Úvod do Strednej Ázie: Karakalpakstan nie je jazykolam

Autor: Martina Rúčková | 30.10.2015 o 14:00 | Karma článku: 6,59 | Prečítané:  1707x

Čas nášho plánovaného pobytu v Buchare uplynul a nám neostávalo nič iné, len sa presunúť do Chivy, ďalšieho uzbeckého mesta, ktoré je zároveň pamiatkovou rezerváciou a zároveň žijúcim a dýchajúcim organizmom.

Prvým bodom programu bolo úspešne sa dostať z Buchary do Chivy, ktoré sú od seba vzdialené 450 kilometrov. Čakal nás v podstate klasický postup: najprv sa odviezť na okraj mesta, na miesto, kde sa schádzajú autá, ktoré berú záujemcov na dlhšie trate, následne sa povypytovať, zistiť, ktoré z nich ide do Chivy a dohodnúť sa s vodičom na cene. Dali sme sa do reči so starším pánom, ktorý povedal, že zavolá známemu. Medzitým nás však začul ďalší mladý muž, ktorý vysvetlil, že sám ide do Chivy vyzdvihnúť turistov, a že nás vezme. Keďže to má po ceste, stačí, ak zaplatíme len za nás dvoch, nemusíme "vykúpiť" všetky miesta v aute (teda aj ďalšie dve). Dokonca bol ochotný spraviť si s nami zachádzku k ruinám pevností, ktoré sme mali takmer po ceste. A to všetko za dvadsať eur na osobu. No nekúp to! Pľacli sme si na to a náš vodič zaplatil "výkupné" ujovi, ktoré by inak získal od svojho známeho, ktorému by dohodil kšeft. Ak je na niečom vidno, akí su Uzbeci turkický národ, tak je to práve na tomto systéme bakšišného, bakšiš sa platí bežne a najmä za dohodenie biznisu.

To sme však už sedeli v aute, ktoré šlo smerom na severozápad. Plánovaná zastávka v Republike Karaklpakstan, autonómnej časti Uzbekistanu, kde dnes žije okolo poldruha milióna obyvateľov. Karakalpakov, po ktorých je republika pomenovaná, je 400 000, len o sto tisíc viac než Kazachov. Karakalpakovia sa kedysi živili najmä ako pastieri a rybári a viedli kočovný spôsob života, potom však prišiel Sovietsky zväz, kolektivizácia a všetko s tým spojené. Miestny jazyk je turkického pôvodu, podobne ako uzbečtina, avšak bližšie má ku kazachčine. Prvé zmienky o Karakaplakoch pochádzajú zo 16. storočia nášho letopočtu a ich ríša sa stala súčasťou Ruského cárstva v roku 1873. Za ZSSR to bola najprv autonómna oblasť Kazachstanu, neskôr ju "presunuli" pod Uzbekistan. Regiónu sa darilo najviac v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia, potom prišli projekty zavlažovania okolitej pôdy z rieky Amudarja, čo následne spôsobilo vysušovanie Aralského mora. To spôsobilo chudobu v regióne a dalo mu vizuál postapokalyptického sveta, ktorý má až dodnes. Pozostatky Aralského mora je cítiť, vietor vám rýchlo pod nos zaveje slaný vzduch a mnohé polia sú pokryté soľou. Len horúčavy navôkol vám povedia, že sa nedívate na sneh v púšti. Bavlníky, pre zavlažovanie ktorých došlo k zničeniu miestneho ekosystému, sa však pestujú naďalej a tieto nenávidené kry sú pre mnohých obyvateľov jediným zdrojom obživy. Vo vysušenom Aralskom mori sa síce našiel zemný plyn a dokonca aj ropa, zisky z nich však putujú do Taškentu a do Číny, ktorá investovala do ťažných zariadení.

Delta Amudarje však ukrýva aj príjemné prekvapenia v podobe pamietok Chorezmskej ríše, konkrétne ruín jej miest a opevnení starých vyše dvetisíc rokov.

My sme navštívili tri, jednu sme mali hneď na okraji cesty, stačilo vystúpiť z auta, prejsť po malom drevenom mostíku cez priekopu a vyliezť na pevnosť. Cestovný ruch v oblastí týchto pevností prakticky neexistuje, no odkedy bola podaná žiadosť na ich zaradenie na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO v januári roku 2008, aspoň sa lepšie chránia.

Aby ste si ich mohli pozrieť, budete potrebovať auto a ochotného šoféra. V našom prípade sme vlastne mali veľké šťastie, že ten náš pracuje v oblasti cestovného ruchu a teda sa vyznal v tom, kde sa ktorá z pevností nachádza. Vstupné sme platili v jednej jedinej Toprak Qale na fotografiách nižšie, pri ostatných sme len odstavili auto a šli si na ne vyliezť.

Všetky boli osídleniami, aj keď niektoré významnejšie, než iné. Dnes je odhalených 20 pevností, alebo ak chcete, hradov z piesku, ale táto časť Republiky Karakalpakstan nesie prezývku "päťdesiat pevností" a aj archeológovia sa domnievajú, že pri tvorbe tohto názvu prekvapujúco nebola použitá bulharská konštanta.

Na fotografii vyššie sú v pozadí tri jurty, jedna z nich slúži ako improvizovaná pokladňa. Ďalší kilometer k pevnosti musíte prejsť buď po svojich, preto je vhodné mať vlastný odvoz. Služby sprievodcu nám neponúkali :)

A nasleduje posledná z pevností Kyzyl Qala, ku ktorej sme sa hrkotajúc dostali po nespevnenej prašnej ceste, počas ktorej sme videli miestne deti, ktoré sa asi vracali zo školy domov. Na jeseň je vraj možné tie isté deti vidieť pracovať na okolitých bavlníkových poliach. Cesta k pevnosti neexistuje, treba sa len predrať nevyšliapanou zeleňou. Na druhej strane máte záruku, že ju máte celú pre seba.

Toľko naša malá zastávka cestou do Chivy. Potom sme sa zastavili už len na šašlík, aby sme do mesta vcválali nasýtení aj napojení, pripravení objavovať jeho krásy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?