Za bajkalským ľadom: Dobrodružstvo cestou do Buguldejky

Autor: Martina Rúčková | 6.5.2016 o 8:45 | Karma článku: 10,64 | Prečítané:  3647x

Medzinárodný deň žien, ôsmy marec, sme, neprekvapivo vzľhadom na udalosti predošlého večera, oslávili s miernou opicou.

Môžem však povedať, že akékoľvek "pachmeli" sa v okolí Bajkalu znáša podstatne lepšie ako kdekoľvek inde, pretože stačí vyjsť von, kde vás čaká vzduch s teplotou -15 stupňov, ráno aj chladnejší, a hneď máte hlavu prečistenú, aj keby ste nechceli. Dmitrj ma v aute privítal s fľašou sovietskeho šampanského a dezerom - v Rusku sa MDŽ berie naozaj vážne. (A tak kým u nás žena očakáva muža, ktorý príde neskoro večer v mierne unavenom a pokrčenom stave s polozvädnutým karafiátom v ruke, ja som v piatok pred dovolenkou z práce odchádzala s náručím plným kvetov a niekoľkými dezertami.)

Dmitriho sme poprosili, aby sme sa cestou zastavili pri niekoľkých jaskyniach, ktoré sme si počas posledných dvoch dní obľúbili. Našiel nám hneď niekoľko skalných výklenkov s podlahou zo zamrznutého ľadu. Vzali sme si na pamiatku niekoľko bajkalských kamienkov a poobdivovali dlhočizné cencúle a skaly zaliate v jemnej vrstve ľadu. Aj sme sa ho pýtali, či mu nie je smiešny ten údiv ľudí, ktorých vozí, že aha, ľad. Mrdol plecom, no turisti, tak majú radosť. Pokračovali sme ďalej na horu Šebety.

Na hore Šebety je vrch posvätný pre miestych šamanistov. Hneď pri ňom, na neďalekej lúke, je vytvorená športová báza s ihriskami a ďalšou infraštruktúrou, kde sa raz za štyri roky konajú burjatské olympijské hry. Tradícia káže, že sa všetci zúčastnení musia pochytať za ruky a snažiť sa spraviť okolo vrchu ľudskú reťaz - ak sa im to podarí, najbližšie štyri roky ich čaká prosperita. Počas posledných hier (v roku 2014) reťaz obkolesila vrch až trikrát. Hry majú tri disciplíny: zápasenie, streľba z luku a jazda na koni. Apropo kone, aj tu boli pri hore typické koly ozdobené farebnými stužkami a na nich vždy tri zárezy. Tieto koly sa nachádzajú aj pri burjatských domovoch: na spodný zárez upevní uzdu svojho koňa domáci pán, na strednú hosť a vrchný sa prenecháva pre bohov, ktorí by sa rozhodli prísť na návštevu. Kopec sme sa rozhodli obísť si po jeho obvode, teda okrem Martina, ktorý sa naň rozhodol vyštverať sa. Ako sa neskôr ukázalo, podarilo sa mu tým naštvať miestnych bohov.

Pokračovali sme ďalej, naprieč hrboľatou krajinou bez akejkoľvek cesty, len tak cez úbočie hôr, do dedinky Anga, ktorá leží pod horou, z ktorej je skvelý výhľad na ľadovú plochu rozprestierajúcu sa pred ňou. Anga má podľa cenzu spred piatich rokov 863 obyvateľov, netuším, ako je to teraz, pretože my sme videli len pustatinu a v nej pár drevených domčekov bez znaku života. Možno bolo viac domov pod horou. Nech je už ako chce, zišli sme dolu do zálivu a opäť na ľad. Skupina pred nami šla do Buguldejky (dediny, kde sme mali nocovať) po súši, pretože ľad v tejto časti Bajkalu príliš pracuje a po ceste je veľa zlomov, ktoré majú autá problém prejsť. Nuž, ako asi tušíte, toto rozhodnutie sa nám na tento deň stalo osudným.

