Do Černobyľu a nazad: Drevené kostoly a kláštory s obrázkami v pohorí Maramures

Autor: Martina Rúčková | 29.7.2016 o 11:00 | Karma článku: 5,36 | Prečítané:  1384x

Na ceste do Ukrajiny sme najprv prekročili Schengenské hranice medzi Maďarskom a Rumunskom a až v druhom kroku sme si naplánovali prekročiť tie rumunsko-ukrajinské.

V Rumunsku som bola po prvý krát, ak nerátam prejazd cez túto krajinu počas autobusovej cesty na dovolenku v bulharskom Primorsku a úprimne, netušila som, čo presne môžem čakať. Rumunsko malo v tom čase medzi mojimi krajanmi nie práve najlepšiu povesť, o to viac ma však potom prekvapilo svojím zaujímavým rázom. Našinec ho má za takú exotiku s cigánskou prímesou, celá rodina ma varovala, že si mám dávať pozor – vraj na každom kroku stojí banda lupičov, ktorá čaká iba na to, kým niekto zastaví, aby ho mohla okradnúť. Tucty dobrých rád do života pre cestovanie po Rumunsku sme preto radšej nechali tam, kde sme ich dostali, a do Rumunska sa vybrali vybavení zdravým sedliackym rozumom.

Už pri prechode cez hranice nás pobavila miestna mena, ktorú sme vytiahli z bankomatu. Kolegovia Rumuni totiž majú tie bankovky také... plastové... a to nie je jediná prekvapujúca vec. Okrem toho tam nájdete rôzne nepochopiteľné piktogramy vedľa potrétu toho-ktorého národného dejateľa, ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z nejakého komixu a len tak dolepené na bankovku, lebo sa k celému konceptu nehodia ani štýlovo, ani farebne - sú biele. Posledná fantastická vlastnosť týchto piktogramov je, že sú priesvitné. Okolo bieleho rámu nájdete kúsok toho bankovkového plastu nielenže bez potlače, ale aj kompletne transparetntý. Keďže som dovtedy nezažila ani austrálske doláre ani inú podobnú plastovú menu, bol to milý a vtipný zážitok.

Dovolenka v Rumunsku

Vyberte si z ponuky last minute zájazdov do Rumunska na dovolenka.sme.sk

Ubytovanie sme zarezervované nemali, no po pár prejdených mestách sme zastavili v ubytovacom komplexe, ktorý podľa relatívne čerstvej omietky a obrovského bazéna uprostred ničoho bol asi postavený z eurofondov. Večer sme posedeli v reštaurácii komplexu. V tejto časti Rumunska, na trase smerom od maďarských hraníc cez mestá Baia Mare a Szatu Mare sa ešte dá dohovoriť po maďarsky. Z prvých dojmov ma asi najviac pobavil fakt, že sme si museli kúpiť diaľničnú známku, respektíve zaplatiť cestnú daň a to napriek tomu, že Rumunsko v tom čase nemalo prakticky žiadne diaľnice. A tak sme po uhradení ceny za diaľničnú známku vo výške asi desať eur Rumunom popriali, aby si naše takto investované peniaze užili v zdraví a aby sa im aspoň ráčilo poplátať tie veľké diery na cestách.

Cesta krajinou v okolí pohoria Maramures bola zážitkom aj bez toho, aby sa nám niečo prihodilo. Užívali sme si rurálny ráz krajiny s množstvom traktorov, sliepok a koní. Cieľom bola súhrnná pamiatka zapísaná na svetovom zozname kultúrneho dedičstva UNESO - drevené kostolíky Karpát. Na mape sme ich mali zakrúžkovaných asi šesť, nakoniec sme boli radi, že sa nám podarilo vypátrať aspoň dva. Sú veľmi podobné ako tie drevené kostolíky, ktoré nájdete aj na pohraničí Slovenska a Poľska, čo ale neznamená, že sa neoplatí ísť si ich pozrieť.

