Z útrob archívu: UNESCO pamiatky Ždáru nad Sázavou a Kutnej Hory

Autor: Martina Rúčková | 10.11.2015 o 15:00 | (upravené 11.11.2015 o 7:44) Karma článku: 7,38 | Prečítané:  445x

Pre nadšeného cestovateľa aj taká kamarátova svadba znamená príležitosť stihnúť po ceste pozrieť si pamiatky, ktoré mu doposiaľ unikali.

Žďár nad Sázavou

Kamarát sa ženil v malebnej dedinke neďaleko Prahy a to hneď začal organizačný mozog môjho muža vetriť, že cestou sa nachádzajú zaujímavé zastávky, kde sme sa doposiaľ nikdy nezastavili. A to treba napraviť! Obrad bol tuším o druhej a tak sme si privstali, rýchlo sa nachystali, aby sme už zavčas rána fičali po diaľnici do Brna a Prahy. O asi dve a pol hodiny sme už boli v Žďári nad Sázavou. Neďaleko tohto mesta v českej Vysočine sa nachádza Zelená Hora, preslávená pútnickým kostolom Jána Nepomuckého.

Majstrovské dielo barokového architekta Jana Blažeja Santiniho-Aichela  Kostol dal postaviť opát zo Žďáru Václav Vejmluva a stavba trvala dva roky - od roku 1720 do 27. 9. 1722, kedy bol kostol slávnostne vysvätený. Zelený vŕšok, ktorý dal miestu svoj názov, bol dlhé roky obrastený stromami, tie však nedávno odstránili, aby bol na kostol dobrý výhľad aj z diaľky.

Kostol a krížová chodba, ktorá ho obklopuje, spolu tvoria jeden celok, ktorý obsahuje barokové aj gotické prvky, pričom najfascinujúcejší pohľad na stavbu je zhora pre jej unikátny pôdorys: variácie na kruch a opakujúca sa symbolika čísla päť, ktoré odkazuje na päť hviezd, ktoré sa údajne objavili na tele Sv. Jána Nepomuckého po jeho smrti.

V čase našej návštevy sa Zelená hora skutočne príjemne zelenala a prechádzka ku kostolu a v jeho priestoroch bola o to poetickejšia pre oko. Mimochodom, v roku 1784 takmer vyhorel a len snaha miestnych obyvateľov a následné rekonštrukčné práce ho zachránili a tak ho aj po takmer tristo rokoch od jeho dokončenia môžeme obdivovať aj my.

 

Kutná hora

Druhú plánovanú zastávku sme uskutočnili nasledujúci deň na ceste domov - zastavili sme sa v Kutnej Hore, ktorá si vyslúžila zápis na zoznam svetového kultúrneho dedičstva hneď dvomi pozoruhodnými stavbami. Tá prvá dominuje panoráme mesta, je ňou Chrám svätej Barbory, rímskokatolícky kostol postavený v štýle katedrály, preto sa občas nesprávne označuje ako katedrála. A teda napriek tomu, že táto stavba s piatimi loďami je rozmerovo veľká a architektonicky mimoriadne zaujímavá, pôvodne mala len status kaplnky. Nebola totiž postavená z popudu cirvki, ale bohatých kutnohorských mešťanov.

Chrám je zasvätený svätej Barbore, patrónke baníkov, ktorá mala ochraňovať všetkých baníkov pracujúcich v okolitých strieborných baniach. Stavebné práce začali v roku 1388 a z dôvodu viacerých prerušení sa definitívne ukončili až v roku 1905. Prvou príčinou zaseknutia sa stavebných prác (prvým architektom bol Jan Parléř) boli husitské vojny. Chrám mal byť ešte raz taký dlhý, no na majestátny plán neostalo peňazí, bane prestali vynášať tak ako kedysi a tak sa koncom 16. storočia chrám, aj keď provizórne, dostaval do svojej súčasnej podoby. Jezuiti, ktorý v ňom sídlili, zmenili niektoré prvky na barokové. Posledné úpravy sa uskutočnili koncom 19. storočia.

Nuž a čo by to bolo za návštevu Kutnej Hory bez prehliadky Sedleckej kostnice? Nachádza sa pod Cintorínskym kostolom Všetkých Svätých, vysvätená je ako rímskokatolícka kaplnka a je kuriózna v tom, že sú v nej naukladané kosti štyridsiatich až sedemdesiatich tisícov zosnulých - presné číslo je ťažké odhadnúť.

Dejiny tohto miesta výrazne ovplyvnil rok 1278 - vtedy sa opát miestneho cisterciánskeho kláštora Heidenreich na príkaz kráľa Otakara II. Českého vybral do Svätej zeme, odkiaľ priniesol za hrsť zeme z Golgoty, vŕšku, kde bol ukrižovaný Ježiš Kristus. (Mimochodom, len tak pre zaujímavosť, v tom čase už na danom mieste v Jeruzaleme po dlhé roky stál Chrám božieho hrobu, nepredstavujte si Golgotu ako miesto za opevnením Jeruzalema, naopak, už vtedy bola Golgota v jeho srdci a pod strechou chrámu.) Tú rozsypal na miestnom cintoríne a mnoho obyvateľov Česka aj okolitých krajín si prialo byť pochovaných práve tam. 14. a 15. storočie priniesli husitské vojny a Čiernu smrť - mor a mŕtvi rýchlo pribúdali. Keď sa začali práce na kostole uprostred cintorína, vznikla otázka, čo s kosťami, ktoré sa vynorili zo zeme pri kopaní jeho základov.

Odvtedy sa začali ukladať do kostnice. Jej súčasnú podobu jej vdýchol dnes už spomínaný Jan Blažej Santini-Aichel. A morbídne erby, lustre a ďalšie dekoračné prvky vymyslel rezbár František Rint, ktorého najal rod Schwarzenbergovcov, aby v ledabolo pohodených kostiach spravil poriadok.

Aj keď je to priestor pôsobiaci ponuro, stále doň dolieha aspoň kúsok svetla a tak som tu nezažila taký stiesnený a nepríjemný pocit, ako v katakombách Paríža. Naopak, Evorská kostnica je o poznanie svetlejšia a na pohľad príjemnejšia, ak sa vôbec o kostnici môže niečo také povedať. V spomienkach mi dodnes utkvela otázka malého, asi šesťročného dievčatka, ktoré sem rodičia vzali: "Mami, a to sú tí anjelikovia?" Istý vek je predsa len príliš skorý na konfrontovanie človeka s vlastnou pominuteľnosťou...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?