Jeden veľký úsek s kryhami sme ešte prekonali: Dmitrj sa rozbeho a auto cez ne doslova preletelo. Na toto divadlo sme sa pozerali z ľadu a fotili sme si takmer meter vysoké kryhy. Bohužiaľ, ďalej sme už toľko šťastia nemali. Keď sme sa blížili k mysu Sagan-Zaba, ktorý je známy vďaka svojim nástenným maľbám, Dmitrij dlho hľadal miesto, kde by bolo najbezpečnejšie prejsť cez zlom v ľade. Ja som si v danom momente pokojne odfukovala, zobudila som sa na silný náraz a na to, že naše auto sa prudko naklonilo dopredu. Prvá obava o holý život sa našťastie nepotvrdila, auto sa po prvotnom nahnutí ďalej neponáradlo do ľadu. Aj tak sme z neho rýchlo vyliezli. Dmitrij si ho obišiel, popozeral a potom svojim stoickým tónom povedal: "Máme veľký problém." Verila som, že si nerobí dobrý deň. Ako sa ukázalo, nielen, že naše auto zapadlo pravým predným kolesom do miesta zlomu, ľadová kryha mu polámala riadiacu tyč, takže sa nedalo ani len naštartovať a pokúsiť sa vycúvať. Čo teraz? Problémom bolo, že v tomto bode Bajkalu nebol signál a my sme nemali po ruke satelitný telefón. A tak sa Dmitrij rozhodol, že si vylezie na najbližšiu horu, dúfajúc, že tam bude signál. A my nech si zatiaľ pozrieme petroglyfy v skalách útesu Sagan-Zaba, veď aj tak nám ich chcel ukázať.

A veď prečo nie, útes Sagan-Zaba je vraj jedným z najkrajších miest západného pobrežia jazera Bajkal. Vyzerá impozantne a hneď za ním sa nachádza malá jazerná pláž a na stene pri nej už spomínané vyryté obrázky v skale. Pochádzajú z obdobia doby bronzovej až neskorej doby železnej (dvetisíc až tisíc rokov pred naším letopočtom), najstarší z nich má štyritisíc rokov. Prvýkrát ich objavila vedecká expedícia v roku 1881. Na skalách sú zobrazení ľudia (30 ks), zvieratá (17 ks) a vtáky (13 ks). V zálive pri útese sa našli aj ďalšie dôkazy o prebývaní ľudí z obdobia neskorej doby železnej na tomto mieste v podobe úlomkov keramického riadu, nožov a sekier. A my sme tam našli dôkazy o prebývaní homo sapiens sapiens v lete, a to podľa dvoch ohnísk, stolu a dvoch lavíc a jednej latríny, ktorú sme v ten večer neraz využili. Hneď sa lepšie tróni, ak človeku nefúka na holý zadok.

Čakali sme asi hodinu, počas ktorej sme si pozreli petroglyfy a potom sme sa pozerali na pohybujúcu sa siluetu Dmitriho a dumali, či sa mu podarilo uloviť nejaký signál. Medzitým sme si na jednom z ohnísk založili ohník, aby sme sa cítili ako praví stroskotanci.

Okolo piatej prišiel Dmitrij a oznámil nám, že signál nie je a že sa treba vybrať po ľade späť do dediny Anga, kde signál je. Podľ mapy v telefóne to bolo minimálne desať kilometrov. Dumali sme ako postupovať a všetci sme sa zhodli, že asi to bude rýchlejšie, keď pôjde Dmitrij sám. Nechal nám kľúče od auta s tým, že už sa hlbšie neponorí a keď nám bude zima, máme zapnúť motor a zakúriť si. Benzínu bolo našťastie dosť aj keby sme mali ostať na ľade do rána. Medzitým na našu pláž dorazila skupina dvanástich korčuliarov, ktorí si, ako sme sa dozvedeli, takto trávia dovolenku: sedem dní si jazdia na korčuliach s palicami po zamrznutom Bajkale, ťahajúc všetky svoje veci na saniach za sebou a nocujú na plážach pri jazere, na ktorých si rozložia stan. Ponúkli sa, že majú satelitný telefón a že si z neho môžeme zatelefonovať, Dmitrij to však odmietol s tým, že tých hovorov potrebuje urobiť hneď niekoľko, aby sa záchranná akcia zorganizovala čo najskôr. A s tým sa vybral po ľade smerom naspäť k ústiu rieky Anga a rovnomennej dedine.

