ktorej leží dóm. Všetky jej steny sú identické a celkový tvar mauzolea symbolizuje myšlienky sufizmu: kocka je symbolom pevnosti, stavebného materiálu, teda Zeme a dóm symbolizuje oblohu. Dohromady predstavujú jednotu vesmíru, alebo, ako by naši bratia Slovania v tom čase povedali, všehomíru.

V čase našej návštevy bolo mauzoleum plné, jeden autobus vychrlil návštevnú grupu ošatkovaných babiek nie nepodobných tým, aké sme žažili v tureckej Konyii, druhý zasa grupu Aziatov s foťákmi väčšími než náš batoh.I uznali sme, že nám načím pobrať sa ďalej.

Rôznymi uličkami sme pokračovali na okraj starej časti mesta, kde postupne začali prevládať nielen miesta určené pre turistov, A tak sme narazili na medresy, ktoré mali na chodníkoch pred sebou reklamy na holičstvo, predajňu s autosúčiastkami a iné obchody. Ďalej od turistov si už svoje vzácne pamiatky Uzbeci vážia akosi menej. Pritom medresa Abdullah-chana je rovnako krásna a zaujímavá ako hociktorá iná - pochádza z rokov 1588-1590 a architektonicky vyniká na prvý pohľad. Jej prednú časť tvorí vysoý portál, ktorý je napojený na dve poschodia miestností s vlastnými vchodmi a galériou.

Napriek očividnému zanedbaniu sa v medrese po našom príchode okamžite vyrojil starší mužíček, ktorý nás za našu návštevu skasíroval. Len keby aspoň niečo z tých peňazí šlo na rekonštrukciu...

Budova na nasledujúcej fotografii síce vyzerá mierne ošarpane, no v skutočnosti v sebe ukrýva mnoho tajomstiev. Volá sa mešita Magoki Attari a je najstaršou zachovanou mešitou nielen v Buchare, ale aj v celej Strednej Ázii. Mali sme ju po ceste od nášho hotela do srdca mesta, námestia Lyabi-Hauz. Dnes je z nej múzeum kobercov, kde sú vystavené koberce rôznych turkických kmeňov z rôznych častí sveta. Oplatí sa navštíviť už len kvôli zaujímavej výstave, no je tu možné vidieť časť vykopávok, ktoré pod mešitou odhalili zoroastriánsku svätyňu z 5. storočia nášho letopočtu.

A my už plynule pokračujeme na Lyabi-Hauz, námestie vystavané okolo vodnej nádrže z roku 1620. Je pozoruhodné vidieť, že napriek tomu, že je to najturistickejšie miesto Buchary, turistom sa predsa len nepodarilo miestnych kompletne vytlačiť a tak na stoličkách pri špinavej vode nádrže vysedávajú ako turisti, väčšinou sŕkajúci pivo, tak aj čajíčkujúci miestni. Mimochodom, dobrá rada: v Uzbekistane si nikdy neobjednávajte čaj s citrónom, za citrónový "prídavok" vám naúčtujú dvoj- až trojnásobok ceny čaja bez citrónu. Turista, chceš citrón? Plať. Stále sa ale bavíme o cene asi päťdesiat centov za čajník, takže aj keď si ten citrón dáte, neprerobíte.

V jednej z čajchán (typických uzbeckých reštaurácií) práve na tomto námestí sa nám konečne podarilo ochutnať pravý uzbecký plov - jedlo z dlhozrnnej ryže, baranieho mäsa, mrkvy či inej zeleniny (niekde aj so sušeným ovocím) a s bohatou porciou masti. Plovu som si svoje odjedla už v Moskve, keďže jednou z našich obľúbených reštaurácií je práve uzbecká Čajchona č. 1, avšak ako som zistila, tá svoje jedlá šperkuje a pripravuje s dôrazom na moskovský mlsný jazýček. Uzbecké jedlo je veľmi chutné, lenže, ako som spomínala, trochu dosť sa opakujúce a po týždni ho budete mať zaručene plné zuby. Plov sa nám podarilo ochutnať až na tretí deň nášho pobytu, pretože je to jedlo, ktoré sa v Uzbekistane je zásadne na obed: od rána sa všetko pripravuje a varí, medzi dvanástou až druhou zje a popoludní už plovovariči utekajú na trh kúpiť suroviny na nasledujúci deň. A takto dookola každý boží deň. A tak sme sa spamätali až na druhý deň v Buchare, zistili u čašníka, kedy začnú podávať plov, polhodinu predtým si sadli za stôl a čakali. A konečne sa dočkali. Bucharský plov mi chutil, bol plný chutnej mrkvy a lahodnej mäkkej baraniny.

