reklama

Vlakom po Rusku: Saratov a Volgograd

Ešte v októbri roku 2013, pol roka po tom, čo som sa do Ruska presťahovala, sme sa vybrali poznávať Povolžie, konkrétne Volgograd, kedysi Stalingrad a Saratov, už keď bol po ceste.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (43)

Piatok večer, október. Namiesto toho, aby som sa z práce rýchlym tempom premiestnila domov, míňam tri železničné stanice, pri ktorých pracujem, aby som sa metrom dopravila na štvrtú. Vlaky smerom dolu po Volge totiž odpravujú z Paveleckej železničnej stanice na druhej strane Sadového kaľca. Nachádzame svoj vagón aj kupé druhej triedy (so štyrmi lôžkami) a pripravujeme sa na nočnú cestu, ktorá nás dovedie až do Saratova.

Obrázok blogu

Saratov

Saratov je hlavným mestom rovnomennej oblasti, ktorá sa nachádza v južnej časti Ruska, na hraniciach s Kazachastanom. V Saratove žije okolo 850 tisíc obyvateľov a stojí na ruinách Uveku, mesta Zlatej Hordy, ktoré v roku 1395 zničil Timur. Saratov vznikol za vlády posledného cára z rodu Rurikovcov Fjodora Ivanoviča na konci 16. storočia. Mestom sa stal o vyše storočie neskôr, v roku 1708. Známym rodákom je podnikateľ Roman Abramovič a asi najznámejším študentom miestnej univerzity prvý človek vo vesmíre Jurij Gagarin, ktorého meno dnes univerzita nesie. Na obrázku nižšie Saratovský most postavený v roku 1965, ktorý meria 2825,5 metra a v čase, kedy ho postavili, bol najdlhším mostom, v závislosti od zdroja, v Európe, v Sovietskom zväze alebo na svete. Tento titul mu patril do osemdesiatych rokov. Spája Saratov s mestom Engels na druhom brehu Volgy. A opäť Gagarin, pristávací modul Vostoka 1 pristál neďaleko Engelsu, 280 kilometrov od plánovaného pristávacieho miesta pri Baikonure.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Keďže sme do Saratova dorazili v skorých ranných hodinách, mesto sa ešte len zobúdzalo z piatkových osláv. Času sme mali len niekoľko hodín a tak sme sa po rýchlych improvizovaných raňajkách v nočnom klube Mičurin, ktorý bol chvalabohu otvorený nonstop, vybrali na prechádzku mestom. Na obrázku vyššie Trojický kostol na Múzejnom námestí vo Volžskom rajóne mesta. Postavili ho v rokoch 1674 - 1695.Postavený je v štýle takzvaného moskovského baroka, najznámejším predstaviteľom ktorého je Novodevičí kláštor v Moskve, pamiatka UNESCO.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Povinnou jazdou po ceste k nábrežiu Volgy bol hotel Slovakia, ktorý tu stojí. Ak by ste to totiž nevedeli, Saratov je sesterským mestom Bratislavy, ktorá sa takto ocitla v klube spolu s americkým Dallasom a Chapel Hill, bulharským Dobrichom, čínskymi Taiyuan a Shaoyang, poľským Lodžom, francúzskymi Marseilles a Tours a anglickým Bristolom, ktoré sa všetky so Saratovom "bratajú". Svoj hotel tu má ale len Slovensko. Hotel má dve krídla, jedno staré, jedno zrekonštruované a zmodernizované, čo výrazne navyšuje ceny izieb v tejto časti. Inak normálny hotel - v Saratove sú lepšie aj horšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozreli sme si výnimočný pamätník Gagarinovi, na ktorom bol pán kozmonaut v civile. Všetky ostatné sochy Gagarina majú minimálne skafander, ak nie aj prilbu.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Náberežná kozmonautov - ulica, ktorá sa tiahne od Babuškinovho vzvoza až po cestný Saratovský most. Meria poldruha kilometra a je obľúbeným miestom, kam sa miestni chodia korzovať. Alebo si chodia zabehať, ako pán ľadový medveď na nasledujúcej fotografii. Videli sme ho vyliezať z vody, ktorá nemohla mať v to chladné októbrové dopoludnie viac než pár stupňov. Po krátkej rozcvičke sa vydal na beh promenádou. Len tak, v plavkách. Mimochodom, ľadových medveďov v Rusku označujú ako mrože.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Ďalej sme sa prešli okolo budovy Saratovského štátneho konzervatória L. V. Sobinova, údajne tretie najlepšie konzervatórium Ruska. Budova v germánskom štýle s červenými vežičkami, ktorá mi veľmi pripomínala architektúru historického Kaliningradu, pochádza z roku 1902 a pôvodne v nej sídlila hudobná škola. O desať rokov neskôr sa rozhodlo o zriadení konzervatória a tak čakala budovu prvá prestavba. Mimochodom, až do druhej svetovej vojny žila v Saratove veľká nemecká menšina a napríklad peší prospekt Kirova sa kedysi volal Nemecká ulica. Neďaleký Engels, ktorý sa kedysi volal Pokrovsk, bol hlavným mestom republiky volžských Nemcov do roku 1941.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na námesti na prospekte Kirova sa okrem budovy konzervatória nachádza aj Černyševského pamätník.

