Zimná cesta po Balkáne: Biely chrám v Šibeníku a Splitský Silvester

Autor: Martina Rúčková | 18.12.2015 o 8:45 | (upravené 26.12.2015 o 8:05) Karma článku: 6,20 | Prečítané:  842x

Deň, ktorý sme začali v nádherných zasnežených Plitvických jazerách a ktorý sa mal ukončiť silvestrovskými oslavami v Splite, mal ešte jeden bod programu a to mesto Šibeník so svojou unikátnou Katedrálou Sv. Jakuba.

Šibeník

S počtom obyvateľov takmer päťdesiat tisíc je to tretie najväčšie mesto chorvátskeho regiónu Dalmácia a vďaka prímorskej polohe obľúbené dovolenkové letovisko. Na rozdiel od iných chorvátskych miest, ktoré zakladali Gréci a Rimania, toto založili Chorváti, i keď oblasť bola v čase ich príchodu osídlená. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1066. V priebehu 11. a 12. storočia si mesto medzi sebou veselo striedali Benátky, Byzantská ríša a Uhorsko. Status slobodného kráľovského mesta dal Šibeníku Štefan III. Uhorský v roku 1167. V 15. storočí Šibeník ovládla Benátska republika, ktorá si ho udržala napriek tureckým hrozbám. Až v roku 1797 po jej páde sa mesto, v tom čase nazývané Sebenico, dostalo do rúk Rakúsko-Uhorska. V minulom storočí zažilo taliansku aj nemeckú okupáciu, potom sa začlenilo do Socialistickej federálnej republiky Juhoslávia až do roku 1991, kedy Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť.

Hlavnou atrakciou mesta je už spomínaná Katedrála Sv. Jakuba – bazilika s tromi loďami a dómom vysokým až 32 metrov. Napriek tomu, že jej výstavba sa začala plánovať už v roku 1298, kedy Šibeník získal status arcidiecézy, reálne sa základný kameň položil až v roku 1402. Dokončená bola v roku 1441, na jej stavbu sa použil kameň z neďalekého ostrova Brač. Vo výzdobe katedrály sa nachádza mnoho symbolov odkazujúcich na Svätú trojicu a motívy typické pre Benátsku republiku.

Mňa osobne v onom veľkom bielom kostole asi najviac zaujal Betlehem vo veľmi netradičnom prevedení, podľa ktorého sa celý výjav narodenia Ježiška odohral na rybárskej lodi. Ale chápem, to sú tie lokálne špecifiká.

Zo Šibeníka sme sa vydali ďalej smerom na juh do Splitu - miesta našich silvestrovských osláv.

 

Split

V skorých popoludňajších hodinách sme veru aj do Splitu dorazili a dokonca sme po chvíľke našli aj parkovacie miesto. Širšie centrum mesta bolo plné. Bývali sme na priváte u pána Iva Raspudiča, ktorý svoj veľký byt rozdelil na štyri izby, pričom v jednej z nich býval. K dispozícii sme mali dve spoločné kúpeľne. Ubytovanie to bolo výhodné, tuším sme platili 30 eur na dve noci alebo nejakú podobne príjemnú sumu. Bola to rezidenčná štvrť veľmi blízko historického centra mesta.

V rámci zoznamu UNESCO sú za Split zapísané pozostatky Diokleciánovho paláca, ktoré bolo pozoruhodné - ono to nebol palác, ale rovno celé mesto v meste. Tá časť bola biela mramorová, niekde ešte budovy stáli v celku a niekde po nich ostali iba múry. Na mólo, na ktorom stál palác, sa vchádzalo z našej časti cez miestne parkovisko, jeden obrovský blšák.

Najvýznamnejšou pamiatkou v Splite sú ruiny Diokleciánovho paláca zo štvrtého storočia nášho letopočtu, ktorý tvorí dodnes srdce splitského starého mesta. Postaiť ho dal rímsky cisár Dioklecián, nechvalne známy najmä svojimi obrovskými honmi na kresťanov. Za jeho obdobia "vzniklo" mnoho kresťanských mučeníkov. Tesne pred tým, než sa náš cisár pobral na zaslúžený dôchodok, dal si postaviť obrovský palác, v ktorom chcel dožiť svoje dni. Názov je tak trochu zvádzajúci, pretože to nebol palác, ale skôr obrovská pevnosť, v ktorej sa okrem cisárových komnát nacházali aj kasárne a mnoho ďalších priestorov. Predstavte si ho ako veľkú a mohutnú štvorcovú pevnosť s prednou bránou ležiacou priamo na vode, čo zabezpečovalo  prístup z mora.