Korčuliari si rozložili stan, priniesli vodu, založili oheň. My sme sa chvíľku hriali v aute a ptom sme s pridali k posedeniu, respektíve státiu, pri ohni. Korčuliari nám urobili miesto pri ohni a nakŕmili nás hriankami so sadlom, teplým čajom a čokoládou. A my sme im na oplátku venovali našu fľašu šampanského, aby mali čím zapiť MDŽ. Zohriali sme sa, najedli a prozprávali. Mňa osobne najviac dojal jediný zahraničný člen delegácie, Nemec, ktorý, keď sme mu porozprávali, čo sa nám stalo, spýtal sa, kto je za to zodpovedný, či sme mali auto požičané a či nám to poisťovňa preplatí. Nuž... Ale inak bolo príjemne, aj keď sme stále nedokázali pochopiť, ako niekto takto môže stráviť dovolenku. Vraj to ale človeku pomôže dobre si psychicky oddýchnuť. A ešte sme sa dozvedeli, že to máme určite za ten vstup na svätú horu: boli sme štyria, len jeden na ňu vyliezol a preto sme zapadli len jedným kolesom. V každom prípade pevne verím, že už žiadnych bohov ani duchov nenasrdíme.

Spasenie v podobe Dmitriho a jeho kamarátov - sibírčat prišlo okolo jedenástej večer na dvoch džípoch. Následne začala záchranná akcia, úloha vyslobodiť auto z ľadu za pomoci sekery, dviháka a strategicky umiestnených drevených polien a potom ho ťahacím lanom vytiahnuť na pevnú zem, teda vlastne ľad. Okolo pol jednej bolo auto vytiahnuté, najmä vďaka Sergejovi, ktorý viezol inú skupinu z Baikaliky, ktorý tiež bez rukavíc a s cigaretou v ústach všetko úspešne zvládol. Dmitrij ostal čakať s autom na ľade, jedno auto malo za úlohu priniesť za ním majstra, ktorý  by mu zvaril riadiacu tyč, druhé auto nás odviezol po ľade do Buguldejky. Cesta sem trvala tak dlho preto, lebo chalani museli nájsť cestu pomedzi zlomy v ľade, tú si pomocou GPS zaznačili a späť sme šli podľa mapy. Nakoniec sa ukázalo, že od Angy sme boli vzdialení až 15 kilometrov, ktoré Dmitrij prešiel za tri hodiny. Pohľad na nočnú cestu ľadom pred nami bol desivý - noc je čierna, ľad tmavozelený a vietor cez neho prefukuje sneh. V rámci záchrannej akcie Sibírčatá porušili jedno z troch pravidiel, kedy nevychádzať autom na bajkalský ľad: za búrky, keď je vodič pod vplyvom alkoholu a v noci. Ešteže Sergej a jeho priatelia sa vo voľnom čase venujú off-roadovým orientačným jazdám, takže vedeli, čo robia.

Do turistickej bázy "Zarečnaja" v Buguldejke sme sa dostali okolo pol druhej v noci. Sergej nám s našimi vecami ešte odovzdal pollitrovú fľašu vodky - vraj nám ju predpísal Dmitrij ako antistresové opatrenie. Pán domáci v báze na nás nielenže počkal, ale dokonca aj s teplou večerou, ktorú pripravil starý Uzbek, ktorý preňho pracoval. Okrem chutných zapekaných cestovín s mäsom a zemiakmi sa nám ušiel teplý čaj a salo. S pánom domácim sme sa podelili o vodku, sám sa aj priznal, že na nás čakal, lebo sa tešil, že bude mať zámienku si vypiť. Počas večere nám rozprával, ako sa snaží o rozvoj cestovného ruchu v Buguldejke, ale miestni ani on z nej nechcú mať druhú Listvjanku či Olchon, teda ruskú verziu turistického disneylandu - že uvidíme, o čom hovorí, keď prídeme do Listvjanky. Nuž, nočná Buguldejka bola takmer celá tmavá, teplé svetlo vykúkalo len spoza niekoľkých okien. Izby boli skromné ale čisté, čakala nás teplá posteľ aj teplá tečúca voda, aj keď okolie bázy vyzeralo ako pár skládok starých harabúrd.

Konečne sme si ľahli spať okolo tretej ráno.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?