Za bajkalským ľadom: Staroverci a najväčšia hlava Lenina

Autor: Martina Rúčková | 17.6.2016 o 10:10 | (upravené 17.6.2016 o 11:01) Karma článku: 6,23 | Prečítané:  1650x

Z budhizmu k starej kresťanskej viere, všetko v Burjatii na východnom brehu jazera Bajkal. Posledný deň našej bajkalskej výpravy sa prehupol do svojej druhej polovice.

Z Ivolginska sme sa odviezli do Tarbagataja, dedinky ruských starovercov. V histórii ruskej pravoslávnej cirkvi došlo k rozkolu, kedy sa skupina veriacich nazývaná Staroverci alebo Staroobradci v roku 1666 oddelila od cirkvi na protest proti cirkevným reformám, ktoré zaviedol patriarcha Nikon Moskovský. Patriarcha chcel unifikovať pravoslávne a grécke obrady, toto rozhodnutie však dostatočne nekonzultoval so všetkými cirkevnými predstaviteľmi a tí sa začali búriť. O niekoľko rokov na to prišli represie a tak sa staroverci rozpŕchli na územie dnešného Poľska a Litvy. Spomenula si na nich až cisárovná Katarína II., ktorej sa veľmi hodili ako odhodlaní kolonizátori vzdialeného východu Ruska. Dostali sekeru, rýľ, vrece semien a poďho... no okrem iného aj do Tarbagataja.

Ten dnes predstavuje živý skanzen tradícií a jedinečného spôsobu života. Tarbagataj bol založený na brehu rieky Selengy v 18. storočí, dnes v ňom žije asi päť tisíc obyvateľov a hlavné mesto republiky Burjatia Ulan-Ude je vzdialené 52 kilometrov smerom na juh.

Krátky historický exkurz poskytne miestne múzeum, ktoré má peknú zbierku exponátov každodenného života z dávnych dôb. Sprevádzal nás po ňom otec Sergij, ktorý má na starosti malú dedinskú farnosť. Medzi jeho záľuby patrí prechádzka po miestnej prírode, kde občas nájde jelenie parožie a občas kosti pravekých zvierat, napríklad mamutí zub.

Formy na odlievanie strieborných krížov boli významným pomocníkom šíriteľov viery, bohaté prívesky z hrubých jantárových korálov zdobili krky miestnych žien a dedili sa z pokolenia na pokolenie. Priniesli ich staroverci z Poľska.

Navštívili sme miestny kostol a potom nás čakala svetská časť života starovercov, takzvané rodinné tradície, ktoré si obyvatelia týchto končín udržali dodnes. Rodinní staroverci dostali svoj názov podľa početnosti svojich rodín. Medzi typické zvyky a obyčaje patrí tradičný spôsob života, výzdoba domov a nábytku a mnohohlasný štýl spievania. Takzvané rodinné spevy sú dnes vďaka úsiliu miestnych obyvateľov a bojovníkov za zachovanie tradičnej ruskej kultúry súčasťou kurikula všetkých konzervatórií - každý absolvent musí mať za sebou aspoň jeden semester mnohohlasného ľudového spievania.

Naši hostitelia nás povodili po takomto veselom farebnom dvore. Život v týchto domoch je skutočne tradičný, vrátane absencie potrubí. Voda na varenie a umývanie riadu sa nosí zo studne, ruky sa umývajú v umývadle s nádržou, do ktorej je treba dolievať vodu a toaleta je za domčekmi. Vraj keď do Tarbagataja zavíta autobus s japonskými turistami, masovo ich vodia do jedného domu, kde je klasický splachovací záchod, latrínu by údajne nerozdýchali.

Nás čakalo popoludnie strávené hodovaním na typickom jedle, ktoré sa v tejto oblasti varí už dlhé roky. Nechýbalo typické salo - mastná časť slaniny spod kože, domáce "pirohy", ruské palacinky - bliny, samozrejme domáca ovocná šťava na kyslo z bobulí - mors a aj samohonka odležaná na cédrových orieškoch. Po chutnej kapustovej polievke (šči) sa podávalo mäso so zemiakmi.