Po tom, čo Rimania opustili Dalmáciu, ležal palác dlho nedotknutý. Potom však prišli Chorváti a miestne obyvateľstvo využilo jeho hrubé múry ako ideálne útočisko. Mnohí si tu vytvorili nielen svoje domovy, ale aj obchody či hostince a takto je to až dodnes: medzi múrmi paláca starého takmer dvetisíc rokov panuje rušný každodenný život.

Najprv sme si sadli na kávičku a venovali sme sa sledovaniu okoloidúcich. Potom sme sa poprechádzali hore - dole aj keď sme obišli Diokleciánov palác aj zboku aj zozadu, kde bola obrovská socha biskupa Gregora Ninského, ktorého sme okamžite premenovali na Dumbledora - fotografia hore, veď posúďte sami. V priľahlých uliciach pár nadšencov púšťalo delobuchy už podvečer.

Od popoludňajšej prechádzky do momentu, kedy mali v Splite začať oficiálne oslavy, bolo ešte času habadej a tak sme sa ten čas rozhodli stráviť v reštaurácii pri novoročnej večeri. V reštaurácii, kde sme si pochutnávali na tanieri plnom pečených rýb, už väčšina hostí nahlas spievala. Navôkol nás behali deti, ktoré každému hádzali pod nohy petardy. Mala som pocit, že je to miestna zábavka, lebo ani po ulici sa nedalo prejsť pár metrov bez toho, aby nám niekde pod nohami nebuchla nejaká petarda. S úsmevom to neprešlo, kliala som ako poctivý korzár.

Veľký silvestrovský program v Splite, ktorý mala vysielať aj miestna televízia, začínal až o desiatej. Dosť ma to prekvapilo, lebo v našich mestách sú silvestrovské oslavy nazvučené už od skorého večera. Nejaký čas sme zabili posedením v bare s výhľadom na celú promenádu - vyliezli sme hore po schodoch a usadili sa na balkóniku. Splitský večer našťastie nebol až taký chladný.

Potom sme nabehli medzi dav a ja som s úžasom sledovala očividne v Chorvátsku veľmi obľúbenú kapelu s názvom Magazín. Tuším to chceli hrať na rock, aspoň vyzerali ako starí rockeri, no speváčka vyzerala ako typický interpret ruskej popsy - vysoké čižmičky, kratučká suknička, huňatý kožúšok, prsia von a ligotavý hrubý náramok. Spievali zvláštnu verziu rokových vypalovákov do ktorých boli zakomponované klasické jadranské hudobné motívy ako ich našinec pozná z tvorby Jadranky a Petra Stašáka. Verím, že je to len vecou pohľadu - miestnym sa to očividne páčilo a bola som prekvapená, že si spievali ako mladí tak aj starí a aj tí medzi. Baby aj chalani. Nechápali sme. Postupne však ešte trošku prituhlo a hudobná produkcia sa nezlepšovala a tak sme sa na chvíľku vybrali späť na našu izbu a trochu sa zohriať, dopozerať koncert skupiny Magazín a začiatok koncertu nejakého starnúceho seladóna v bielom obleku.

Mne sa už vyjsť von veľmi nechcelo, a najradšej by som sedela, resp. ležala na izbe pekne v teplučku, manžel ma ale presvedčil vrátiť sa do mesta na ohňostroje. Na našej ulici niekto zapálil delobuch a prevrátil fľašu, z ktorej ho odpaľoval, čím ho vystrelili do najbližšej steny, na ktorú lietali farebné iskry. Kadencia, s akou nám pod nohami vybuchovali petardy sa postupne zväčšovala. A s ňou aj moja chuť vyhádzať milú splitskú mládež aj s ich petardami do mora.

 Manžel mal, ako vždy, aj tentokrát pravdu a vyjsť von sa naozaj oplatilo - oficiálne ohňostroje boli krásne, strieľané priamo z mora. A tak sme sa vybrali spať až po tom, čo sa toto krásne divadlo skončilo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?