Do Černobyľu a nazad: Kyjevské vojnové pamätníky, majdan a lavra

Autor: Martina Rúčková | 12.8.2016 o 12:00 | (upravené 15.9.2016 o 10:11) Karma článku: 5,43 | Prečítané:  1612x

Maďarsko, rumunské Maramures, Černivci, Chotyň, Kamenec Podolský a čo ďalej? Nuž, neostávalo nám nič iné, len pokračovať smerom do hlavného mesta Ukrajiny, Kyjeva.

Cesta bola úspešná, zablúdili sme len dvakrát. Mala som chuť na cesty použiť naozaj nie veľmi pekné prívlastky, ale spätne si spomínajúc na cesty na ukrajinsko-slovenskom pohraničí, bol toto ešte luxus. Sedieť v aute a sledovať cestu vinúcu sa pred vami na Ukrajine je ináč veľmi zaujímavé. Krajina je síce zväčša rovinatá, avšak tam, kde sú po oboch stranách cesty roztrúsené jej malé dedinky je vždy na čo sa pozerať. Pobavili ma ukrajinské dediny dlhé aj desať kilometrov, aspoň od jednej značky k druhej, s veľmi riedko roztrúsenými domami, z ktorých bola obývaná možno jedna tretina. Cesty sú široké, väčšinou bez čiar a lemuje ich široký pás trávy, ktorá tvorí akýsi preddvor domčekov. Potom nasleduje plot a samotný domček, maličký, chutnučký a častokrát vymaľovaný sťaby perníková chalúpka. Hoch dedinu spoznáte podľa toho, že jej cesta má narysovanú stredovú čiaru a nájdete v nej dokonca potraviny! Ako pamätihodnosť v strede dediny slúžil v mnohých prípadoch starý tank vystavený na vymaľovanom podstavci.

Okolo štvrtej popoludní nás konečne privítal Kyjev a jeho dopravné zápchy. Po krátkom presune slimačím tempom sme sa ocitli na brehu rieky Dneper hneď pod Rodinou Maťou – veľkou plechovou sochou, ktorú je dosť problém nevšimnúť si. Obria žena so surovým a odhodlaným výrazom v tvári zároveň drží v jednej ruke štít a v druhej zviera nad hlavou obrovský meč. Neďaleko nej stojí socha zakladateľov mesta, štyroch vikingov na jednej z ich úzkych podlhovastých lodičiek.

Rodina Mať je súčasťou komplexu múzea a memoriálu na počesť ukončenia druhej svetovej vojny. Síce ju vidieť už na míle ďaleko z okolitých ulíc Kyjeva, oplatí sa ju však vidieť priamo od betónu, z ktorého vyrastá.

Komplex je to obrovský, najprv vás privíta veľké múzeum tankov a inej vojenskej techniky pod holým nebom.  Pokračovali sme smerom k pani s kovovým dekoltom a dôkladne sme si ju odfotografovali zo všetkých strán a rovnako aj niekoľko tankov.

Múzeum sme si už nestihli pozrieť, ale aj jeho okolie je zaujímavé. Námestie je tradičnej kompozície jedného z miest-hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny, ako druhú svetovú vojnu nazývajú v niektorých krajinách bývalého ZSSR. Kamenné tabule s hviezdami zobrazujú názvy miest, v ktorých sa odohrali najvýznamnejšie bitky druhej svetovej vojny, steny zdobia veľké kamenné reliéfy.

Pamätihodnosti mesta sme si pozreli pred a po výjazde do Černobyľu. Kláštor svätého Michaila so zlatými dómami sme si pozreli večer krásne vysvietený a nasledujúci deň ráno aj za denného svetla. Založený bol začiatkom dvanásteho storočia a bohužiaľ bol počas obdobia nastupujúceho komunizmu a druhej svetovej vojny takmer úplne zrovnaný so zemou. Zmena k lepšiemu prišla až na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia.

Dnes už legendárne Námestie nezávislosti, alebo jednoducho Majdan si v čase našej návštevy ešte farbisto spomínalo na obdobie oranžovej revolúcie Viktora Juščenka a Júlie Tymošenkovej. Oxfordský spolužiak Kirill, s ktorým sme sa v Kyjeve stretli, sa s nami cestou do reštaurácie prešiel cez Majdan a Kreščatik, jednu z hlavných ulíc mesta pri Majdane, ktorú počas víkendov uzatvárajú a stáva sa z nej veľké pešie korzo, Farbisto nám opisoval množstvo ľudí, ktoré sem počas revolúcie prišlo, opisoval náladu davu, ktorá neklesala napriek silnej zime, ktorá vtedy panovala

K "výletu" do Černobyľu sa vrátim v nasledujúcom blogu.

Kým nás ale Kyjev pustil ďalej, museli sme absolvovať ešte jednu miestnu atrakciu. Teda, nie úplne atrakciu, turisti tvoria len tretinu jej návštevníkov, ale unikátny zážitok poskytuje bez ohľadu na vaše vierovyznanie. Reč bude o jednom z najsvätejších miest pravoslávnej viery, Kyjevsko-Pečevskej lavre. (Lavra je v hierarchii pravoslávnych kláštorov najsvätejšie miesto, ktoré obsahuje okrem chrámov aj cely alebo jaskyne pre mníchov-pustovníkov.)

