Za bajkalským ľadom: Výlet do prírody a za burjatskými budhistami

Autor: Martina Rúčková | 1.6.2016 o 15:30 | (upravené 1.6.2016 o 15:37) Karma článku: 6,00 | Prečítané:  1444x

Nadišiel čas rozlúčiť sa s Bajkalom. Posledný prejazd cez jazero a zvyšné dva dni nášho programu sme už absolvovali suchou nohou vo väčšej a ešte väčšej vzdialenosti od jazera.

Absencia ľadovej pokrývky však rozhodne nespôsobila nedostatok zážitkov. Krásny pohľad na jazero nám pripravili organizátori miestnych majstrovstiev v curlingu priamo na ľadovej ploche jazera Bajkal. Napokon, ľadu je dosť, jediné, čo bolo treba spraviť, bolo pozhŕňať z hracej plochy sneh.

Nás si vyzdvihlo opäť vznášadlo Chivus, no už iné, bez Vadima a jeho letných talianskych hitov. Tento nás previezol naskrz cez celý Bajkal, na stranu Ulan-Ude a republiky Burjatia. Šli sme štyridsať kilometrov dlhou trasou, ktorou vediet aj bajkalský maratón, ktorý sa konal len nedávno. Zatiaľ, čo vlani sa bežci, korčuliari a cyklisti borili s obrovskou dávkou snehovej nádielky, tento rok vietor fúkal ako besný a pretekárom výrazne spomaľoval cestu. My sme sa na driuhý breh dostali našťastie v poriadku. Už nás čakala milá dievčinka z miestneho informačného centra pri Bajkalskom národnom parku (Bajkalská štátna prírodná biosferická rezervácia).

Vzhľadom k tomu, že obrovské, chrumkavo nové informačné centrum je postavené uprostred malej dedinky Tanchoj s trinástimi ulicami a počtom obyvateľov nepresahujúcim tisícku, človek sa na chvíľku zamyslí, čo tam vlastne robí. Atmosféru nám dotváralo pol metra snehu všade mimo cesty, vrátane striech domov. Expozícia však bola pekná, najviac sa nám páčila fotovýstava venovaná kráse ruskej prírody. Konečne som sa napríklad dozvedela, ako vyzerá ruský hlodavec s vtipným menom vychúchoľ. Vždy som si totiž myslela, že je to len nejaké pomenovanie nie príliš inteligentného človeka a ono sa z toho vykľuľ regulérny ruský desman! No nič, človek sa učí celý život, hlavne my vychúcholi.

Pokračovali sme k bránam samotného národného parku, kde si nás prevzal mietny lesník, s ktorým sme absolvovali tri kilometre dlhú prechádzku po takzvanej Cédrovej aleji, až k začiatku chránenej oblasti. Náš lesník nám počas cesty porozprával o rezervácii a svojej práci: územie parku je štyridsať kilometrov dlhé a štyridsať kilometrov široké, pričom v tých najhustejšie zarastených a najťažšie dostupných častiach si všetko živé len tak chrochtá. Vďaka cédrovým stromom majú zvery, najmä medvede dostatok potravy a tak, ak by ste medveďa v parku stretli, bol by tak najedený, že by na vás nemal chuť. Lesník, ktorý sa chce dostať do najvzdialenejších častí parku, aby tam všetko skontroloval, na to potrebuje osem dní jedným smerom, pričom všetky veci musí mať so sebou a nocuje v prístreškoch, ktoré sú od seba rozmiestnené v rozpätí po desiatich kilometroch, teda na pol dňa pochodu. Alternatívne, ak je dosť snehu, postaví si iglu.

Nás na konci cesty čakal altán s prestretým stolom, kotlíkový guláš a kopa ďalších dobrôt. Guláš nám pripravil miestny Burjat s riedkymi zubami, no zato štýlovými slnečnými okuliarmi. A kým sme my jedli, náš lesník si ľahol do snehu a nehybne sledoval oheň.

Ešte prechádzka smerom naspäť a návšteva miestneho múzea a pokračujeme ďalej, ešte sme sa potrebovali dostať do dediny Ivolginsk vzdialenej asi 240 kilometrov, alebo tri a pol hodiny nadskakovania po ceste skrútenej sťa harmonika. Úspešne to s nami drncalo napriek tomu, že vodič cestu dobre poznal a vedel, kde sú diery - voľba bola medzi dierou menšou a väčšou.

