Za bajkalským ľadom: Zimné radovánky v Listvjanke

Autor: Martina Rúčková | 24.5.2016 o 14:30 | Karma článku: 5,75 | Prečítané:  1178x

Z bajkalských zájazdov sa o pár desaťročí (alebo ak skôr, ak sa pri ničení nášho životného prostredia budeme extra snažiť) môže pokojne stať zážitková zimná turistika.

Babky a dedkovia, ak im dôchodky dovolia alebo deti prispejú, budú do srdca Sibíri vodiť svojich vnúčikov a ukazovať im: aha môj pekný, takto kedysi vyzerala zima. Mávali sme ju priamo pred domom, napríklad vo februári roku 1997 bola taká veľká snehová metelica, že zatvorili školy aj obchody a tvoja prababka sa brodila do pol pása v snehu do práce len preto, lebo ju čakali pacienti. Áno, toto biele je sneh a toto je ľad. Pradedko kedysi v zime vodou zalieval ihrisko a mali sme klzisko. Veru, normálne za domom, na žiadne štadióny sme nemuseli chodiť.

Žarty bokom, zimu ako na Bajkale sme už dlho nezažili, ani doma, kde sme mávali bežne ulice celé zasnežené. A tak kým sme mali doposiaľ najmä veľa zimy a ešte viac ľadu, v Listvjanke sa k nim pridala aj snehová pokrývka nielen na brehu, ale aj priamo na jazere. To nás inšpirovalo zasvätiť deň klasickým aktivitám zimných radovánok.

Najprv však pár slov o Listvjanke. Tú volajú bránou do Bajkalu. Meno jej dali ruské listvennice, teda červené smreky, ktoré rastú v neďalekom zálive. Rozlieha sa, ako taký slíž, na piatich kilometroch brehu Bajkalu. Osídlenie vzniklo začiatkom 18. storočia, ale dlho sa asi netešilo veľkej popularite, lebo o vyše sto rokov neskôr v ňom žilo len 200 ľudí. Začiatkom 20. storočia tento počet stúpol na závratných 1500. Dnes je to len o päťsto obyvateľov viac, aj keď tento počet navyšujú turisti. Miestni obyvatelia sa od nepamäti živili najmä poľovníctvom a rybárstvom. Dnes sa k tomu pridalo obsluhovanie davov turistov, ktoré v Listvjanke zväčša začínajú svoje bajkalské dobrodružstvo. Priemerná ročná teplota dosahuje len jeden stupeň Celzia, takže ak by ste chceli ujsť od letných horúčav, či naopak, zažiť echtovnú zimu, viete, kam sa treba vybrať.

Ako som už spomínala, keďže snehu túto zimu nebolo veľa v Moskve ani na Slovensku, naše prvé kroky smerovali do zumného parku "Istlend", miestneho lyžiarskeho rezortu asi štyri kilometre od nášho hotela. Majú tam lanovku aj lyžiarsky svah, my sme sa však rozhodli pre vyhliadkovú jazdu na snežných skútroch. Pomestili sme sa na dva, náš prenajímateľ šiel pred nami. Najprv sme šli zasneženým lesom, potom romanticky hore kopcom popri stĺpoch elektrického vedenia a opäť lesom, až sme sa dostali na kopec, z ktorého sme mali výhľad na rieku angaru, ktorá pramení v Bajkale a pri jej prameni už nie je ľad kvôli silným prúdom. Jednou z aktivít, ktoré môžete na Bajkale vyskúšať, je posadiť sa na ľadovú kryhu, ktorú okolo vás osekajú, dostanete k nej aj rozkladací stolík, stoličky a zásobu jedla, piknikujete si, plavíte sa na kryhe dolu Angarou a dúfate, že niekde nižšie po toku rieky vás odchytia.

Svietilo nám slniečko a mali sme príjemne teplo, no v tieni sa to tak nezdalo a preto som vyfasovala takéto skvelé páperové montérky, aby mi nebola zima. Cítila som sa ako Mimoň, už mi chýbal len zdravý nádych žltej.

Po zábave prišiel čas na trochu vzdelávania sa a tak sme sa zgúľali dolu kopčekom do Bajkalského múzea. To je, ako názov napovedá, venované jazeru Bajkal, podrobným geografickým a geologickým informáciám o ňom a jeho flóre a faune. Najväčšou atrakciou je akvarijná časť, ktorá ukazuje, kto všetko býva pod tmavomodrou hladinou jazera.

Videli sme bajkalské rybky, omule, sigy a ďalšie, s ktorými sme predtým už mali tú česť na tanieri v ľahko zaúdenej forme.

Najväčšou atrakciou je veľké akvárium, v ktorom si veselo plávajú dve nerpy - sladkovodné tulene, ktoré žijú len na Bajkale. Sú to veľmi milé zvieratká, v podstate ako keby niekto prerobil tuleňa do verzii, ktorá sa bude deťom páčiť ešte viac. Vážia 50 až 120 kilogramov, dožívajú sa okolo šesťdesiatich rokov, potápajú sa za rybami, ktoré lovia, do hĺbky prekračujúcej tristo metrov. Žijú na brehu jazera alebo na skalách. Dych dokážu zadržať až na dvadsať až sedemdesiat minút. Majú veľké okrúhle prenikavo čierne oči a často plávajú hore bruchom, keď sledujú korisť nad sebou. Pri plávaní vťahujú hlavu k zvyšku tela, takže vyzerajú úplne ako malé torpéda.

Pri nerpách sme strávili dobrých dvadsať minút. Potom sme sa odviezli späť k nášmu hotelu, kde náš čakala ďalšia typická snežná atrakcia: mašing. Náš bajkalský kynológ so svojou partiou priviezol šiestich psíkov, piatich huskyov a jedného malamuta, ktorí nás vozili na saniach. Záprah s ôsmimi psami dokáže prejsť denne až 120 kilometrov.

Cestou sme objavili aj potápačov - vraj miestni výskumníci, ktorí majú pod vodou akési meracie zariadenie. Sledovali sme ich hodnú chvíľu a ja osobne som najviac obdivovala zručnosť obliecť sa do suchého neoprénu v aute - UAZiku. To je trik hodný Houdiniho.

Po tom, ako sme sa rozlúčili so psíkmi, sme sa navečerali a večer pokračovali v našej obľúbenej činnosti: saunovaní sa. Ach, akí len budeme zdraví! Po dni oddychu a v podstate vyslovene turistických aktivít sme boli pripravení na bajkalský národný park a rázovitú dedinku Ivolginsk.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?