Nočným vlakom do Dagestanu

Autor: Martina Rúčková | 5.4.2016 o 14:00 | Karma článku: 6,23 | Prečítané:  1050x

Prvou z ruských kaukazských republík, ktoré som navštívila, bol Dagestan. Je to jedna z destinácií, pri ktorej sa mnohí ľudia zhrozia, prečo tam vlastne idem. A odpoveď je jednoduchá:

Pre typickú kaukazskú pohostinnosť, strhujúcu prírodu a úžasnú históriu. Aj keď, priznám sa, do nočného vlaku som nastupovala s obavami. Nie je to váš typický pohodlný ruský vlak, no napriek občasnému tarakančiku (švábovi), ktorý preliezol po stene, to bola pohodlná jazda. Áno, kupé je o poznanie staršie, také horné lehátka nemajú ani len to minizábradlie, ktoré má teoreticky zabrániť tomu, aby ste spadli z postele, no hneď po nastúpení mi dagestanský mládenec s jedným obočím galantne ponúkol svoje dolné miesto napriek tomu, že cenovo je drahšie, než horné. Poďakovala som to, ale zvládla som to aj na tom hornom (čo je moje štandardné miesto na nočných vlakoch). Aj posteľná výbava je síce stará, no obliekate si ju do vypratej a naškrobenej bielizne, ktorú odovzdáva sprievodca (namiesto typickej sprievodkyne). Cesta bola v podstate bezproblémová, teda až na ruských colníkov, ktorí maturovali nad našimi pasmi, typom víz a celkovo im nešlo do hlavy, čo robíme na trase Baku-Derbent. Našťastie im to môj manžel úspešne vysvetlil a okolo siedmej hodiny ráno sme už vystupovali z vlaku na derbentskej železničnej stanici.

Derbent, vyše stotisícové mesto Dagestanu, druhé najvýznamnejšie stredisko tejto kaukazskej republiky, hneď po hlavnom meste Machačkale. Je to najjužnejšie položené a zároveň najstaršie mesto Ruskej federácie - uvádza sa, že má päťtisíc rokov. Derbent leží na západnom pobreží Kaspického mora, pričom po oboch stranách je lemované kaukazskými horami takmer až k pobrežiu, s výnimkou asi tri kilometre širokého pásu. Práve tadiaľ viedla kedysi slávna Kaspická cesta - jediný pohodlný spôsob, ktorým sa dalo dostať zo stepí juhovýchodnej Európy na Blízky východ. Prvé osídlenie na mieste dnešného Derbentusa objavilo práve na tejto ceste. Prvými zdokumentovanými pánmi mesta boli Peržania, pričom dnešný názov mesta je z perzského slova darband, ktoré znamená brána. Peržanov postupne vystriedali Arabi, Širvašári a nakoniec Rusi.

Dagestan a Kaukaz všeobecne je známy svojou búrlivou povahou, históriou bojov medzi kmeňmi, ktoré dodnes poznajú krvnú odplatu, bohužiaľ aj teroristickými útokmi, no zároveň je to tá najpohostinnejšia a najtemperamentnejšia časť Ruska s úžasnými ľuďmi: ak je Rus schopný vám dať prvé a posledné, tak u Kaukazca to bude platiť desaťnásobne. Nebudem si však vymýšľať a poviem, že aj my sme cestu do Dagestanu neorganizovali úplne z brucha a na prehliadku Derbentu sme si prizvali pomoc: môj muž skontaktoval jedného zo svojich obchodných partnerov, ktorý nám zasa dohodil dvoch pánov z miestneho motorkárskeho klubu. Tí po nás prišli ráo na bohato zdobenú derbentskú železničnú stanicu a v duchu povestnej kaukazskej pohostinnosti nás čakali s nakúpeným pečivom, ovocím a džúsmi, lebo veď po ceste vlakom sme určite nemali čas sa najesť.

A hneď sme aj pokračovali hore do kopcov, k miestnej citadele, pevnosti Narin-Kala, ktorá dominuje opevneniu mesta - to sa tiahlo od hôr až k pobrežiu, chránilo mesto až k moru z oboch jeho strán. Pochádza už z perzského obdobia a všetci nasledujúci vládcovia mesta ho starostlivov opravovali a upevňovali. Celá pevnosť sa rozlieha na ploche štyri a pol hektára, múry podporené baštami tvoria obdĺžnik o stranách 180 a 280 metrov.

Samotná pevnosť nie je v najideálnejšom stave napriek zápisu na zoznam svetového kultúrneho dedičstva, ale miestni robia, čo sa dá, aj v čase našej návštevy sa tu zametalo a vykonávali drobné rekonštrukčné opravy. V priestoroch pevnosti sa nachádza malé múzeum a niekoľko zachovaných historických priestorov vrátane hamámov a zásobníkov na vodu. Po hradbách sa dá voľne prejsť, nebudú vás obmedzovať žiadne zábradlia ani zábrany. Len sa treba pozerať pod nohy.

Najvyššie body pevnosti umožňujú pozrieť sa na mesto pod vami z perspektívy panovníka, ktorý kontroluje, ako sa majú jeho poddaní. V decembri minulého roku bola práve pevnosť terčom teroristického útoku, ktorý zabil jedného turistu a ďalších jedenástich zranil. Jedinou zvláštnosťou v tejto celej udalosti bola sutočnosť, že turisti sa vybrali pozrieť si pevnosť v noci. Pri absencii nočného osvetlenia a podľa všetkého aj mimo otváracích hodín si môžeme len domyslieť, ako to celé v skutočnosti bolo.

My sme si však Narin-Kalu pozreli bez ujmy na zdraví a pridali sa k množstvu ľudí, ktorí ju navštívili. Medzi tých známejších návštevníkov patrili grécky historik Herodotos a rímsky historik Titus Lívius, Marco Polo, či Alexander Dumas.

Po prehliadke pevnosti nás naši sprievodcovia odviezli do Machačkaly, po ceste sme sa zastavili na poctivý šašlík z baraniny - či ste na Kaukaze alebo v Strednej Ázii, je to jedno z najtypickejších jedál národných kuchýň a pripravte sa, že ich budete jesť veľa :)

Zaujímavé zážitky sme mali z miestneho letiska: najprv mal policajt problém s tým, že môj manžel mal v pase príliš veľa ruských víz z rôznych rokov: jedny síce platné boli, ale čo ostatné, ktoré platné neboli? Miestni dagestanskí chlapci však vedeli, že na policajta treba rovnako stroho, kázali natočiť na stranu so správnymi vízami a vysvetlili mu, že to stačí. Do budovy letiska už s nami nešli, predsa len, tiež mali so sebou zbraň. Určite sa pýtate, čo robí taký Dagestanec so zbraňou, keď si potrebuje odletieť do Moskvy? Nuž, na letisku je špeciálna prepážka na odovzdanie zbraní, streliva a chladných zbraní. Vlastne sa vôbec nečudujem, že po prílete do Moskvy sme museli prejsť ešte jednou kontrolou pri výstupe z autobusu a vstupe do budovy terminálu - to sa mi doposiaľ stalo jediný krát. A na záver ešte fotografia, ako to vyzeralo na letisku pri bráne: otvorené, páči sa, vojdite si na letiskovú plochu, veď čo, ďaleko aj tak nezájdete.

Do Moskvy sme však dorazili bez problémov s ďalším dobrodružstvom za opaskom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?