reklama

Zimná cesta po Balkáne: Zastávka v Poreči a Plitvické jazerá v zasneženom ráne

So Škocjanom sme sa rozlúčili a vybrali sme sa ďalej, tento krát do Chorvátska. Hranice sme prešli relatívne rýchlo a pohodlne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Nemali sme veľké problémy a rýchlo sme sa napojili na diaľnicu, odkiaľ sme si spravili malú zastávku v meste Poreč.

Poreč

Typické prímorské chorvátske mesto s červenými vežičkami, dláždenými kamennými uličkami a prímorskou promenádou s neodmysliteľnými čajkami. Deň už pokročil a tak sme začali obedom, v rámci ktorého sme ochutnali miestnu špecialitu: čierne rizoto, ktoré sa pripravuje z ryže a atramentu kalamára, samozrejme aj s kúskami jeho mäsa. Aj počas hluchej sezóny platí: skúste nájsť miesto, ktoré je plné a nebudete banovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

No nech bolo akokoľvek dobré, do Poreča sme neprišli za čiernym rizotom. Chceli sme si pozrieť Baziliku svätého Eufrázia, ktorej počiatky siahajú až do štvrtého storočia nášho letopočtu. Vznikla prestavaním rímskeho domu, z ktorého sa dodnes zachovala krásna podlahová mozaika. Súčasná bazilika bola postavená na základoch tej starej v šiestom storočí, za biskupa Eufrázia. Niektoré jej časti boli prestavané v roku 1440 po tom, čo ich zničilo zemetrasenie a preto má bazilika gotické prvky. Za ňou sa ukrýva niekoľko ruín z obdobia rímskej ríše.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Prehliadku sme dokončili krátkou prechádzkou po meste, nasadli späť do auta a pobrali sa ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Plitvické jazerá

Ďalej znamenalo prejsť niekoľko sto kilometrov chorvátskymi diaľnicami aby sme sa následne odpojili smerom na Plitvice. K národnému parku viedli dve cesty, bohužiaľ nás naša fantastická navigácia, ktorej roky nikto neaktualizoval mapy, presmerovala na tú síce vzdialenostne kratšiu cestu, ale... no ale! Krútili sme sa cestou asi šiestej triedy, ktorá nemala akékoľvek vodorovné dopravné značenie, bola neudržiavaná a viedla doslova cez kraj, kde si líšky dávajú dobrú noc. Domov popri ceste veľa nebolo a keď sa už nejaký ráčil vyskytnúť, tak bol rozostavaný, ale nedokončený - holé tehlové múry často krát bez strechy vyzerali uprostred zasneženej krajiny, ktorú osvetľovali len diaľková svetlá nášho auta, skutočne hrôzostrašne. Úprimne - reálne sme sa báli zastaviť čo i len na rýchle vycikanie sa, aby na nás niečo neskočilo a nezjedlo nás.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vôbec nebudem preháňať, ak poviem, že v momente, keď sme v diaľke uvideli svetlá blízkej dedinky a dostali sa na cestu, ktorá mala namaľovanú aspoň tú stredovú čiaru, ak už nie aj krajnice, nám mimoriadne odľahlo. Už sme sa potom nejako odprevadili do dedinky Degenia, kde sme najprv skúsili šťastie v miestnom penzióne, ale zdal sa nám trochu pridrahý a aj keď boli vedľa v reštaurácii veľmi ochotní, vybrali sme sa ďalej. Ďalej tento krát znamenalo našťastie len pár desiatok metrov. Veľmi rýchlo sme našli ubytovanie u milej domácej za rozumnú cenu. A tak sme sa zložili a vrátili sa späť do reštaurácie, kde sme sa pýtali na izbu, na obrovskú porciu pizze. Bola ozrutná a asi polovičku, ktorá ostala po tom, čo sme ju jedli statočne obaja, sme si dali zabaliť na ďalší deň, kedy nám poslúžila na obed.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Ráno sme akurát stihli otvorenie miestnych potravniek v pivnici jedného z rodinných domov kde sme opäť nakúpili nejaké raňajkové zásoby a vybrali sa smerom do parku Plitvické jazerá. Raňajky sme si prirodzene schrúmali pekne po ceste v aute. Národný park Plitvické jazerá je chronicky známy asi každému Slovákovi, no predsa len sa poďme pozrieť na informácie aj pomimo faktu, že sa tu natáčal Winnetou. Plitvice sú jedným z najstarších národných parkov juhovýchodnej Európy a najväčším chorvátskym národným parkom. Územie parku bolo obývané od nepamäti, vystriedalo sa tu všetko možné, cez Ilýrov, Trákov, Rimanov, Avarov, Slovanov a Turkov. V piatom storočí nášho letopočtu sa tu presadili Ostrogóti, ktorí uzavreli teritoriálny pakt s Rímskou ríšou. Cez divokú históriu stredoveku, novoveku a moderných dejín sa dostávame až do minulého storočia - ochranné pásmo vzniklo v roku 1949 s cieľom zachovať jedinečnú kaskádu vysokú 156 metrov, no až do roku 1958 nebol prístupný pre turistov. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa dočkal novej prístupovej cesty, ktorá návštevníkom podstatne zjednodušila prístup do parku. V rokoch 1962 – 1968 sa tu točili známe filmy podľa románov Karla Maya, najznámejším a najúspešnejším z nich je Poklad na Striebornom jazere, ktorým bolo v skutočnosti jazero Kaluderovac. V roku 1979 prišiel zápis na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. (Len taká zaujímavosť, bol to druhý rok, kedy sa „rozdeľovali“ prvé Uneská a všetky členské krajiny vyberali to najlepšie, čo mali. V tomto roku sa Chorvátsku ušli až tri zápisy: jeden získali Plitvice, druhý Split a tretí Dubrovník. Pre porovnanie, v tomto roku získali po tri zápisy Spojené štáty Americké, Tunisko a Irán, štyri pripadli Bulharsku a po päť Francúzsku a Egyptu.)

