Zimná cesta po Balkáne: Lyžovačka a jaskyne v Slovinsku

Autor: Martina Rúčková | 4.12.2015 o 8:45 | Karma článku: 5,67 | Prečítané:  1328x

Prvúcestu po Balkáne sme si naplánovali na obdobie na prelome rokov 2011 a 2012. V tom čase sme žili a pracovali v Bratislave a hľadali sme miesto, kam by sme sa vybrali na dovolenku:

oddýchnuť si, navštíviť nové miesta, možno trochu zalyžovať, no najmä si oddýchnuť od každodenného sedenia v práci za počítačom - čím aktívnejšia dovolenka, tým lepšie. Spojenie Balkán a zima sme si okrem iného vybrali aj pre omnoho menší počet turistov než v lete. Itinerár nakreslený, niekoľko hotelov zarezervovaných, poďme na to! Naplánovali sme si trasu naprieč Slovinskom, Chorvátskom, Čiernou Horou a Bosnou a Hercegovinou.      

Na začiatku nás čakala dlhá cesta naprieč takmer celým Rakúskom, vďaka ktorej sme absolvovali prekrásnu prehliadku ich diaľnic, s jedinečnou možnosťou otestovať a porovnať viacero sociálnych zariadení. Bolo už relatívne neskoro, keď sme prekročili rakúsko - slovinskú hranicu, ale v tom momente sme pookriali. Začali sme stúpať do slovinských Álp a panoráma, i keď v noci, na nás pôsobila veľmi príjemne. Sneh odrážal ten kúsok svetla z nášho auta a občasného pouličného osvetlenia a ukazoval nám náznak toho, na čo sa môžeme ďalší deň tešiť. Cesta nás viedla občas až po okraji skaly a medzi nami a priepasťou bolo len zopár polorozpadnutých stĺpikov. I veru, nebolo mi všetko jedno, no môjmu manželovi to akurát pripomenulo výlet, ktorý absolvoval s otcom po Slovinsku, pri ktorom vyskúšali kaňoning...

Bovec a kanínska lyžovačka

A tak sme dorazili sme do Bovca, lyžiarskeho strediska, ktoré leží v regióne takmer na hranici s Talianskom, v nadmorskej výške 434 metrov na hornom toku rieky Soča. Neďaleko by ste našli národný park Triglav. Na ubytovanie sme si vybrali hotel Alp, ktorý bol kedysi asi celkom solídny lyžiarsky hotel, absencia poriadnej rekonštrukcie sa však po toľkých rokoch nedala nevšimnúť si. Nám to ale vyhovovalo, teraz sa zdalo, že v hoteli býva najmä mládež fandiaca zimným športom. Navečerali sme sa v jednej z miestnych reštaurácií a prešli sa po meste, kde sa konala party pod holým nebom: ulice v centre mesta boli zatarasené, na viacerých stanovištiach hrali DJ-ovia, bolo očividné, že sa mesto snaží prispôsobiť sa svojej klientele, čo oceňujem.

My sme sa však uložili spať relatívne skoro, okolo jedenástej, pretože sme vstávali v čase, keď slniečko ešte dávno spalo za horami, ktorých svahy sme sa chystali zlyžovať. Horko-ťažko sme vyliezli z teplučkej postele do chladného rána, obliekli si kombinézy a naložili veci do auta. Potom raňajky vo forme, akú si hotel podľa mňa pamätá ešte z dôb ťažkého socializmu - síce švédske stoly, ale obsluha aj aranžovanie jedla ťažko retro. Snažili sme sa však nabralť čo najviac energie na lyžovačku a pred ôsmou sme už stepovali pred miestnou požičovňou lyží. Na to jedno dopoludnie sa nám tie naše totiž nechcelo ťahať cez celý Balkán.

Lyžovačku sme otestovali v lyžiarskom stredisku Kanín na kopci, cez ktorý vedie slovinsko- talianska hranica a tak sa lyžiar dostane aj do Talianska - zlatý náš Schengen. No kým sme sa dostali hore, trvalo to dolnú polhodinu kabínkovou lanovkou. Bovec totiž nie je v ktovieako vysokej nadmorskej výške a tak za nás musela to prevýšenie na hranicu kosodreviny odmakať lanovka. No lyžovačka to bola príjemná. Našťastie ani ľudí nebolo veľmi veľa, čo bolo osviežujúce v porovnaní s rakúskymi a slovenskými lyžiarskymi strediskami počas vianočnej a novoročnej sezóny. Keď sme už boli schuti vylyžovaní, odviezli sme sa dole, pričom sme len tak tak stihli pípnuť kartu o turniket pred koncom našich štyroch hodín. Následne sme otestovali zákaznícke služby a lyže vrátili v jednej z miestnych kaviarní, s ktorou sa pani z požičovne dohodla a vydali sme sa ďalej.