Obrázok blogu

Kostolík s veselými dómikmi - cibuľkami sa volá Utíš moje trápenie, pochádza zo začiatku 20. storočia a svojou architektúrou sa inšpiroval katedrálou Vasilija Blaženého v Moskve. Názov dostal po rovnomennej ikone, ktorá sa v ňom nachádza, po rusky Уиоли моя печали.

Obrázok blogu

A nasleduje obligátna fotografia Lenina. Neviem, či som to už niekedy vo svojich článkoch spomínala, ale v ľubovoľnom ruskom meste, kde sa nachádzame, je pre nás povinnou jazdou si odfotiť miestnu sochu Lenina. Robíme si zbierku Leninových póz a zobrazení. Zistila som, že nie sme jediní. Póza mi pripomína Michaela Flatleyho, ale ako som zistila podľa fotografie podobnej sochy v Biškeku, Lenin neodhaľuje svoju mužnú hruď, len si asi naťahuje úzko ušitý kabát, aby mohol vystrieť druhú ruku.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Zabehli sme aj na miestny trh, ktorý je postavený v secesnom štýle. Budova je príjemná na pohľad zvonku aj zvnútra a život tu cez víkend pulzoval najviac.

Obrázok blogu

Na trhu sme si kúpili čo-to na cestu a vybrali sa späť na miestnu železničnú stanicu, kde sme nastúpili na vlak do Volgogradu.

Obrázok blogu

Volgograd

Obrázok blogu

To, kam sa blížime, sme videli už z okna vlaku - v okolitej tme sa osvetlená socha Matky Vlasti nedala prehliadnuť. Slíž na Volge natiahnutý do dĺžky osemdesiatich kilometrov je domovom vyše milióna obyvateľov a počas svojej histórie vystriedal hneď tri názvy: Caricin (do roku 1925), Stalingrad (1925 - 1961) a Volgograd (od roku 1961). Svoje prvé meno dostalo mesto po rieke Carica, ktorá sa na mieste, kde mesto leží, vlieva do Volgy. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1589. Z malej obrannej pevnosti sa vykľulo čulé obchodné centrum, na ktoré dohliadal najskôr kazanský, neskôr astrachanský a nakoniec saratovský gubernátor. Asi každý pozná mesto najlepšie ako dejisko jednej z najkrvavejších bitiek druhej svetovej vojny, počas ktorej zomrelo podľa historických odhadov milión dvesto- až milión osemstotisíc ľudí.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Ubytovali sme sa v hosteli neďaleko Aleje Hrdinov, ktorá vedie k nábrežiu Volgy. Neslúži len ako miesto, na ktorom ležia pamätníky hrdinov druhej svetovej vojny, ktorí sa narodili vo Volgograde, je to zároveň obľúbené miesto na prechádzky pre miestych. V okolí sa nachádza mnoho reštaurácií.