A po tom ako sme sa najedli, prišla miestna folklórna skupina, ktorá nám rodinné spevy názorne predviedla, konkrétne v štvorhlase. A okrem spievania sme sa dozvedeli niečo bližšie o rodinných tradíciích, konkrétne tých svadobných. I vybrali si ma za nevestu, odeli a začepčili. V týchto končinách je žiaduce, aby bola mladucha čo najlepšie živená, aby prežila dlhé zimy a dokázala vynosiť deti. A tak čím chudšia nevesta, tým viac spodničiek na ňu navlečú pred tým, než dostane na vrch blúzku a suknicu na traky. Malé ozdoby na leme šatky symbolizujú počet detí, ktorý neveste prajú, mne sa ich ušlo asi dvadsať. No skúsme to vydeliť desiatimi.

Mladucha dostáva na prednú časť svojho čepca kvietok, ktorý symbolizuje, že ešte nepovila - po narodení prvého dieťaťa dostáva od muža šperk - brošňu, ktorá kvietok nahradí.

Ako vidíte, ušiel sa mi aj ženích, konkrétne kamarát Martin, za ktorého ma na dané popoludnie vydali. Môj zákonitý manžel Ivan si to všetko fotil a usmieval sa od ucha k uchu.

Dobre naladení a potužení poctivou dávkou "kedrovice" sme sa premiestnili do Ulan-Ude, hlavného mesta republiky Burjatia, z ktorého sme mali nasledujúci deň odlietať. Ulan-Ude leží asi sto kilometrov na juh od jazera Bajkal, na sútoku riek Uda a Selenga a má štyristotisíc obyvateľov, vďaka čomu je tretím najväčším mestom východnej Sibíri. Názov mesta sa menil tempom výmeny oleja v traktore: z Udinskoje na Udinsk, Verchneudinsk až po dnešný názov, ktorý v burjatskom jazyku znamená "Červená Uda".

Ak by sme mali na prehliadku mesta viac času než len jedno popoludnie, navštívili by sme jeho Etnografické múzeum transbajkalských národov pod holým nebom miestnu pravoslávnu katedrálu či divadlo, ktoré sme si takto pozreli len zvonku. Najväčšou kuriozitou a zároveň monštrozitou mesta je nepochybne obrovská hlava Lenina na Námestí Sovietov, ktorá meria 7,7 metra a váži 42 ton. Na svoje miesto sa dostala v roku 1971 pri príležitosti storočia od Leninovho narodenia. Variantov pamätníka bolo niekoľko, pričom víťaz sa vyberal nielen v súťaži v rámci ZSSR, ale aj na svetovej výstave v Montreale. Chcela by som vidieť tie architektské hlavy pomazané, ktoré posudzovali jeden návrh pamätníka Lenina za druhým a nakoniec sa rozhodli, že jeho obrovská hlava je presne to, čo Ulan-Ude potrebuje.

Po krátkej prechádzke mestom sme si v reštaurácii nášho hotela naposledy dopriali sagudaj - jemne údenú rybu, miestnu špecialitu pozy/buzzy a vodkou Ďzinggis zapili naše veľké bajkalské dobrodružstvo. Ďalšia nezabudnuteľná prírodná krása Ruska absolvovaná.

Na tomto mieste by som sa chcela ešte raz poďakovať všetkým účastníkom zájazdu: Petrovi a Martinovi, že sa rozhodli zveriť sa nám do rúk a manželovi Ivanovi za nápad a skvelú organizáciu, ako vždy. S vami, milí čitatelia, sa čoskoro opäť vyberiem do krajov, kde hrá prím ruská príroda - na Altaj, do republiky Adygea a na Kamčatku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?