Dievčinka z infocentra bajkalského národného parku, ktorá celú cestu absolvovala s nami, nás odovzdala tete z penziónu, kde sme boli ubytovaní na jednu noc. Tentokrát bez stravy, čo ale nebol problém, lov poživne bol veselý. Ivolginsk vás na prvý pohľad neočarí. Hlavnú cestu predeľuje potôčik, po jeho dvoch brehoch sa nachádzajú jednosmerné jazdné pruhy pokryté zľadovatelým snehom. Z jednej strany leží obrovský budhistický kláštor s niekoľkými chrámami a z druhej, za rôznofarebnými drevenými plotmi domi, asi dva penzióny a jedny potraviny, v ktorých síce nemajú licenciu na predaj alkoholu, ale chalanom tam ochotne predali vodku. Na otázku, či ju majú, odpovedala predavačka expresným "A koľko fliaš chcete?".

Teplú večeru sme zasa zohnali v miestnej jedálni, mali už akurát len pozy, oné burjatské pirohy s dierou v strede, ktoré sa z prechodu z jednej strany Bajkalu na druhú premenil z poz na buzy, a tak sme si ich objednali. Každý sme vysŕkali po štyri kusy a Martin sa zaprisahal, že ich už v živote nechce vidieť.

Na druhý deň ráno konečne prišlo na návštevu slávneho Ivolginského kláštora, alebo dacana, hlavného budhistického miesta v Rusku. Sídli tu 14. Pandido-Hambo-Láma, Damba Djušejev, hlave burjatských budhistov. V rámci kláštora sa nachádza niekoľko chrámov v tradičnom tibetskom štýle, biele stupy a okolo nich mnoho krútiacich sa modlitebných bubnov a modlitebných vlajočiek.

Dacanom nás vodil jeden z jeho lámov. Svoj čas s nami poňal ako dialektickú metódu úvah o svojej viere, čiže väčšinou nám niečo vysvetlil, následne sa nás niečo opýtal, aby si na to aj sám odpovedal. Prekladať tieto rozpravy Petrovi s Martinom konzekutívne z ruštiny bolo neľahké.

Na tomto žlto-zeleno-červenom komplexe je najzaujímavejší fakt, že sa začal stavať za obdobia tvrdého stalinizmu, kedy sa už nikde nestavali ani kostoly ani mešity. Dacan sa oficiálne otoril roku 1946, pričom povolenie na výstavbu v roku 1945 dostali miestni budhisti od samotného Stalina. A tak  vznikla najstaršia a najskromnejšia časť kláštora. Neďaleko je obrovská budova, ktorá chráni posvätný strom - pomarančovník, vysadený z odrezkov pomarančovníka, pod ktorým zaspal Buddha a osvietilo ho.

Návštevu kláštora začínajú miestni veriaci veľkým okruhom popri modlitebných bubnoch rozmiestnených okolo budov, v smere hodinových ručičiek, krútia si bubnami a modlia sa. Potom vchádzajú do jedného z chrámov na farebný obrad sprevádzaný zvukom bubnov, gongov a hrdelného spevu miestnych mníchov. V iných chrámoch zasa sedí len niekoľko modliacich sa lámov, ktorí majú pred sebou obrovskú kopu papierov s modlitbami a prosbami, ktoré s menším finančným prispevkom návštevníci chrámu nechávajú. A tak sa lámovia modlia ostošesť, aby boli všetky modlitby vyslyšané. Stoličky v centrálnej časti chrámu majú rôznu výšku, od najvyššej po najnižšiu, lámovia na nich sedia podľa hodnosti.

Mne sa najviac páčil modlitebný kameň uprostred malej svätyne, od ktorého sa treba postaviť niekoľko metrov, zavrieť oči a s rukou vystretou pred sebou a prianím v mysli sa mu vybrať v ústrety. Ak sa ho dotknú, prianie sa im splní, ak nie, majú sa v živote sústrediť na niečo iné. Čo vám poviem, mnohí oči nezatvorili, ich zľahka žmúrili...

Nakoniec sme si pozreli galériu miestnych umelcov, ja a Marin sme si kúpili obraz, ktorý sme hneď mohli naložiť do mikrobusu Smer dedina Tarbagataj, v ktorej žijú vyznávači takzvanej starej viery.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?