 S odstupom času musím napísať aj smutnú skutočnosť, že rok po tom, čo sme sa na tomto mieste lyžovali, v Bovci spadla hlavná lanovka, našťastie sa to udialo s gondolami, ktoré boli v tom čase prázdne. Spôsobilo to však predčasný koniec lyžiarskej sezóny a kompletné uzavretie slovinskej časti strediska v sezóne 2013/2014. Fungovala len Sella Nevea na talianskej strane, kam turistov z Bovca vozili autobusy. no vďaka štedrej štátnej pomoci vo výške takmer šesť miliónov eur sa tento rok má otvoriť s veľkou slávou aj bovecká strana. Držím jej palce.

Vipava a noc v Lokvi

Jedna zo zastávok po ceste, ktorú zaručene odporúčam, je Vipava, miestna mekka vinárstva. Ich vína dostať v bratislavských vinotékach za štvornásobnú cenu a tak sme si čo-to nakúpili a naložili do auta, niečo sa vypije po ceste a niečo sa snáď dovezie až domov. A cesta ďalej pokračovala po prekrásnej slovinskej diali. Pravdu povediac nám dosť pripomínala tú našu slovenskú - hory a sem-tam jemný poprašok snehu.

Vedeli sme kde asi chceme zastaviť na noc, izbu sme nemali rezervovanú. V Divači, v najväčšom meste v okolí mali drahý hotel a v ubytovni nebol z personálu nikto, a tak sme sa presunuli do Lokve, kde sme sa zastavili v prvom dome so znakom voľnej izby, pozreli izbu s poschodovou posteľou za 20 eur na noc a usúdili, že bohato stačí. Odviezli sme sa do Lipice, ktorá je známa chovom ušľachtilých koní, no v noci tam nie je čo robiť, teda ak nechcete navštíviť miestne kasíno, ktoré svieti na kilometer ďaleko, ako to robia Taliani z pohraničia. Našťastie sme priamo v Lokvi našli reštauráciu hneď pri mäsiarstve a dozvedeli sme sa, že práve je sezóna hľuzoviek. Asi vďaka absencii turistov sa to obišlo aj bez prehnaných cien a s chutným domácim vínom.

 

Jaskyňa Škocjan

Ráno v Lokvi sa dá ľahko popísať jedným jediným prívlastkom: chladné. Preto sme ranné rituály príliš nenaťahovali, naraňajkovali sa a vybrali sa smerom k jaskyni Škocjan. Dali sme druhú šancu Lipici, tentokrát za denného svetla. Bolo tam pekne a už tam dokonca zarána cvičili nejaké koníky, len škoda, že ešte nebol otvorený žrebčín. A preto sme si to tam poobzerali len zvonku, spoza ohrádky a rýchlo sadli do auta, lebo ešte stále nás celkom oziabali uši. Ďalšou zastávkou bola už jaskyňa Škocjan.

Národný park Škocjanské jaskyne sa nachádza na juhozápade Slovinska. Vo vápencovom jaskynnom systéme sa okrem iného nachádza jedna z najväčších jaskynných priepastí na svete, ktorú v podzemnom podlaží vytvorila rieka Reka. Jeden z dómov priepasti má objem neuveriteľných dva miliónov kubických metrov. Dĺžka preskúmaných jaskynných trás presahuje šesť kilometrov. Množné číslo v názve jaskýň nie je náhodné - Škocjanské jaskyne sú v skutočnosti dve. Prvá je krasová s typickou jaskynnou výzdobou, aká je nám známa zo slovenských jaskýň a až v druhej časti prehliadky sa dostávame k priepasti, ktorá bola objavená až v rámci neskorších prieskumov. Dívali sme sa do obrovskej hĺbky pod sebou a v duchu sme velebili fakt, že prechádzame po moderných schodoch a cestičkách so zábradlím a v rozumnej šírke. Na protiľahlej stene kaňonu sme totiž videli schodíky, po ktorých schádzali jaskyniari a možno aj prví návštevníci - zábradlia jednoducho nebolo a šírka bola tak akurát na dve nohy. Ich tesanie do skaly si tiež vyžiadalo svoje obete...

Pod nami zurčala voda, ale našťastie veľmi nízko - keď ale pritekajúca voda naplaví mnoho konárov a riečneho haraburdia, zaplaví vchod a potom zaplaví aj celý kaňon, čo sa občas stane a vtedy majú v tom lepšom prípade turisti tak akurát smolu. A niežeby som sa bála výšok, alebo trpela klaustrofóbiou, ale asi kombinácia podzemných priestorov a tmy spôsobila, že mi veľmi odľahlo, keď sme opäť vyliezli na povrch, čo znamenalo do rokliny jaskyne, ktorej strop sa kedysi dávno prepadol.

(K dispozícii mám len fotografie z časti jaskyne s prepadnutým stropom, vo vnútri sa nesmelo fotiť.)

Plní dojmov sme sa vybrali ďalej na cestu, zo Slovinska do Chorvátska.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?