Na obrázku nižšie medresa, ktorá pôvodne slúžila ako karavanserai a ako si môžete všimnúť, veselo si porušuje moslimské tradície nezobrazovania živých tvorov - na jej priečelí si lietajú pávy.

Ak vám bude teplo a budete mať všetkého plné zuby, vrele odporúčam ujsť schladiť sa do Čajovne Hodvábnej cesty (Silk Road Tea House). Sú zameraní skôr na turistov, ale ponúkajú skvelý bylinkový čaj obohatený o rôzne korenie a podávajú k nemu malé dobrôtky.

Na fotografii nižšie nádvorie nášho hotela v miestnom štýle, na ktorom sme si vychutnávali už zasa tie isté raňajky: dve volské oká, chlieb, maslo, džem, džús, káva. Možno niekde bol aj nejaký kus mäsa, nemeckí dôchodcovia zo zájazdu ho asi už vyjedli. Aspoň tá atmosféra bola veľmi príjemná.

A opäť pohľady na už prejdené miesta: v Buchare sa skutočne oplatí bývať v centre mesta, potom vaša prechádzka vyzerá takto:

Nasledujúce fotografie sú zvnútra citadely Arky - navštívili sme ju až na druhý deň a o prehliadku bol prekvapujúco veľký záujem, mali sme problém predrať sa cez davy k pokladni.

Záber z Arky na už spomínaný vodojem Šuchova. V čase svojho vzniku to bola architektonická rarita.

Pompézny dvor, na ktorom emir prijímal návštevy.

Jedna z prvých historických farebných fotografií, zobrazujúca emira vo svojom slávnostnom odeve a pod ním je fotografia Prokudina Gorskovo, ktorý vynašiel technológiu farebnej fotografie. Ešte ma zaujala vitrínka venovaná maďarskému bádateľovi a cestovateľovi, ktorý Bucharu navštívil. Čítať maďarskú pamätnú plaketu v Uzbekistane bol celkom kuriózny a rozhodne nečakaný zážitok.

Kde nie su Chevrolety bielej a občasnej šedej farby, nájdete staré autá ruskej výroby.

I vybrali sme sa ďalej, tentokrát nájsť medresu Chor Minor, ktorá nám bola odporúčaná ako jedna z najkrajších pamiatok mesta. Sprievodcovi sme verili, mal ju vyobrazenú na svojej obálke ako jedinú pamiatku, ktorá mala najlepšie symbolizovať Strednú Áziu. V preklade jeho názov znamená "štyri minarety", pochádza z roku 1807. Nachádza sa v obytnej časti mesta a je potrebné si k nej tak trochu poblúdiť.

Chor Minor je pozoruhodná tým, že aj keď je to medresa, jej architektúra je na míle vzdialená bežným uzbeckým stavbám: po jej rohoch stoja štyri minarety s modrými dómami,

Ako ju nájdete? Blúďte smerom od Lyabi-Hauz a ešte viac blúďte a keď zistíte, že z ničoho nič sa vynorili babky predávajúce suveníry, idete správnym smerom.

Z Lyabi-Hauz sa dá odbočiť do jednej z bočných uličiek a odrazu sa ocitnete v židovskej štvrti. V Buchare žijú Židia asi od 12. až 13. storočia. Majú svoj vlastný jazyk - Buchori, ktorý síce používa hebrejskú abecedu, ale je založený na peržštine.

Každý stredoázijský národ má svoju verziu tibutejky - tradičnej pokrývky hlavy, ktorú nosia muži a niekde, napríklad v Turkmenistane, aj ženy. Pán na nasledujúcej fotografii nosí uzbeckú verziu tibutejky.

A pár posledných výhľadov na mesto.

Nasledujúci deň nás čakala cesta z Buchary do Chivy s malou okľukou cez Karakalpakstan...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?