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pred ôsmou sme už boli v Plitviciach a presne úderom ôsmej hodiny sme si kúpili lístky, ktoré stáli mimo sezóny iba polovicu. Hneď sme ale pochopili prečo - medzi jazerami nepremávali žiadne loďky a ani bufety v parku nefungovali. Ale to nám vôbec neprekážalo, ten zážitok stál za všetko. Totiž sme boli dve hodiny v obrovskom národnom parku, kadiaľ v lete chodia turisti (v počte 1,1 milióna ročne) k jazerám a vodopádom po úzkych cestičkách v zástupoch jeden za druhým slimačím tempom, sme si dopriali ranný beh uprostred zimnej rozprávky a následne nikým nerušenú prechádzku okolo dolných jazier. Bolo to prekrásne a jedinečné a rozhodne to stálo aj za ten kúsok chladu, ktorý sme museli pretrpieť. Ale tá hra zubatého slniečka a čírej vodnej hladiny bola neuveriteľná. O tom božskom tichu nehovoriac.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ticho a súkromie sme si užívali dve hodiny. Keď sme sa vydali na cestu späť na parkovisko, po kľukatej cestičke smerom k veľkému vodopádu sa začali schádzať ľudia. Počet turistov na Plitvických jazerách sa zvýšil závratným tempom 500% na neuveriteľných 10 turistov! A my vymrznutí sme prišli do miestneho bufetu, dali si teplý čajíček a takto zohriati sme mohli konečne spokojne pokračovať v našich cestách - necestách. Tá ďalšia smerovala na juh.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pláne, ktoré sme cestou míňali, by sa skutočne dali považovať za prérie divokého západu. Buď to, alebo máme len príliš napozeraného Vinnetoua, ktorý sa tu natáčal. Rovnako musím podotknúť, že na porovnanie toho, ako vyzerá pravá americká préria, nemám práve najlepšie referenčné hodnoty, ak neráta to, ako hral Ivko na Playstation hru s kovbojom Johnom Marstonom... Préria sa postupne menila na hory, ktoré obmývalo more. A po pár vyhliadkach po ceste sme si to namierili do ďalšieho prímorského mestečka, ktoré v sebe skrývalo UNESCO unikát - Šibeníku.

Martina Rúčková

Martina Rúčková

Bloger 
  • Počet článkov:  300
  •  | 
  • Páči sa:  32x

Diagnózou aj povolaním právnička, záľubami nadšená cestovateľka. Život ma zatiaľ viedol po osi Košice-Oxford-Bratislava-Moskva-Praha. Spolu s manželom cestujeme po nových aj starých miestach, snažiac sa navštíviť všetky pamiatky svetového kultúrneho dedičstva UNESCO po ceste. Zoznam autorových rubrík:  Stredná EurópaAnglicko, ŠkótskoSeverná EurópaVýchodná EurópaZápadná EurópaJužná EurópaRuskoZápadná ÁziaStredná ÁziaJuhovýchodná ÁziaArabský svetStredná Amerika a KaribikZážitky z ciestKultúraSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu