Za bajkalským ľadom: Ostrov Olchon a ľadové kráľovstvo

Autor: Martina Rúčková | 29.4.2016 o 8:45 | Karma článku: 9,82 | Prečítané:  3298x

Druhý deň na ostrove Olchon sme začali budíčkom a raňajkami. Nielen režím ale aj naše ubytovacie zariadenie Bajkalov Ostrog mi pripomínalo školu v prírode.

Najviac sme sa uchechtávali na veľkej jedálni, kde nám a kope Číňanov tety nakladali večeru, respektíve raňajky na malé tanieriky. Inak to je špecialita ruských jedální a lacných stravovacích zariadení: porcie sú tak akurát, aby ste sa najedli a väčšinou ich dostanete na malých dezertných tanierikoch. Poučení predošlou večerou sme už vedeli, že si máme so sebou priniesť k párkom svoju horčicu a kečup, lebo ničoho podobného sa v jedálni nedočkáme.

O pol jedenástej nás už čakal Dmitrij aj so svojou superkárou, s ktorou sme najprv zamierili priamo na vyhliadkový bod mysu Burchan, z ktorého je krásny výhľad na skalu Šamanka. Na myse sú typické burjatské drevené koly, ktoré údajne slúžia na uviazanie koňa a sú ozdobené farebnými stužkami. Na okraji skál dokonca miestni nechali malé pozornosti pre ducha - pána ostrova Olchon, ktorý údajne žije v jaskyni Šamanky: keksíky, piškóty, ovocné želé či pusinky, všetko dobre ukryté, aby sa na tieto dobrôtky neulakomili okoloidúci. Môj muž Ivan má veľkú slabosť na sladké, ale povedal si, že duchom odjedať nebude, a, okrem toho, pri mínus pätnástich stupňoch by si na zmrznutých keksíkoch vylámal zuby. Ale myslím si, že hlavne nechcel ešte viac nahnevať pána domáceho, už keď mu sám nič nepriniesol.

Zo zadnej strany Šamanka nemá svoje typické červené sfarbenie, jej chrbát má klasickú hnedo-žltú farbu skál a útesov v okolí. Je to národná kultúrna a prírodná pamiatka a je patrične chránená. Pri Šamanke sa nachádza jaskyňa, kde sa konajú budhistiské aj šamanistické obrady. Chudáci burjatskí šamanisti: chvíľku sa tešia z jednej z deviatich šamanistických svätýň Ázie a potom prídu tí sprostí budhisti a do jaskyne si nainštalujú oltár zasvätený Budhovi, lebo odrazu to je aj ich posvätné miesto! Hrom to ber! Podľa olchonských starousadlíkov sa do jaskyne chodili začiatkom minulého storočia modliť stovky budhistických lámovia z kláštorov v Zabajkalí, údajne preto, lebo sa tam usídlil nejaký mongolský boh, ktorý čaká na spasenie.  A ešte bratia šamanisti do jaskyne zakázali vstup ženám: podľa jednej verzie sú to hriešne a nečisté tvory a tak by svojou prítomnosťou znečistili posvätnosť tohto miesta. Od mysu sa miestne ženy mali povinnosť držať na dva versty, teda asi na dva kilometre. Ups. Škoda, že mi to Dmitrij nepovedal. Druhá verzia tvrdí, že navštívenie jaskyne škodí plodnosti žien. Nuž, v jaskyni som našťastie nebola, nádej na potomstvo ostáva.

Pokračovali k ďalším dvom mysom - Sagan Chušun a Choboj. Z jedného je už vidieť na Veľký Bajkal - širokú časť jazera, kde je to z jedného brehu na druhý štyridsať kilometrov. Cestou sme mali niekoľko zastávok, aby sme si my, nadšení turisti, pozreli ľad, ktorý nás neprestával fascinovať a spolu s ním kryhy a rôzne miesta zlomov. Po prvýkrát som sa pri prechádzke ľadom stretla aj so zvukovým dôkazom toho, ako ľad pracuje: pri prasknutí či lámaní vydáva ľad veľký tresk, ako keby niečo v diaľke rachlo. Človeku nie je všetko jedno a ani sa mu nechce pokračovať príliš ďaleko od auta, čo ak sa to pri mne niekde zlomí? Ale ľudia boli všade navôkol upokojovala som sa, že všetko je v poriadku.

Mys Sagan-Chušun sa nachádza na západnom pobreží ostrova Olchon, päť kilometrov juhozápadne od mysu Choboj, ktorý predstavuje severný výbežok Olchona. Mys má status národnej prírodnej pamiatky. Predstavuje najdlhší skalný masív z bieleho mramoru, ktorý sa láme rovno do jazera. Je široký asi jeden kilometer a jeho skaly sú pokryté červenými škvrnami, podobne ako Šamanka - spôsobujú to lišajníky, ktoré na bielych skalách žijú. Názov Sagan-Chušun znamená v burjatskom jazyku Biely mys. Zaujímavosťou je skupina troch skál, ktoré sa týčia vysoko k nebu a dostali pomenovanie "Traja bratia".  Nachádza sa tu tiež významné archeologické nálezisko z obdobia piateho až desiateho storočia pred naším letopočtom. Aby tých jaskýň neblo málo, svoju má aj Sagan-Chušun, dokonca s dvomi vchodmi.

Mys Choboj má svoje meno tiež burjatského pôvodu, označuje očný zub šelmy, na ktorý sa skala na cípe mysu podobá. Kedysi tu miestni obyvatelia vykonávali šamanské obrady a na skalách pri hladine jazera sa združovali nerpy - bajkalské tulene (o nich podrobnejšie neskôr). Dnes, asi kvôli častným návštevám turistov a lodí tu nerpu môžete vidieť málokedy. V okolí tohto mysu bolo aj počas našej návštevy turistov hojne: okrem džípov a UAZikov sa niektorí extrémisti po ľade premávali aj v korčuliach, prípadne ešte ťahajúc veci za sebou na saniach, alebo na bicykloch s ostňami v gumách.

Nuž, každý máme svoju úchylku. Auto sme otočili smerom späť a vybrali sa hľadať miesto, kde by sa mohlo teoreticky vyskytovať nejaké to závetrie. Ďalším bodom programu bol totiž piknik na ľade. Dmitrij nám rozložil stôl, prestrel obrus (ktorý sme dosť dlho uchytávali štipcami, lebo fúkalo poriadne, ale pekné stolovanie musí byť!) a naservíroval sendviče, pečené kura so zemiakmi, keksíky, čokoládu, teplý čaj a v neposlednom rade domácu cédrovú samohonku. Tá pomohla zahriať. Na čerstvom vzduchu skvele vytrávi, to je pravda, len bohužiaľ som to v jednom momente musela vzdať a aspoň kurča som sa vybrala jesť do auta, lebo mi krehli prsty napriek tomu, že som si na rukách nechala jedny rukavice. Inak som bežne fungovala s dvoma pármi: lyžiarskymi a pod nimi ešte jednými "zatepľovacími". Dmitrij moje problémy nezdieľal a celý piknik nám pripravoval holými rukami. Keď bolo veľmi zle, na chvíľu si ich strčil do vrecka. Áno, aj to sú odolní sibírski chlapci. Mimochodom, v aute sme vždy mali aspoň jednu fľašu vodky. Keď všetko zlyháva, treba zapnúť vnútorný vykurovací okruh.

Po výdatnom obede sme pokračovali ďalej po ľade, tentokrát hľadať miesto, kde je ľadová plocha čo najrovnejšia, aby si chalani mohli vyskúšať, ako sa na Bajkale korčuľuje. Pôvodne mal Dmitrij fasovať korčule pre všetkých, nakoniec však priniesol jedny v univerzálnej veľkosti, do ktorej sa zmestili nohy všetkých pánov, bohužiaľ na mňa nevyšlo. Nevadí, ja som sa šmýkala len tak. Okrem korčuľovania sme vymýšľali mnohé ďalšie ľadové disciplíny: curling s veľkou priezračnou ľadovou kryhou: zistili sme, že sa šmýkajú pomaly ale zato dlho. A ešte šmýkanie sa na bruchu z rozbehu, vyhráva ten, kto sa šmykne najďalej. V tejto disciplíne rezolútne vyhral môj Ivan, veľmi rýchlo si osvojil správnu techniku.

Cestou domov sme sa zastavili doplniť zásoby vodky v miestnych potravnách (s príznačným názvom Charošij minimarket) a kým mňa s taškami odviezol Dmitrij späť na našu bázu oddychu, páni sa vybrali popozerať si Chužir, dedinku, v ktorej sme žili. Chužir za svoj vznik vďačí založeniu  závoda na rybacie konzervy v roku 1938 - spoločne založili závod aj dedinu. Závod však už stihol skrachovať, jeho obnovenie by si vyžiadalo značné investície a tak sa miestni obyvatelia živia takmer výlučne cestovným ruchom. Turistov je našťastie dosť v lete aj v zime. Spojenie s pevninou má dosť sporadické: v zime po ľade, v lete po lodi a v medziobdobí má jednoducho smolu. Ako som už spomínala, miestni sa však snažia po ľade dostať až do prvého potopeného auta. V neďalekej dedinke Charanci fungoval do deväťdesiatych rokov aerodróm, na ktorý pristávali menšie lietadlá. Potom malé lietadlá prestali na ostrov lietať, aerodrom sa zakonzervoval a prijímal len malé lety. V roku 2014 však spoočnosť Magadanské avialínie začala prevádzkovať pravidelné lety na trase Irkutsk-Chužir lietadlami typu An-28.

Vo svetle zapadajúceho slnka vyzeral ešte atmosferickejšie než obyčajne: šero zdôrazňovalo opotrebovanie často nakláňajúcich sa drevených domčekov, ciest pozostávajúcich z utlačenej zeminy a intenzívnej siete čiernych káblov vedenia, ktorá lemovala všetky ulice. Do toho si ešte predstavte sneh zmiešaný s pieskom v svetlohnedej farbe, občasného okoloidúceho psa, niekoľko batónčikov a mnoho lodí na brehu Bajkala ležiacich ladom a máte dokonalú atmosféru na horor v malej, bohom zabudnutej dedine, kde nie je všetko tak, ako sa zdá. Aby som Chužiru nekrivdila, niekde to aj žilo, napríklad na miestnom hokejovom ihrisku, kde trénovala mládež a svetlo svietilo z okien reštaurácie a údajne aj nočného klubu Kočovník. Ako dopadla veľká party v tomto zariadení, sme sa bohužiaľ nedozvedeli, keďže sme sa tam nakoniec nevybrali.

Namiesto toho sme si odkrútili večeru v našej miestnej táckárni a následne sme si zopakovali program predošlého večera, teda posedenie a pivo v ruskej saune - báni. (Čosi viac o báni napíšem v jednom z nasledujúcich článkov.) Prečkali sme polnoc, jedna fľaša vodky padla za MDŽ, ktorý sa v daný deň začal a pobrali sa spať, netušiac, aké dobrodružstvo nás nasledujúci deň čaká.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?