Zimná cesta po Balkáne: V Bosne a Hercegovine a domov cez Pécs

Autor: Martina Rúčková | 5.2.2016 o 10:00 | (upravené 7.2.2016 o 9:53) Karma článku: 8,97 | Prečítané:  2973x

Po krátkej zastávke na hraničnom priechode a vysvetľovaní tete colníčke, že šesť fliaš vína na dvoch (ktoré sme viezli ešte zo Slovinska domov) je tak akurát, sme sa ocitli už po niekoľkýkrát v Bosne a Hercegovine.

Už sme ju presekávali cestou do Dubrovníka a do tejto svojráznej krajiny sme sa boli pozrieť z jej západnej strany, kedy sme navštívili Mostar. Tentokrát sme mali na pláne Višehrad a Sarajevo. Krajina pred nami sa v porovnaní s čiernohorskou stranou úplne zmenila - zrazu sme videli drobné dedinky so skromnými domčekmi, niektoré doposiaľ rozostavané. Za sklami auta sa mihali skutočne zaujímavé výjavy: raz sa pred nami objavila zabudnutá značka upozorňujúca na míny v lese za cestou, tu nás vítala americká vlajka a dokonca aj jedna ranná zabíjačka.

Krajinou sčasti ukrytou v hmle sme sa dopravili až k višehradskému mostu Mehmedu Pašu Sokoloviča (pri ktorom nám na privítanie začalo zľahka mrholiť). Most spája dva brehy rieky Drina a objednal si ho veľký vezír Osmanskej ríše Mehmed Paša Sokolovič. Ako architekta poveril Mimara Sinana, ktorý vytvoril kamenný most s jedenástimi oblúkmi merajúci 180 metrov. Sinan, ktorý pôsobil v rovnakom období ako talianski renesanční architekti, po sebe zanechal elegantný most, ktorý prežil niekoľko záplav, bombardovanie počas prvej svetovej vojny a masaker v roku 1992. Zápis na zoznam svetového kultúrneho dedičstva si vyslúžil v roku 2007.

Z Višehradu sme pokračovali do Sarajeva. Tam sme si trochu poblúdili, kým sme našli náš hotel - ach tie staré krásne časy tlačených máp a absentujúceho mobilného internetu! Veci sme rýchlo zložili a vybrali sa obdivovať mesto, ktoré toho počas svojej histórie toľko zažilo. A pravdou je, že Sarajevo je pozoruhodné miesto s jedinečným charakterom. Stopy búrlivej histórie a neľútostnej okupácie možno vidieť na každom kroku v podobe mnohých pamätníkov a dier po guľkách na priečeliach mnohých budov. Zároveň je to však mesto, kde sa architektúra východoeurópskycm miest, ako ju dôverne poznáme, fascinujúcim spôsobom snúbi s východnou – tu bloky rezidenčnej časti a tam mešity. Na každom kroku možno dostať kúpiť miestnu špecialitu čevapčiči, ktoré tu volajú čevap.

Samozrejme, že sme nemohli v rámci našej prechádzky vynechať most, pri ktorom bol spáchaný atentát na Františka Ferdinanda d'Este, ktorý poslúžil Rakúsko-Uhorsku ako zámienka na rozpútanie prvej svetovej vojny. Po dôkladnej prechádzke mestom sme hľadali miesto, kde by sme sa najedli – našli sme ho v drobnej reštaurácii na poschodí miestnej tržnice – jedlo bolo jednoduché a lacné, no veľmi chutné. Blízko nášho hotela stál jeden z mnohých cintorínov, pri pohľade na ktoré sa človeku zatočí hlava z toho množstva bielych obeliskov postavených jeden vedľa druhého. Ďalší smutný pozostatok vojny.