Pred vchodom sme sa stretli s Kirillom a vybrali sme sa dovnútra. Táto lavra je známa tým, že mnísi, ktorí tu žijú, si tu vyhĺbili obrovskú spleť chodieb, ktoré sa vinú popod vŕšok, na ktorom je postavená. Pozreli sme si niekoľko tradičných pravoslávnych kostolov.Ujsť z týchto miest nie je až tak rýchle ako by sa mohlo zdať, a to najmä ak je váš sprievodca tiež pravoslávny kresťan, ktorý sa pred každým možným vchodom do kostola a každou ikonou prežehnáva. Viem, že evanjelici si robia z rimokatolíkov srandu že poriadne ani nevojdú do kostola a už sa aspoň päťkrát prežehnali. Nuž milí moji, to ste nevideli ruských a ukrajinských pravoslávnych veriacich, ktorí sa prežehnávajú minimálne trikrát a to nie nenápadne ako katolíci, ale rozhadzujú rukami jedna radosť.

Ďalšou kurióznou zastávkou bol veľký zvon, ktorý zvonil ostošesť, aj keď už nebola celá, ani sa nezvolávalo na omšu. Jeden pán zvonil a asi desiati stáli okolo toho zvona a dotýkali sa ho kým zvonil. Neviem, či im to prinášalo nejaké spirituálne potešenie, transcendovalo ich to do iného sveta, alebo len mali migrénu a chceli to dunenie v hlave niečím prebiť. Kirill nám vysvetlil, že je to na odháňanie zlej energie v sebe.

Pred prehliadkou katakomb sme dostali úzke tenké sviečky z pekne voňajúceho včelieho vosku spolu s inštrukciou, ako ju správne držať - medzi prostredníkom a prsteníkom tak, aby nám vosk prípadne odkvapol na ruku. Nuž, sviece boli súčasťou celého bizarného zážitku. Celý čas som sa snažila uisťovať sa, že sa nachádzame na svätom mieste spirituálneho významu pre mnohých pravoslávnych veriacich. Pretože to, čo sa dialo tam dole, bolo čisté šialenstvo.

Keď mi o Lavre rozprávala svokra Marína, katakomby som si predstavovala ako šialenú podzemnú verziu strašidelného zámku - úzke chodbičky zahalené v šírošírej tme a občas na úbohé dieťa tmoliace sa hľadajúc cestu von zasvieti svetlo z výklenku v ktorom je nejaká strašidelne naaranžovaná šedivá kostra plná pavučín. Možno to znie prehnane, ale keď vám niekto povie, že idete do podzemia kde budete prechádzať okolo sklenených vitrín plných prirodzene mumifikovaných mníchov, nie je vám všetko jedno. Našťastie to tak vôbec nebolo, čo ale nemenilo nič na tom, že tento zážitok bol extrémne bizarný aj tak, i keď  iným spôsobom.

Steny tunelov, ktoré mnnísi vlastnoručne vyhĺbili, sú omietnuté bielou farbou, takže sa od nich veľmi dobre odráža svetlo. Katakomby síce nemôžu byť osvetlené žiarovkou, aj keď som naozaj netušila prečo, no obrovské kvantum ľudí so sviečkami, ktorí sa nimi premleli, ich osvetlili viac než dostatočne. A nakoniec ani pohľad do presklených truhiel nebol taký traumatizujúci ako som sa obávala. Mnísi boli pekne zabalení v obradných rúchach, z ktorých len občas vytŕčala mumifikovaná ruka či noha.

No a teraz k tej už spomínanej bizarnosti tohto zážitku. V prvom rade ma pobavilo ako sú katakomby rozdelené medzi časť pre turistov, kam sa dostanú po zaplatení vstupného a rozšírenú časť pre veriacich, kam ich pustí prísne sa tváriaci mních hliadkujúci na rázcestí. Nie je ťažké určiť, kto je veriaci a kto nie pretože pravoslávni veriaci sa pri pohľade na každú z truhiel niekoľkokrát prežehnávajú svojím typickým a rozhodne nie nenápadným spôsobom. Spätne sa zamýšľam, na základe čoho bolo určené, pozostatky ktorých mníchov budú umiestnené v tej turistickej časti? Takto sme sa v tesnom zástupe posúvali slimáčím tempom po úzkych chodbičkách a v mini kaplnočkách hľadali miesto kde môžeme zastať a vypočuť si výklad. Masa ľudí blízko seba stojacich s horiacimi sviečkami v mávajúcich rukách. Skvelá vyhliadka. Keby boli tieto katakomby v takom Anglicku, z obavy o bezpečnosť turistov by boli už dávno zatvorené, alebo aspoň natreté fosforeskujúcou farbou už keď sú tie žiarovky zakázané. Veru, aj ja som sa miestami obávala kedy mi začne horieť šatka, ktorú som mala na hlave, a od nej vlasy.

Medzi ďalšie chuťovky takéhoto výletu potom patril fakt, že to nie je nič pre slabé povahy. Mŕtvolky okolo, miniatúrne chodbičky a ešte aj ten kus vzduchu ktorý nevydýchali ostatní ľudia okolo vás vypálili sviečky. Na moje obrovské prekvapenie som však zistila, že je možné utekať aj v takom úzkom priestore - zopár veriacich, nie turistov, pobehovalo od truhly k truhle a všetky bozkávali. Úplne šialeným a rýchlym spôsobom, akoby ich v tom niekto stopoval. V tých momentoch som sa ešte viac obzerala na všetky sviečky okolo seba...

Musím povedať, že keď sme konečne vyšli na denné svetlo, mimoriadne sa mi uľavilo, najmä som sa mohla zhlboka nadýchnuť sviežeho ranného vzduchu a mohla som sa prestať báť, že ma niekto náhodou podpáli. Uplynuli štyri roky a stále si na tento zážitok farbisto spomínam. A s odstupom času a štyrmi rokmi strávenými v prevažne pravoslávnej krajine, navštevujúc mnohé pravoslávne kostoly a kláštory mi to už ani nepríde až také zvláštne.

Z Kieva sme sa vybrali späť smerom na západ, do Ľvova.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?