Svoj deň sme začali v komplexe múzea venovanom druhej svetovej vojne a obliehaniu Stalingradu. Okrem iného sme v ňom videli ostreľovačskú pušku Vasilija Zajceva, ktorý je pochovaný na Mamajev Kurgane, meč, ktorý dostalo Rusko do daru od Anglicka (odovzdaným Churchillom Stalinovi počas Teheránskej konferencie) a "zapotrošenú" nemeckú motorku. Ľudia so záľubou v histórii druhej svetovej vojny si v tomto múzeu prídu na svoje. Na jeho vrchole sa nachádza panoráma rekonštruujúca Stalingradskú bitku.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Hneď vedľa múzea stoja, asi už len silou vôle, ruiny budovy Grudinynovho/Gerartovho mlyna. Budova z roku 1903 zažila veľmi ťažké ostreľovanie. Zanechali ju v pôvodnom stave, aby ukázala, ako vyzerala na konci vojny väčšina mesta. Dnes by ste to pri pohľade naň nepovedali. Na ilustráciu toho, ako veľmi Volgograd zdevastovala vojna, je v múzeu maketa mesta so zničenými budovami. Pred ruinami stojí replika fontány s názvom Detský chorovod, neformálne prezývaná Barmalej, ktorej originál pochádzal z tridsiatych rokov. Toto milé dielko v štýle sovietskeho gýča malo niekoľko kópií v rôznych mestách. Preslávila ju historická fotografia sôch detí točiacich sa v kruhu okolo krokodíla, v pozadí ktorých ležali ruiny zdevastovaného mesta. Po vojne ju vymenili za jej identickú repliku, neskôr ju odstránili a ďalšiu kópiu opäť umiestnili na pôvodné miesto.

Obrázok blogu

Nezabudli sme ani na obligátnu sochu Lenina na rovnomennom námestí.

Obrázok blogu

A nasledovala cesta na Mamajev Kurgan, alebo Mamajova mohyla, ktorý leží asi tri a pol kilometra od centra mesta. Na tomto mieste, ktoré sa kedysi označovalo jednoducho ako Vrch číslo 102 sa po štyri mesiace odohrávali kruté boje - vrch bol strategicky významným miestom, z ktorého bol vynikajúci výhľad na celé mesto. Po vojne ostal posiaty guľkami a zvyškami mín. Dnes je vrch monumentálnym pamätníkom skladajúcim sa z niekoľkých kompozícií, pričom je bez debaty najvýznamnejším pamätníkom druhej svetovej vojny (v Rusku nazývanej ako Veľká vlastenecká vojna) v krajine. Hneď pri chodníku na prospekte Lenina sa nachádza reliéf Pamäť pokolení, od ktorej vedie prvé schodisko a cesta Alejou pyramidálnych topoľov.

Obrázok blogu

Ďalšie schodisko vás privedie k Námestiu stojacich v ústrety smrti - a na ňom fontána s podobizňou vojaka, polonahého muža s automatickou zbraňou v ruke, ktorý obraňuje svoje mesto a je pripravený na smrť, odhodlane sa dívajúc zoči-voči svojmu koncu. Tu začnete cítiť, ako na vás atmosféra začína vplývať čoraz viac. Pokračujete schodami lemovanými stenami - ruinami. V tejto časti hrá zvukový doprovod v podobe príhovorov generálov pred bojmi a vojenských piesní.

