Úvod do Strednej Ázie: V zákutiach Chivy

Autor: Martina Rúčková | 21.11.2015 o 8:45 | Karma článku: 8,98 | Prečítané:  2631x

Nádherná uzbecká Chiva má toľko zaujímavých kútov a pamiatok, že sa oplatí navštíviť ju ešte raz. Aj keď len takto virtuálne.

V Uzbekistane boli pre mňa tie najviac dychvyrážajúce pamiatky samarkandské, pretože boli obrovské a pôsobivé a tiež im k plusu pridal fakt, že to boli prvé stavby tohto druhu, ktoré som doposiaľ videla, ak nerátam omnoho staršie a menej zachované pamiatky v turkménskom Konje-Urgenči. Mojou najobľúbenejšou pamiatkovou rezerváciou je však bezpochyby Chiva - od momentu, kedy prekročíte ľubovoľnú z brán vedúcich do Ičan-Kaly, starého mesta, ocitnete sa v inom svete. Samozrejme, znaky moderných výdobytkov civilizácie sú neprehliadnuteľné, stále je to len pár nenápadných zjavov uprostred miesta, ktoré si zachovalo svoj niekoľko rokov starý vzhľad a atmosféru. Turisti miestnych nevyhnali za hranice historickej časti, napriek niekoľkým hotelom je tu stále mnoho domov, v ktorých žijú miestni. Popri svojej bežnej funkcii ako predavači suvenírov a vstupeniek, reštauratéri a občasní sprievodcovia, sedia na priedomkoch, rozprávajú sa, prípadne hrajú svoje obľúbené nardy (ktoré poznáme ako backgammon).

Jedného takéhoto pána sme pri hre vyrušili nevinnou otázkou, či nevie o niekom, kto by nám zamenil sto eur na miestne somy. To ste mali vidieť inak dôstojne vyzerajúceho a rešpekt budiaceho pána jemne korpulentného vzhľadu, akým tempom vyštartoval k sebe domov. Nečakali sme ani tri minúty, a dostalo sa nám obligátnych štyroch zväzkov po sto tisícsomových bankoviek. 

Kde začať? Má Chiva vôbec nejaký začiatok, z ktorého začať a ktorým smerom pokračovať? Všetko záleží od toho, v ktorej časti mesta sa ocitnete. My sme začali pri našom hoteli, v ktorého bezprostrednej blízkosti sa nachádzala pevnosť Kunja-Ark, alebo Stará pevnosť. Jej komplex nájdete pomerne ľahko: sledujte veľkú smaragdovozelenú kupolu, až kým k nej nedorazíte. 

Ešteže sme si tie super-duper komplexné lístky na vstup takmer všade kúpili hneď pri vchode, takto sme všade vošli, zamávali naším zdrapom lístočka vytlačenom na kúsku šedivého papierika a šli poznávať. Kunja-Ark je pevnosť, v ktorej od 12. storočia sídlili cháni z Chvivy. Vnútorná citadela starého mesta prešla výraznou prestavbou v 17. storočí a stala sa mestom v meste. Okrem prijímacej sály, háremu, letnej aj zimnej mešity a mincovne v nej boli aj kasárne, väznica, sklady, stajne a pracovne. Z popisu znie obrovsky a veru taká aj bola. Súbor priestorov sa sústredil okolo spoločného dvora, tie boli spájané chodbami. Dodnes je to jedno obrovské bludisko, na ktorom je najzradnejšie to, že spočiatku absolútne netušíte, do čoho vlastne vchádzate. Upútali nás dve vežičky so zeleno-bielymi majolikovými dekoráciami na vrchu, ktoré boli kedysi osvietené lampášmi. Vošli sme a ocitli sa na prvom nádvorí, kde vyslanci čakali na to, kým ich chán prijme. Samotné audiencie sa konali na najväčšom nádvorí, kde mal chán postavenú svoju jurtu. 

Ďalej je to obrovská spleť miestností, chodieb a nádvorí, ktoré na mňa pôsobili dojmom jedného obrovského bludiska. Vždy, keď som si už myslela, že toto je všetko, viac toho už nie je čo vidieť, prišlo niečo ďalšie a ďalšie. Uzbecké pamiatky ma opäť raz v niečom prekvapili.

Pokračovali sme k medrese Islam-Chodža, pri ktorej stojí najvyšší minaret v krajine merajúci 57 metrov. Na miestne pomery je relatívne nový, celý komplex bol postvený v rokoch 1908 - 1910. Stavitelia chceli postaviť minaret, ktorý by svojou majestátnosťou prekonal bucharský minaret Kaljan a tak využili tradičný návrh minaretov, ktoré sa snažia vytvoriť čo najužšiu vežu. Staviteľský zámer, ak to tak môžem nazvať, priniesol Islam Chodža, hlavný vezír Chivanského chanátu, financovanie sa konalo prostredníctvom Mohameda Rachim-chána II. a jeho syna Isfandijara-chána. 