Ten prvý, v Surdesti, bol chvalabohu celkom dobre značený a dokonca sme sa autom dostali priamo pred neho. (Predtým sme ale skončili u niekoho na dvore a skoro mu zrazili sliepku.) Cestička bola miestami naozaj úzka. Prekvapilo nás ale to, že sme tam neboli sami, malebný kostolík si prišla pozrieť aj skupinka miestnych študentov. Asi aj vďaka tomu sme si mohli pozrieť aj jeho krásny maľovaný interiér. Tieto kostoly predstavujú súbor rôznych prvkov a architektonických riešení z rôznych období. Spoločným znakom je štíhla vysoká zvonica a strecha z drevených alebo kovových šindlí. Kostoly sú buď pravoslávne alebo grekokatolícke a postavené boli v 17. až 19. storočí ako odpoveď na zákaz stavby kamenných pravoslávnych kostolov na území Rakúsko-Uhorska.

Cestou k ďalšiemu kostolu sme poblúdili sme rôznymi horskými prechodmi a neuveriteľne nás fascinovala miestami skutočne strmá cesta. Prešli sme asi dve dedinky kde kostoly mali byť ale neboli, zato sme však vošli priamo uprostred dedinského jarmoku. Bolo to zaujímavé, kde nič tu nič, zrazu obrovské množstvo ľudí, obďaleč na pol rozložené šiatre, vozy, tovar. Z okna auta sme mali možnosť sledovať, ako si svoju kúpu  - teliatko - na povrázku viedol jeho nový hrdý majiteľ. Radšej sme ani nezastavovali, bohvie koľko by nám trvalo sa z tej záplavy ľudí zasa vymotať...

Ako sme cestou konštatovali, život v horských oblastiach je síce ťažký, ale máš istotu, že tá zem ťa uživí. A ľudská šikovnosť je vždy hodná obdivu. Míňali sme vstupné brány úplne normálnych dedinských domov, ktoré boli prekrásne vyrezávané. Čo brána to umelecké dielo. Radosť pozerať... Akurát aj na nás pozerali miestni v klobúkoch s chocholmi a ženičky v dlhých čiernych sukniach s čiernymi šatkami na hlave dosť nechápavo. Asi si mysleli, že sme zablúdili.

Druhý kostolík sme konečne našli v dedinke Budesti. Hrdo sa vypínal na kopci nad dedinou a vchod k nemu viedol cez dvor niektorého z miestnych. Bolo to skutočne zaujímavé, pretože aj prvé schody vyzerali ako záhradné schodíky niekam na vyšší stupeň terasy. Kostolík bol zamknutý, ale určite by sme vypátrali, ktorý z miestnych má od neho kľúč, ako býva v týchto dedinkách zvykom. Nakoniec sme si ho ale len obzreli zvonku a vydali sa ďalej na cestu. Deň ešte len začínal.

Obed sme odbavili rýchlo v jednom z miestnych pohostinstiev a vybrali sme sa smerom ďalej na sever, opäť do hôr. Tentokrát k dvom z ôsmich kostolov Moldavii (časti Rumunska), postavených v 15. a 16. storočí. Mnohé z nich sú ohradené, no ich najzaujímavejším aspektom sú fresky na ich vonkajších stenách, ktoré zobrazujú niekoľko náboženských cyklov: v čase, kedy bola gramotnosť bežného obyvateľstva nízka, to bol najjednoduchší spôsob výuky katechizmu.

Kostol kláštorného komplexu v Moldevite postavený v roku 1532 sme našli celkom rýchlo. Milučký kláštorík bol obohnaný veľkým kamenným múrom v ktorom predpokladáme sídlili miestne mníšky, uprostred neho bol samotný kláštor pomaľovaný sťa komiks a medzi kláštorom a múrikom boli rôzne hriadky, ktoré mníšky okopávali. Kostol mal tiež zaujímavú strechu - vyzeral, ako keby mu niekto nasadil širák.

Kláštor Sucevita v meste Suceava už bol cestou cez hory a veru sme cestou k nemu videli aj kúsok snehu a strhujúce horské výhľady. Kláštor aj jeho kostol boli väčšie, pôsobili ako starší súrodenec Moldovity.

Z kláštorov sme ďalej pokračovali až na rumunsko - ukrajinské hranice. Pokračovali sme do Černivci, prespali v Chotyni s kurióznym zážitkom k tomu a do Kijeva pokračovali cez Kamenec Podolský. Tieto etapy našej cesty som zdokumentovala už dávnejšie, ak chcete vedieť, ako cesta pokračovala, čítajte tu a tu a ja sa na vás budem tešiť pri spomienkach na Kijev v pokojnom období medzi dvoma majdanmi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?