Obrázok blogu

Nasleduje námestie hrdinov, po ľavej strane sa nachádza fontána s monumentálnym reliéfom a po pravej strane Sieň vojenskej slávy, kde vojaci držia čestnú stráž pri večnom ohni. Horí na soche ruky držiacej pochodeň. Celú sieň osvetľuje denné svetlo z obrovského priezoru v streche. V miestnosti so žiarivými mozaikami sú zaznamenané mená vojakov vyznamenaných vyznamenaním "Hrdina Sovietskeho zväzu". Po obvode siene vedie schodisko, ktorým sa dostanete na vrch tejto stavby a pokračujete ďalej smerom k Matke Vlasti.

Obrázok blogu

Opäť na dennom svetle na vás bude čakať socha matky, ktorá trúchli nad padlým synom, pre mňa osobne ten najskľučujúcejší výjav v celom komplexe.

Obrázok blogu

Cesta k soche Matka Vlasť volá je posiata hrobmi tých najvýznamnejších vojakov vojny. Na jej konci nájdete hrob známeho sovietskeho snajpera Vasilija Zajceva, ktorého telesné pozostatky tu našli svoj odpočinok v roku 2006. V tomto momente ste už vyšliapali dvesto schodov čo symbolizujú dvestodňovú bitku o Stalingrad. Z diaľky sa čoraz viac približuje povestná socha Matka Vlasť volá a čím bližšie sa k nej priblížite, tým väčšou a monumentálnejšou sa stáva. Je dielom sochára Jevgenija Vučetiča a inžiniera Nikolaja Nikitina. Stojacu sochu drží len jej vlastná váha. V čase jej inštalácie, v roku 1967, bola najvyššou voľne stojacou sochou na svete a dodnes je najvyššou sekulárnou sochou, ktorá zobrazuje ženu. Na rozdiel od iných podobných sôch stojí v dynamickej póze - jej pravá ruka dvíha meč proti nepriateľom, ľavá je roztiahnutá vo výzve pridať sa k nej. Na tvári má výraz človeka, čo kričí zo všetkých síl, na jej ľahký háb veje vietor a tento výjav, napriek tomu, že je odliata z betónu, je ako živý. Betónová Matka Vlasť volá meria úctyhodných 52 metrov a oceľový meč, ktorý drží v ruke, ďalších 33 metrov.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Volgogradčania navštevujú Mamajev Kurgan pravidelne a vždy pod ním nájdete aspoň dve bábušky, čo predávajú kvety, ktoré návštevníci kladú k sochám. Atmosféra je triezvejšia ako v moskovskom Parku Víťazstva, miestni majú prostredníctvom veteránov a rozprávania svojich rodinných príslušníkov v živej pamäti, koľko obetí si bitka vyžiadala. Dodnes na ňu nezabudli.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Z Mamajev Kurganu sa dá späť do centra mesta dostať trolejbusovou linkou. A tá bola cieľom dvoch samovražedných teroristických útokov v októbri a decembri roku 2013 - v oboch prípadoch sa jednalo o teroristov z Dagestanu. Medzi týmito dvomi útokmi sme sa na trolejbuse smerom do mesta odviezli aj my. Všetko mi nebolo jedno najmä po tom, čo mi svokor povedal o druhom útoku. Volgograd napriek tomu považujem za bezpečné miesto na návštevu. Ba čo viac, o týždeň neskôr sme navštívili aj samotný Dagestan. O tom v jednom z nasledujúcich článkov.

Martina Rúčková

Martina Rúčková

Bloger 
  • Počet článkov:  300
  •  | 
  • Páči sa:  32x

Diagnózou aj povolaním právnička, záľubami nadšená cestovateľka. Život ma zatiaľ viedol po osi Košice-Oxford-Bratislava-Moskva-Praha. Spolu s manželom cestujeme po nových aj starých miestach, snažiac sa navštíviť všetky pamiatky svetového kultúrneho dedičstva UNESCO po ceste. Zoznam autorových rubrík:  Stredná EurópaAnglicko, ŠkótskoSeverná EurópaVýchodná EurópaZápadná EurópaJužná EurópaRuskoZápadná ÁziaStredná ÁziaJuhovýchodná ÁziaArabský svetStredná Amerika a KaribikZážitky z ciestKultúraSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu