Zimná cesta po Balkáne: V Čiernej hore pri mori aj v horách

Autor: Martina Rúčková | 26.1.2016 o 8:45 | (upravené 26.1.2016 o 8:52) Karma článku: 10,03 | Prečítané:  3472x

Z Dubrovníka sme tiahli ešte ďalej na juh. Čakala nás Čierna Hora. Najprv kotorská zátoka spojená s krátkou návštevou Kotoru a potom ďalej smerom k národnému parku Durmitor.

Čierna Hora, malá krajina na Balkáne o rozlohe necelých štrnásťtisíc kilometrov štvorcových, s počtom obyvateľov asi šesťstopäťdesiat tisíc. Asi tridsať percent z nich žije v hlavnom a najväčšom meste krajiny, Podgorici.  Krajina je to malá no počas cesty sa nám za oknami strieda jeden zaujímavý pohľad za druhým.

Deň začal utešene - kým sme sa dostali spomedzi kopcov, slniečku sa ráčilo zasvietiť a ožiariť modrú vodu Kotorskej zátoky. Jej časti, spolu so Starým mestom Kotor a jeho opevneniami, boli v roku 1979 zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Zátoku volajú Boka kotorska, alebo jednoducho Boka. Osídlená bola už od staroveku. Okolité hory dosahujú výšku až 1500 metrov a stúpajú strmo, takže človek stojaci na brehu mora v Kotore má pocit, že sa naň dívajú poriadne zvrchu.

Cestou popri zátoke sme sa dostali až do Starého mesta, kde nás privítali zdobené domčeky, milé uličky a veľa, veľa mačiek. Kotor je malý poklad, pretože sa spamätal zo zemetrasenia z roku 1979. Miestne úrady spolupracovali pri rekonštrukcii budov s komisármi organizácie UNESCO tak, aby sa vo výsledku zachoval pôvodný mestský plán, architektúra budov ako aj ich historická autenticita. V rámci toho istého projektu došlo k odstráneniu štyroch tovární, ktoré svojím vzhľadom rušili kolorit tohto miesta. V meste žije okolo päť a pol tisíca obyvateľov a v čase našej návštevy sme boli skôr turistickou výnimkou než pravidlom.

Na kotorskú pevnosť sme sa nevyškriabali, z miestneho plánu turistických ciest sme vyčítali, že aj pri tej najbezpečnejšej je stále relatívne riziko že sa nám niečo stane a tak sme sa rozhodli zachrániť si život a radšej si dopriať silné presso v miestnej kaviarni. Aspoň tak tvrdila tá veľká výveska. Od tej doby som čítala zážitky viacerých cestovateľov, ktorí sa na pevnosť úspešne vyškriabali.

Z Kotoru sme pokračovali cestou, ktorá sa pre zmenu krútila smerom nahor. Čakal nás srbský pravoslávny kláštor Ostrog ležiaci na skale Ostroška Greda. Kláštor je zasvätený svätému Vazilovi Ostrožskému, metropolitnému biskupovi z Hercegoviny, ktorý kláštor založil v 17. storočí. Jeho telesné pozostatky sa nachádzajú v relikviári v jaskynnej kaplnke kláštora. V dvadsiatych rokoch minulého storočia postihol kláštor obrovský požiar, ktorý zničil jeho veľkú časť, jaskyne a vzácne fresky však sťaby zázrakom ostali zachované. Rekonštrukcia mu dala jeho dnešnú podobu.

Keď sme do sýtosti poobdivovali krásnu budovu vytesanú do skaly a všetky jej ikony, pokračovali sme v našej ceste a cez horský priesmyk sme dorazili do miestneho lyžiarskeho strediska Žabljak v Národnom parku Durmitor. Durmitor je vápencový masív na severe Čiernej Hory. Národný park vyformovali ľadovce, rieky a podzemné potoky. V parku nájdete vysoké vrchy, krásne ihličnaté lesy a morské oká. Mimochodom, Durmitor a bulharský národný park Pirín sú dôvodom, prečo sa naše Vysoké Tatry asi nikdy nedočkajú na zápis do zoznamu UNESCO - lebo sú to veľmi podobné národné parky z geologického aj biologického hľadiska, s podobnou faunou i flórou.

Chvíľku sme sa zabavili hľadaním ubytovania. Žabljak bol celkovo zaujímavý exkurz do histórie – cítila som sa ako vo Vysokých Tatrách pred pätnástimi rokmi. Kto zažil Silvestra roku pána ‘92 a ’93 v našich veľhorách, pochopí. Našťastie naše hľadanie domčeka so značkou postieľky netrval dlho a pani nám vysvetlila, že akurát vypracú a môžeme sa hotovať. Voľné chvíle sme využili na prechádzku po národnom parku, ktorá sa z túry obmedzila na prechádzku k Čiernemu jazeru, z ktorého nebolo nič vidieť, pretože bolo nielen pod ľadom, ale ku všetkému ešte aj  pod snehom. Nehovoriac o tom, že slnko pomaly zapadalo a to už naozaj nie je dobrý čas na túry.

O pár záberov neskôr sme sa vrátili k našim hoteliérom a zistili sme, že sme si vybrali nejakú mini školu v prírode – izby skutočne vyzerali ako pre deti z lyžiarskeho zájazdu – malé postieľočky, malé stolčeky a mini stolička. Kúpelňa spoločná. Večerný program pozostával večere v podobe obrovských rezňov a áno, jeden bol aj čiernohorský. Takže na rozdiel od parížskeho šalátu či ruského vajca čiernohorský rezeň v Čiernej hore poznajú. To mi odľahlo!

Ráno nás v národnom parku Durmitor privítalo čerstvou nádielkou snehu. Tuším sme hodnú chvíľu strávili odhŕňaním snehu z auta a to sme dúfali, že náš diesel naštartuje. Našťastie to zvládol na jednotku a my sme sa mohli vydať ďalej po Čiernej hore. Čakalo nás ešte jedno kúzelné miesto: kaňon rieky Tara - najdlhší kaňon Čiernej hory dlhý 82 kilometrov a s hĺbkou 1300 metrov najhlbší riečny kaňon v Európe. Zastavili sme sa pri jednom z jeho najkrajších pohľadov: Djurdevićovom moste, ktorý bol postavený v rokoch 1937-1940. Týči sa úctyhodných 172 metrov nad hladinou rieky a meria 365 metrov.

A toto sú posledné rozprávkové zákutia Čiernej hory, ktoré sme videli. Cestou na bosnianske hranice sme už šťastie na pekné pohľady nemali -  daň za používanie hlavných ciest. Vždy sme vedeli, že sa blížime k veľkému mestu, podľa charakteristického smogu a priamo v mestách to bola čistá katastrofa. Škaredé, ufúľané a ani roztopený sneh tvoriaci sivé kašovité blato popri cestách tomu veľmi nepomáhal - ten však neučaruje žiadnemu mestu. Preto sme boli veľmi radi, keď sme sa konečne dostali k hraniciam. To sme si ale tiež odtrpeli smerom hore k zasneženému a slabo posypanému horskému priechodu. Chvalabohu aspoň diaľničný prechod bol otvorený. Ten tiež vyzeral veľmi vtipne... predstavte si dve unimobunky alebo maringotky zlepené dohromady, každá samozrejme vyzerá ináč a z nich trčiace asi tri satelity. Vitajte v Bosne a Hercegovine! O tom ale až nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?