Sarajevo považujem za významný míľnik na svojich cestách, práve preto, lebo ono prvé mi ukázalo tak trochu inú Európu, než tú, akú pozná človek z víkendových výletov po okolitých krajinách. Po prvýkrát som sa intenzívnejšie stretla s moslimskými vplyvmi v architektúre a bežnom živote ľudí, a rázovitým každodenným životom. A popri tom všetkom, trhoch a mešitách, narazíte na centrum mesta, na aké ste zvykntuí aj z domu, svetlá v kaviarňach prinášajúce trochu tepla ku kráčaniu po dlažobných kameňoch počas chladnej upršanej noci, novoročné trhy v podobe útulných drevených domčekov na námestí a neďaleko nich stan s hudbou plný ľudí, ktorý svojím šumom a vravou láka dnu.

A najveselšie bolo, že do nočného Sarajeva nás vytiahla doslova force majeure: v jednom momente nám v hoteli vypadol prúd a keďže sme ešte neplánovali ísť spať, rozhodli sme sa obliecť kabáty a vybrať sa opäť do ulíc. A tak sme sknčili popíjajúc miestne pivo vo veľkom šiatre plnom ľudí.

Nasledujúci deň sme po raňajkách začali sedemsto kilometrov dlhú cestu späť do Bratislavy. Sarajevo by si samozrejme zaslúžilo dlhší pobyt a pevne verím, že sa doň ešte vrátim. Okrem iného by ma veľmi zaujímalo, ako sa s päťročným odstupom vyrovnalo so svojím problémom so smogom: miestne ovzdušie bolo znečistené výrazne nad pomery, na aké je našinec zvyknutý. Mnoho áut staršieho roku výroby v spojení s nedodržiavaním ekologických štandardov dalo Sarajevu danajský dar v podobe smogu, ktorý sa ťažko dýcha a jeho typický pach sa lepí na šaty aj vlasy. Po návrate domov som si začala omnoho viac vážiť náš relatívne čistý vzduch aj v mestách.

Dovolenka v Chorvátsku?

Pozrite si lacné ubytovanie v hoteloch cez dovolenka.sme.sk

Bosna a Hercegovina mala začiatkom roku 2011 presne jednu platenú diaľnicu na trati Kakanj – Jošanica, ktorá mala 37 km a za právo prechodu cez ňu si teta pri okienku vypýtala symbolické dve a pol BAMky. Pri písaní tohto článku som si na internete pohľadala ako je to s bosnianskymi diaľnicami v súčasnosti: Diaľnica zo Sarajeva má vraj 53 kilometrov a otvoril sa nový úsek na hranici s Chorvátskom smerujúci do Mostaru. Ďalších 60 kilometrov je vo výstavbe.

Chorvátsko sme prešli ako nič a odrazu sme sa ocitli v Maďarsku. Tu nás vítalo rovnako chladné počasie ku ktorému sa pridal silný vietor. Našťastie sa stihol umúdriť, kým sme vystupovali v centre Pécsu.

K zastávke v Pécsi nás motivoval nielen fakt, že bol čas obeda a to, že sme v tomto meste na juhu Maďarska nikdy neboli, ale najmä to, že sa v ňom nachádzajú ruiny rakoresťanského nekropolisu zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva. Kedysi tu ležalo rímske mesto Sopianae, patriace do rímskej provincie Pannonia, v ktorom miestni postavili hneď niekoľko vyzdobených hrobiek, ktoré slúžili zároveň ako miesto na pochovávanie zosnulých a kaplnky, kam sa chodili pozostalí modliť. Súbor ranokresťanských hrobiek objavili archeológovia počas exkavačných prác na rímskom cintoríne. Na našu veľkú smolu však bola expozícia v jednej z bočných uličiek, ktorú nájdete len ak tušíte, čo máte hľadať, zatvorená. Našťastie je niekoľko vykopávok odhalených a voľne prístupných pri miestnej katedrále.

Po spoznávaní histórie Pécsu a obede sme nasadli do auta a pokračovali v ceste smerom na sever. O štyristo kilometrov neskôr sme boli konečne späť v Bratislave, rozžíhajúc studené radiátory v našom byte, rekapitulujúc zážitky a psychicky sa pripravujúc na návrat do práce po dovolenke.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?