Na tento veselý prúžkovaný minaret je možné (samozrejme za poplatok, ako inak, zaplatený tete so zlatým úsmevom, opäť, ako inak) sa vyštverať. Túto aktivitu sme si odložili na skoré ráno, kým na nás horúce májové slnko nepražilo v plnej intenzite. Večer predtým sa môj muž dal do reči s deduškom pri krčme neďaleko tohto minaretu, ktorý mu porozprával, že v mladosti bol muezínom a na onen minaret musel vyliezť päťkrát denne. Schody vraj bral behom, za čo si získal môj dodatočný obdiv v momente, keď sme sa po nich vydali aj my. Jedine, že by pred štyridsiatimi rokmi vyzerali trochu lepšie. Dnes to bolo jemne rozpadávajúce sa úzke a strmé schody v priestore, ktorý sa postupne zužoval a stemňoval. Na vyhliadkovej plošinke sme však neboli sami, už tam bol miestny mládenec, ktorý intenzívne zoškrabával grafitti zo zažltnutej omietky, asi ju pripravujúc na nový náter. 

Za krásne výhľady tie šialené schody rozhodne stoja.

Páni na fotografii nižšie, schádzajúci sa na modlitbu, majú na sebe typické uzbecké tibutejky - pokrývky hlavy spoločné pre celú Strednú Áziu, no rozličné v každej z jej krajín. Tá uzbecká je čierna s bielym vzorom, na spodku okrúhla, zvrchu sú jednotlivé kusy látky zošité do kríža. Na nasledujúcich fotografiách jedno z chivských mauzoleí.

Mešita Džuma, alebo katedrálna mešita, patrí medzi najkrajšie pamiatky mesta Podľa arabského zemepisca  al-Mukaddasyho stála už v desiatom storočí nášho letopočtu. V 18. storočí bola zrekonštruovaná z prostriedkov, ktoré venoval chán, pod vedením Abdurachamana Mechtara, jedného z popredných predstaviteľov chanátu.

Stavba je to mimoriadne zaujímavá, rozlieha sa na pôdoryse 55 krát 46 metrov, má len jedno poschodie, plochú strechu a tri svetlíky, cez ktoré preniká svetlo osvetľujúce mešitu. Strechu drží 212 vyrezávaných drevených stĺpov, pričom 25 z nich pochádza z obdobia pred rekonštrukciou mešity, teda od 10. do 17. storočia.  Tie najstaršie sú, prirodzene, najvzácnejšie, no nie sú pôvodné: boli sem privezené z iných stavieb podobného veku. Z tohto dôvodu nie su rovnaké, rozdielna je ich veľkosť, forma a motívy vyrezávané v ich základe. Mešita pôsobí ako zaujímavý ekvivalent kresťanského ruženca, počas našej návštevy sa v nej modlilo niekoľko žien, prechádzajúc od jedného stĺpu k druhému.

Mimoriadne mi učaroval aj palác Taš-Chauli, hlavný palác chivanských chánov, ktorý pochádza z 19. storočia. Našli sme tu najkrajšie majolikové dekorácie v Chive, miestni kachličkári sa skutočne posnažili. Fotila som si jeden modro-biely vzor za druhým. Palác má hárem, chánove prijímacie miestnosti a administratívnu časť. Názov Chauli odkazuje na obydlia vo vidieckej časti krajiny, ktorými sa architekti nechali inšpirovať: uzavreté nádvorie s výklenkami, v ktorch bol vždy tieň.

A opäť sme vybehli za múry pevnosti do Dišan-Kaly. Po ceste sme si pozreli ponuku miestneho trhu. Trhy máme vo všeobecnosti veľmi radi, pretože sa na nich premieľajú najmä miestni a nikde nie je tak úžasná koncentrácia vôní, farieb a ruchu ako tam. Uzbecké trhy majú v sebe typický trhový "bordel", no zároveň sú väčšinou umiestnené vo veľkých priestoroch postavených špeciálne na tento účel. Trh-trh, rozostavené stolíky s tovarom a občasný mangal potom nájdete za hlavnou budovou.

V Chive sme nemohli vynechať palác Nurulaj, ktorý snáď najviac pripomínal majestát zámkov, na aký je zvynutý našinec. Samozrejme a chvalabohu s pravou stredoázijskou zápletkou v podobe typických farieb a vzorov. Priestory sú krásne, obradné a vzorované od koberca až po strop. Palác vznikol v rokoch 1906 - 1912, má ho na svedomí už spomínaný Mohammad Rachim-chán II., ktorý ho staval pre svojho syna. Zmiešavajú sa tu chivské a európske štýly, má prijímaciu miestnosť, rezidenčné priestory, miestnosti na oficiálne účely, hárem, stajne aj priestory pre služobníctvo. Dohromady má vyše 100 miestností, prehliadková trasa je, prirodzene, kratšia. 

Cestou sme objavili malú princeznú ochladzujúcu sa nanukom.

A nakoniec pár pohľadov na mesto a jeho veselý všeobecný bordel, ktorý sa snaží byť ukrytý pred očami turistov. Ale takto to máme najradšej! Naozaj, u mňa to spôsobila dovolenka na Kube a odvtedy rada vyhľadávam takúto človečinu a s mužom sa vždy radi túlame tam, kde žijú ľudia a kde sa turisti väčšinou netúlajú.

Nuž a to bola Chiva. Podvečer sme si zjednali taxík na letisko, odkiaľ sme sa vydali do Taškentu. Tam nás však zatiaľ čakala len jedna noc a nasledovala ranná cesta do Ferganskej doliny. Pokračovanie o týždeň!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?